Sme tam: Premiér Mikuláš Dzurinda s manželkou si pred desiatimi rokmi pripíjali na vstup do EÚ s rakúskym kancelárom Wolfgangom Schüsselom.

Desať rokov v Európskej únii: Na Slovensku stúpli ceny, ale aj platy

Za desať rokov v Európskej únii Slovensko zarobilo takmer sedem miliárd eur. Ceny stúpli o tretinu, no platy až o 72 percent. Prinášame vám aj tabuľku s porovnaním cien.

Desať rokov v Európskej únii, ktoré Slovensko slávi prvého mája, možno objektívne nazvať desaťročím blahobytu. Hoci množstvo ľudí môže nadávať na to, ako zle aj so svojimi rodinami žijú, čísla hovoria niečo iné. Mzdy rástli oveľa rýchlejšie ako ceny.

Priemerný plat sa vyšplhal na 824 eur, čo je síce stále oveľa menej ako v starých členských štátoch - zhruba 2 500 eur -, ale štyridsať rokov budovania socializmu, divoká privatizácia a stále pretrvávajúce rozkrádanie štátnych prostriedkov sa nedajú z ekonomiky len tak ľahko vymazať. Navyše, štát na eurofondoch mohol pekne zarobiť.

Podľa ministerstva financií je štátna kasa v pluse takmer sedem miliárd eur bez priamych platieb farmárom. Za každé poslané euro do Bruselu sme mali k dispozícii dve eurá z eurofondov. To, že sme ich nevyužili alebo sa nenávratne stratili pri pochybných školeniach, IT projektoch, neexistujúcich penziónoch či predražených logách, cez ktoré ich tunelovali ľudia spriaznení s vládnou mocou, je už iný problém.

Za roky 2007 až 2013 sme využili zhruba 55 percent eurofondov, takže podiel ziskovosti sa radikálne znížil. Je to však problém Slovenska a nie únie. V rokoch 2004 až 2006 sme pritom vyčerpali až 98 percent európskych peňazí.

Neprežili by sme

Premiér Robert Fico, ktorý občas utrúsi poznámku, že únia nie je až taká super, je zahľadená do seba či prebyrokratizovaná, je pri hodnotení desiatich rokov v únii oveľa zhovievavejší. „Takmer 80 percent všetkých verejných investícii u nás sa financuje z fondov EÚ. Bez týchto peňazí by Slovensko neprežilo,“ tvrdí dnes Fico s tým, že Slovensko prežíva úspešný príbeh.

Najviac eur sa nalialo do stavby ciest, až tri miliardy eur. Takmer dve miliardy eur išli do životného prostredia na skládky, čističky odpadových vôd a, prekvapujúco, 1,2 miliardy eur bolo určených na vedu a výskum. Kým cesty a skládky človek vidí, výskum je dosť neviditeľný.

Otázne je, ako sa tieto peniaze použili a kde vlastne skončili, keďže vedci neustále nariekajú, že na svoju činnosť nedostávajú dosť financií. Obrovské zdroje išli aj na informatizáciu - 800 miliónov -, no v tomto segmente, kde všetko vyhráva stále zopár tých istých firiem, hádam ani neexistuje projekt, ktorý by nebol predražený, zbytočný či nedomyslený alebo nedotiahnutý a nakoniec nefunkčný.

Voľnosť pohybu

Dnešní tridsiatnici ťažko pochopia, čo kedysi znamenalo vycestovať hoci aj do Rakúska. Výjazdová doložka, devízový prísľub, to sú pojmy pre nich neznáme. Rovnako aj niekoľkohodinové čakanie na hraniciach, kým všemocní pohraničníci všetko prekutrali. Keď sa im nepáčili trebárs niečie dlhé vlasy, tak ho otočili domov a vysnívaná dovolenka v Juhoslávii sa skončila skôr, ako sa začala.

Voľnosť pohybu tovarov, služieb, peňazí a ľudí je jedným z hlavných pilierov Európskej únie. Veď aj preto vznikla, aby hranice nebránili biznisu. Na konci roku 2007 vstúpilo Slovensko do Schengenského priestoru a tým sa zbavilo hraníc. Teda okrem tej stokilometrovej s Ukrajinou. Hraničné búdky za pár rokov spustli a stali sa jedným zo symbolov vstupu Slovenska do únie.

Bežného človeka až tak nezaujímajú ekonomické štatistiky, ale najmä to, že sa bez problémov dostane takmer kdekoľvek. Žiť a pracovať môže v ktorejkoľvek členskej krajine.

Euro

Po spustnutých hraničných priechodoch je druhým symbolom únie euro, ktoré Slovensko ako najchudobnejšia krajina eurozóny zaviedla od roku 2009. Platy však za posledných desať rokov výrazne poskočili. V porovnaní s rokom 2003 až o 72 percent. Zo 477 na 824 eur mesačne.

Zároveň je však pravda, že to stále nie je ani tretina priemernej mzdy v únii, ktorá predstavuje asi 2 500 eur. Priemerné spotrebiteľské ceny od roku 2004, teda od nášho vstupu do únie, poskočili o 22 percent. Zavedenie eura pritom neprinieslo také dramatické zdraženie, aké sa očakávalo.

Priemerné ceny medziročne poskočili iba o 1,6 percenta. Iný efekt spôsobilo euro, ktoré zmenšilo sumy v peňaženke. „Vyhodiť jedno euro“ v obchode za hlúposť sa stalo psychologicky oveľa prijateľnejším, ako zaplatiť niekdajších 30 korún. Aj preto sa nové peniaze míňali rýchlejšie ako predtým, čo mohlo vyvolať dojem, že všetko je drahšie.

Aj z našich peňazí

Zavedenie eura prinieslo Slovensku nielen výhodu menového dáždnika, ale aj problémy. Krajiny ako Írsko, Portugalsko, Taliansko, ale najmä Grécko ukázali, že solidarita nie je lacná záležitosť. Ako nepríjemné zistenie to vidí aj analytik mimovládnej organizácie INESS Martin Vlachýnsky.

„Jednou z nevýhod je zapojenie slovenských daňových poplatníkov do zachraňovania cudzích krajín,“ tvrdí. Slovensko ako člen eurozóny ťahá z bankrotu oveľa bohatšie Grécko a vykupuje ho z dlhov, ktoré si narobilo životom nad pomery.

Liberál a kritik niektorých opatrení EÚ Richard Sulík okrem výhod vidí aj negatíva, za ktoré si však môžeme často sami tým, že vystupujeme voči Bruselu príliš slabo a nevieme povedať nie.

„Ako negatívum vidím rozrastanie európskej byrokracie, ktoré zvádza k centrálnemu plánovaniu a k čoraz väčšej regulácii. Tento negatívny trend posilnila aj neschopnosť niektorých členských štátov riešiť svoje vnútorné sociálne a ekonomické problémy bez účasti Bruselu a celého spoločenstva. Lenže tak, ako sa centrálne plánovanie ukázalo smrtonosným pre socializmus sovietskeho typu, dnes ohrozuje existenčne aj Európsku úniu,“ tvrdí Sulík.

Vytriezvenie

Čo teda prinieslo desať rokov v únii? „Najmä vytriezvenie. Okrem vidiny cestovania bez pasu a neskôr bez čakania v radoch zmenární sme sa v čase vstupu viezli na optimistickej vlne ekonomického boomu. Európske mračná na obzore v podobe neudržateľných rozpočtov viacerých členských krajín, rastúcej byrokracie, záplavy regulácií a nejasného budúceho politického usporiadania únie sa zdali bezvýznamné,“ konštatuje Vlachýnsky z INESS.

Peter Goliaš z INEKO je optimistickejší. „Medzi ďalšie výhody patrí prijímanie kvalitnejšej a často transparentnejšej regulácie, dôslednejšie stráženie stability verejných financií,“ tvrdí.

V preklade to znamená, že aj keby sa domáci politici úplne vymkli spod kontroly, tak Brusel im dá jasné mantinely a zastaví kohútik s eurofondmi, čo by pre každého politika bola smrteľná rana. Ako však dodáva, nemôžeme sa vo všetkom spoliehať iba na úniu.

„EÚ nerieši všetky naše problémy, rozhodujúci diel právomocí je stále na národných štátoch. Integrácia môže zrýchliť rast životnej úrovne, kľúčový podiel na ňom však budú mať naše vnútorne reformy napríklad v oblasti školstva, zdravotníctva, trhu práce či daní a odvodov,“ tvrdí Goliaš.

Čo ďalej?

Politikov, ale aj odborníkov sme oslovili s otázkou, akých by malo byť ďalších desať rokov v únii. Väčšina sa zhodla na tom, že by sme mali byť aktívnejším členom, neviezť sa vo vlaku a čakať, čo bude.

Zuzana Wienk z Aliancie Fair Play to zhrnula stručne: „Prestať rozkrádať fondy európskych daňových poplatníkov a prestať využívať naše členstvo bez toho, aby sme prispievali ochranou spoločných hodnôt.“

Sulík sa bojí eurosocializmu ako čert kríža. „Mali by sme stavať na rozmanitosti únie a kultivovať základné slobody, akými sú voľný pohyb osôb, tovarov, kapitálu a služieb. To je najväčšia výzva pre nasledujúce desaťročie. Slovom, minulých desať rokov ukázalo, že v nasledujúcich desiatich rokoch si to žiada viac liberalizmu a menej socializmu,“ tvrdí Sulík.

Jeho konkurent Jozef Kollár zo strany NOVA by rád videl úniu, kde platia pravidlá pre všetkých a tresty za ich nedodržanie - napríklad aj vysoké štátne dlhy - by nastupovali automaticky a neschvaľovali by sa od prípadu k prípadu.

„EÚ stojí na historickej križovatke. Už onedlho to bude iná únia, ako bola tá, do ktorej Slovensko pred desiatimi rokmi vstupovalo. Mali by sme upustiť od snáh o vytvorenie Spojených štátov európskych a sústrediť sa na dodržiavanie pravidiel. Kapor nikdy nevypustí svoj rybník, a preto Nemecko nikdy nenavrhne sankcie Francúzsku a naopak,“ tvrdí Kollár.

Ďalší kandidát za europoslanca Ivan Štefanec z SDKÚ má v tom jasno: „Mali by sme sa snažiť o to, aby Slovensko v Európskej únii obhajovalo najmä záujmy strednej vrstvy, na ktorej stojí každá úspešná spoločnosť.“

A premiér Fico? „Nech už bude vývoj v EÚ akýkoľvek, Slovensko sa musí - tak ako aj doteraz - svojím dôveryhodným správaním držať jadra európskej integrácie. Nemáme inú alternatívu ako členstvo v EÚ.“ Takže v podstate neprovokovať a viezť sa vo vlaku.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].