Záhumienky: Technika si našla cestu aj sem, ale ľudí, ktorí by s ňou mohli robiť, je čoraz menej.

Dediny na východe vymierajú. Východniarom sa po škole domov nechce

Za odchodom z rodného kraja je často len túžba prežiť. Najrýchlejšia cesta, ako urobiť dieru do sveta, je žiť vo veľkom meste.

Jeden dom, tri trabanty pred ním. Vyzerajú ako lentilky. Dva sú na náhradné diely, tretí jazdí. „Mala som aj šesťstotrojku, ale vymenila som ju za tretí trabant, aby som si aspoň jeden sama mohla spojazdniť,“ hovorí Jarmila Kozelková.

To, že si táto žena dokáže sama z dvoch áut poskladať tretie, znie v Driečnej menej šokujúco než jej čeština. Preboha, čo tu robí? Jedna zo štyroch stálych obyvateľov dediny, ktorá ich ešte pred päťdesiatimi rokmi mala päťsto, jediná, ktorá tu zostáva aj na zimu. „Odchádzam. Každý deň. Už tridsaťšesť rokov,“ povie.

Keď ticho mučí

„Mám trvalý pobyt v Stropkove, v byte, ale keď sa mi končila platnosť občianskeho preukazu, tak som si ho dala prepísať sem,“ vysvetľuje. Sem. Do dediny, kde sa končí cesta. Za ňou je už len dopravná značka zákaz vjazdu a inak než na traktore sa pokračovať nedá. Tam za kopcom je poľská hranica.

Poniže jej domu stojí zrúcanina niekdajšej školy. Preborený strop, poschodia popadané jedno na druhé ako po zemetrasení. Vedľa cintorín na zosúvajúcom sa svahu a kostol šikmý ako veža v Pise, najskôr gréckokatolícky, potom pravoslávny, ktorý sa tiež vezie so svahom. Trhliny v jeho stenách napovedajú, že čoskoro tu už nebude.

Z domu opodiaľ tiež zostala len sutina. Skaza. „Vydala som sa v roku 1976 a manžel sem dostal umiestenku. Vtedy tu bolo dobre, krásna príroda, táboráky, gitara. Robila som na rádiologickom oddelení, porodila som tri dcéry. Všetky odtiaľto ušli, jedna do Olomouca, odkiaľ som ja. Poviem vám, to ticho tu človeka mučí!“

Jedna starostka, Helena Popiková, a päť dedín - Malá Driečna, Veľká Driečna, Horná Vladiča, Nižná Vladiča, Suchá. Ani jeden obchod, ani jedna krčma. Astala Vista - načmáral dakto na stenu a niekto iný k tomu dopísal DHL - dedinská hokejová liga.

„Keď obchod skončil, budovu získala súkromná osoba. Poľovníci ho chceli od nej kúpiť, ale cena bola príliš vysoká, tak pätnásť rokov stojí ladom,“ konštatuje Helena Popiková. V jej hlase necítiť emócie. „Keď má kostol spadnúť, spadne.“

Potom vyrozpráva príbeh niekdajšej školy v Driečnej. „Za Mečiara budovu kúpila súkromná osoba, že ju prebuduje na penzión. Rozostavali ho, nechali tak. Padol.“ Viaceré domy sa zmenili na ruiny. „Záujem by o ne aj bol, lenže majetky nie sú vyrovnané, a kým sa majitelia dohodnú, domy popadajú.“

Pojazdný obchod? „No, ten sme mali! Neosvedčil sa. Majiteľ si musel prirátať cestu, a tak za dva mesiace predal pätnásť chlebov, jedny zápalky a vykúpil stotridsať pivových fliaš. Zabalil to. Teraz buď ľuďom prinesú zásoby deti, alebo sa obrátia na mňa - Popiková, toto mi treba! Donáška do domu. Neraz s výčitkou, prečo je chlieb tvrdý.“

Pokuta za čistotu

Ak máte pocit, že už niet čo dodať, mýlite sa. „Turistika? Ó, áno, občas sa sem dakto zatúla a potom prespí u mňa, lebo nikto iný ho nechce, ľudia sa tu cudzích boja. Vravia mi - nestretol som nikoho - alebo - keď som dakoho stretol, nezhováral sa so mnou.“ Okrem stratených turistov má na krku aj psov, ktorých tu ľudia radi vyhadzujú z áut. „Aj štyroch či piatich ročne.“

Starostka tu má čo robiť. Zbiera a triedi odpad, kosí verejnú zeleň, postará sa o prípadného bezdomovca, áno, aj to tu už bolo, a keď malo miestne zastupiteľstvo dvadsaťsedem poslancov, pekne si ich na zasadnutia pozvážala. Na dvakrát, lebo pravoslávni si s gréckokatolíkmi do auta sadnúť nechceli.

Pred koncom funkčného obdobia mala päť poslancov, na účte nulu. A ešte dostala stoeurovú pokutu. „Jednu časť chotára išli vyhlásiť za chránenú. Tak sme ju s manželom prešli a celú vyčistili. Popálili haraburdie, pozakopávali sklo. Vyčítali mi to, že na tých kopách chceli čosi sledovať. Odkiaľ som to mala vedieť?“ pýta sa. Čudujete sa, že v komunálnych voľbách nekandidovala?

500 kilometrov od Bratislavy, 19 od Poľska

Päťdesiat ľudí v piatich dedinách zlúčených do jednej. Päť zamestnaných, dvaja na sociálnych dávkach. Realita jednej dediny v Stropkovskom okrese.

„A my tu môžeme pobehovať aj holí, nič sa nestane. Najmladšia žena v Havranci má vyše sedemdesiatpäť rokov,“ nezabudnuteľná veta niekdajšieho starostu Havranca Jozefa Bilasa spred rokov.Keď sme sa s ním zhovárali pred siedmimi rokmi, najmladšia žena v Havranci mala už po osemdesiatke.

„Päť žien nad osemdesiat, dvaja chlapi dôchodcovia do sedemdesiatky, dvaja nad päťdesiat, z nich jeden robí a druhý je na verejnoprospešných prácach rovnako ako najmladší chlap z dediny, ktorý bude mať čoskoro päťdesiatku,“ rátal. „Zato tu máme aj pravoslávnych, aj gréckokatolíkov, aj jednu rímsku katolíčku, nuž a ja, ja som stará štruktúra,“ tvrdil.

Svojho času bol predsedom Okresného národného výboru aj vedúcim tajomníkom Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska vo Svidníku.

„Nech si vraví, kto chce, čo chce, niečo sme vtedy pre ľudí urobili. Do tohto kraja chodilo okolo pol milióna návštevníkov ročne, vybudovali sme múzeá, postavili veľký hotel a keď sem začali prichádzať majetnejší ľudia, pribudol aj nočný bar. Chceli sme vybudovať Aleju hrdinov Dukly, zo Svidníka až na Duklu.

Vo Svidníku vyrástol nový priemysel, ľudia mali kde pracovať, vystavali sme celé nové mesto. Veď vo Svidníku zostali len dva staré domy, všetky ostatné sú zo sedemdesiatych a z osemdesiatych rokov. Robili sme, čo sme vedeli, aj keď dnes už viem, že preferovanie strediskových obcí bola chyba. Ale kto sa dnes stará o ľudí?“

Mizéria

„V tomto kraji cítiť nostalgiu za minulým režimom,“ pripúšťa primátor Svidníka Ján Holodňák. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia dnešné mesto neexistovalo, iba dediny Vyšný a Nižný Svidník. „Tu veľký priemysel nikdy nebol a po roku 1989 miestne odevné závody kúpil zahraničný investor, ale mal problémy.“ Zostal iba potravinársky priemysel - aj tomu chýbajú odborníci.

Lekári? Keď do mesta aj nejaký mladý nastúpi, po čase utečie. Ľudia so základným vzdelaním nemajú uplatnenie, v podstate čakajú, kým niekto odíde do dôchodku. Kto odíde na vysokú, zväčša sa už nevráti. Nezamestnanosť je takmer štrnásťpercentná. „Ženy chodia na dvojtýždňové turnusy opatrovať starých ľudí do Rakúska, muži hľadajú prácu v Česku.“

Mnohí skončili vo Veľkej Británii či v Írsku. „Sme päťsto kilometrov od Bratislavy a devätnásť od Poľska.“ A tak je najúspešnejší vodný svet v meste, kam za deň príde až tritisíc Poliakov. Ak je pekne.

Diera do sveta?

„Kto pri pôrode padol na nohy, utiekol, kto na hlavu, zostal,“ vraví Helena Popiková. Môžu však odísť všetci? A kam? Do Bratislavy alebo na západné Slovensko? Podľa údajov Štatistického úradu SR to tak nevyzerá. V roku 1996 sa do Bratislavského kraja prisťahovalo z iných častí republiky 3 624 ľudí, ktorí sa tam prihlásili na trvalý pobyt.

Z Košického a Prešovského kraja sa v tom roku vysťahovalo spolu 4 093 ľudí, ale kam, sa nedozviete. Vlani sa z Bratislavy vysťahovalo 2 774 osôb a 7 022 sa prisťahovalo. Z Košického a Prešovského kraja sa vysťahovalo spolu 3 118 ľudí, ale v ten istý rok sa do nich presťahovalo z iných častí Slovenska 3 383 osôb. Lenže to sú iba tí, ktorí si zmenili trvalý pobyt.

A čo prechodný? Kedysi ho mal každý zapísaný v občianskom preukaze. Dnes? „Takéto štatistiky nevedieme,“ napísala nám Michaela Paulenová z Ministerstva vnútra SR. Takže nevieme.

„Pre väčšinu ľudí nie je jednoduché odísť z rodného kraja. Súvisí to aj s istým štýlom vnímania. Najmä starším ľuďom sa vzdialenosť medzi Bratislavou a Košicami zdá doslova neprekonateľná,“ tvrdí psychológ Martin Čižmárik z Košíc. Vysvetľuje, že kým väčšina našincov mala v bývalom režime stredoškolské vzdelanie a prácu si ľahko našla vo svojom okrese, dnes začínajú prevažovať vysokoškoláci, a to aj takých odborov, s ktorými si prácu v malých mestách či na dedine nájsť nevedia.

„Najrýchlejšia cesta, ako urobiť dieru do sveta, je žiť vo veľkom meste. Za možnosti, o akých sa im doma ani nesnívalo, však platia daň v podobe opustenosti, samoty.“ Prečo mnohí východniari nemajú radi západniarov, hoci žijú medzi nimi?

„Ľudia sa usilujú prispôsobiť. Ak som v spoločnosti Bratislavčanov a držím s nimi, všetko je lepšie, krajšie, ľahšie a mám viac možností. Keď sa však ocitnem v dedinke pri ukrajinských hraniciach a idem na pivo do miestnej krčmy, zrazu sú Bratislavčania nafúkaní, ľudia odtrhnutí od reálneho života a Bratislava je škaredá, špinavá, s katastrofálnou dopravou,“ vysvetľuje.

Nakoniec však dodá, že veľa ráz za odchodom človeka nie je žiadny hlbší motív než praobyčajná túžba - prežiť.

Z bordelu ku kozám

Volajme ho Jozef, nechcel, aby sme zverejnili jeho meno ani dedinu vo Svidníckom okrese, do ktorej sa po rokoch v zahraničí vrátil. „Od štrnástich som bol preč. Najskôr na strednej v meste, potom na vojenčine v Karlových Varoch, odtiaľ som sa presunul do Norimbergu, kde som tri roky maľoval fasády."

"Vrátil som sa do Česka a živili ma výškové práce, odtiaľ som sa vybral zberať paradajky do Španielska. Stvrdol som tam na dvanásť rokov, podotýkam - legálne. Nakladal som sliepky na kamióny, potom som sa stal inseminátorom ošípaných, vyhadzovačom na diskotéke a nakoniec som sedem rokov robil strážcu v bordeli, kde bolo stotridsať dievčat.

Lenže potom Španielsko zaplavili Rumuni a nedala sa nájsť už žiadna práca. Mojou poslednou bolo dve hodiny posýpať torty práškovým cukrom a dve hodiny ich ukladať do škatúľ.“

„Rozhodol som sa vrátiť. Najskôr s vidinou psieho útulku, aj kurz som si urobil, ale čoskoro mi bolo jasné, že na Slovensku to nefunguje tak ako v Španielsku, žiadne príspevky od štátu. Tak mám aj s priateľkou ekonómkou, ktorá tiež žila v Španielsku sedem rokov, stádo kôz. Ak to nepôjde? Neviem. Asi sa vrátim do Španielska. Chcel som to na Slovensku aspoň skúsiť.“

Po škole sa im domov nechce

Východniarov na západe šikanujú, prepichujú im pneumatiky a podobne. Takýmito „nešťastnými príbehmi východniara v západnom svete“ strašili Máriu Magdolenovú z Prešovského okresu, keď v roku 2007 rozposielala prihlášky na vysokú školu do západného kúta Slovenska.

„Tvrdohlavo som však išla za cieľom - odísť čo najďalej v rámci Slovenska a osamostatniť sa. Rozhodli aj pracovné možnosti,“ hovorí dvadsaťšesťročná Šarišanka, ktorá presunula svoj život do Trnavy a už sa stihla vydať.

Svoje rozhodnutie neľutuje, hoci vraví: „Trnava je krásne mesto, no Veľký Šariš nosím v srdci. Ľudia, príroda, vône, tradície, všetko je doma iné, akési krajšie, lepšie. Navyše, niet nad ranný beh okolo Torysy.“

Dvadsaťpäťročná Prešovčanka Erika Kunecová prišla do Trnavy študovať, po promócii sa vrátila domov. V Trnave absolventom masmediálnej komunikácie ruže nekvitli a novinárčinou by sa neuživila. „V médiách si nájdeš džob, len ak máš kontakty, aspoň dva roky praxe alebo sa uspokojíš s prácou v bulvári, čo neuznávam.“

Dôvod na návrat bol však aj v tom, že na ňu čakal snúbenec. Napokon ju život zavial nielen na druhý koniec republiky, ale aj do inej profesijnej sféry. Dnes učí ľudí finančnú gramotnosť.

So sťahovaním na východ to zatiaľ nevidí reálne ani dvadsaťsedemročná Zuzana Komorová z Popradu: „Po dvoch týždňoch v Bratislave som si povedala, že sa už nevrátim.“ Z Popradu odišla v roku 2007 s priateľom, pričom si vyberali medzi Košicami a Bratislavou. Napokon rozhodol muž, ktorý chcel v hlavnom meste študovať.

„Z našej hotelovej akadémie išli všetci buď do zahraničia, alebo na vysokú školu,“ vysvetľuje. A tak si aj ona podala prihlášku. V Poprade vraj veľmi chýbajú možnosti zamestnať sa, pretože zahraničné firmy tam neprichádzajú a väčšina výberových konaní funguje po známosti. „V Bratislave ich zaujíma, čo máš v hlave, a nie to, či ťa v kancelárii poznajú.“ V Bratislave si kúpila byt. „Ďalej na západ by som už nešla a zrejme ani naspäť domov,“ dodáva.

Naopak, snom Martina Kováča z Michaloviec je ísť čo najďalej od Slovenska. Je tretiak na Slovenskej technickej univerzite a neprekážalo by mu ani umývať riad v Írsku.

„Je to možno hnusná práca, ale prečo nie? Po štátniciach by som išiel na rok-dva von. Za skúsenosťami.“ Nemá žiadne konkrétne predstavy, no verí, že vďaka voľnému pracovnému trhu si v Európe „niečo“ nájde.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní