Žijú z mála: Laco dostane invalidný dôchodok 160 eur, Alenka príspevok za opatrovanie postihnutej dcéry 276 eur. K tomu prídavky na deti. Za prenájom domu platia 200 eur plus 83 eur za elektrinu.

Deväť detí a kopec problémov: O rodine si mysleli, že sú Rómovia

„Ťažko sa nám hľadalo bývanie. Keď sme povedali, koľko máme detí, každý si myslel, že sme Rómovia,“ hovoria Kurnotovci

Majú spolu deväť detí a kopu problémov. V chudobe, bez vlastného bývania, s trpkými spomienkami, ktoré im aj po rokoch vháňajú do očí slzy, sa pretĺkajú životom. A predsa v ich prítomnosti človek pookreje. Toľko lásky, obetavosti a odhodlania len tak niekde nenájdete. „Viete, jeden bez druhého sme ako stolička bez nôh,“ hovorí Alena. Muž na ňu nežne pozrie a dodá: „Alebo ako riť bez gatí.“

Zveľadili si vlastné peklo

V rozsiahlej záhrade pri staršom dome vládne pohoda. V provizórnom prístrešku, pri káve, debatujú rodičia a ich dcéry Zuzana a Martina. Túli sa k nim malé dievčatko, vnučka, ale únava z horúčav ho premôže a zaspí. Päťdesiatroční manželia nás zatiaľ prevedú dvoma desaťročiami svojho života plného bolesti a smútku. „Všetky naše problémy sa začali v mojom rodičovskom dome v Žaškove,“ vracia sa v čase Ladislav Kurnota.

Otec s mamou mu nevedeli odpustiť, že sa rozviedol a oni prišli o prvorodeného vnuka. Nevládal už žiť so ženou, ktorá ho neustále klamala. Syna mu súd do opatery nezveril. Keď stretol Alenku, prišla nádej na lepší život. Vzali sa v roku 1989 a krátko nato sa narodila najstaršia dcéra. Napriek tomu, že Alena mala v Dolnom Kubíne garsónku, jeho rodičia sa dušovali, že v ich veľkom dome je pre všetkých miesta dosť, a tak manželia garsónku predali a peniaze použili na opravu ošumelého domu. Netušili, že si zveľadili vlastné peklo. „Nenávideli nás. Moju ženu aj moje deti. Škaredo ich urážali a môjho syna z prvého manželstva neustále štvali proti nám. Pchali mu peniaze a on nás za to terorizoval,“ posťažuje sa Laco.

„Raz nám hodil do okna obrovský kameň. Na dievčatá sa rozsypalo sklo a kameň jednu z nich mohol zabiť, keby tam nebola stena postieľky,“ spomína Alena. Manželovi rodičia ju po príchode z nemocnice s novonarodenou ďalšou dcérkou vítali: „Á, neskapala, vrátila sa!“ S prvou dcérou sa zmierili, ale ostatné deti len rozoštvávali. „Šiestim dala babka dva cukríky, aby sa rozdelili. Alebo jednej dali maškrtu a zakázali jej, aby sa podelila. Bolo to nepríjemné. My sa snažíme, aby všetky deti mali rovnako a pomáhali si,“ dodávajú Kurnotovci.

Od vyhrážok k samovražde

Tyranské ťaženie starých manželov voči synovi a jeho rodine vyvrcholilo, keď sa Ladislav postavil na vlastné nohy a založil si živnosť. Dovtedy vyrábal z dreva črpáky pre otca, teraz chcel zarábať pre svoju rodinu.

„Ťahalo ma to k hračkám. Otec sa smial, že vraj kedy ich začnem páliť. A keď sa mi darilo, požadoval, aby som mu zaplatil nájomné. Odmietol som, veď som bol doma. On sa však v opitosti vyhrážal mojej žene, tak som zavolal políciu,“ opisuje rodinné spory. „Zvesil dvere a polícii tvrdil, že som ich vylomil,“ uvedie Laco jeden príklad. V podobnom duchu sa niesli aj ďalšie trestné oznámenia, ktoré otec na syna smeroval. Všetko vyvrcholilo vypnutím vody a elektriny. „Zbalil som rodinu, veci a odsťahoval som sa na ulicu. Doslova. Rozložili sme sa pri ceste neďaleko miestneho úradu a niekoľko dní sme prespávali v aute, varili si pod holým nebom. Ľudia v dedine vedeli, čo sú moji rodičia zač, nikto ich nemal v láske, a tak k nám na ulicu chodili aj na kávu,“ opisujú Kurnotovci.

Napokon sa do domu vrátili, ale začali sa policajné a súdne ťahanice, kto čo komu urobil. Tehotná Alenka skončila pre komplikácie v nemocnici a Laco sa niekoľko mesiacov staral o deti sám. Bez vody a pod psychickým tlakom.

„Vodu sme brali od susedov alebo sme sa zašli umyť do krčmy,“ povzdychne si. Napätie a zastrašovanie v rodine, trestné oznámenia, policajné vypočúvania a bezútešnosť celej situácie vyvrcholili Lacovým pokusom o samovraždu.

„V roku 1996 som si podrezal žily. Odviezli ma do nemocnice, zachránili a odvtedy som na invalidnom dôchodku. Hlavná diagnóza je bludová porucha,“ usmeje sa a zvyšok rodiny dodá. „To by sme ju museli mať všetci. Vieme, čo sme prežili, a rozhodne to neboli bludy,“ dodajú matka s dcérou usadené pri stole.

Ona s deťmi v centre, on v aute

Po Lacovom návrate z liečenia si zbalili všetky svoje veci a dali zbohom miestu, kde zažili toľko príkoria. Presťahovali sa do prenajatého domu v inej dedine, ale keď o nejaký čas majiteľ žiadal, aby zaplatili nedoplatky po predchádzajúcich nájomcoch, odmietli. A opäť sa sťahovali. Netušili, že ich čaká ďalšie peklo. „Ten domček našla manželka cez internet. S majiteľkou sme sa rýchlo dohodli a všetky veci, aj moje stroje na výrobu hračiek, presťahovali. Lenže keď po čase manželka majiteľke napísala, že sme si našli niečo iné, počas našej neprítomnosti vnikla do domu, všetky veci nám vyhádzala a začala sa štvanica,“ opisuje Laco, ktorého dokonca na pár dní zadržala polícia a dala do väzby. Majiteľka domu zatiaľ jeho ženu s deťmi väznila.

„Zamkla nás v izbe, zostali sme bez jedla a deti museli chodiť cikať do kvetináčov. Ešteže tam bol starý televízor. Vybrali sme kábel, spustili ho cez strešné okno a susedka nám na jeho koniec priviazala jedlo. Dcéra sa nám tam zosypala a odviezli ju na psychiatriu. Dodnes nemáme nič zo svojho majetku, o všetko nás tá majiteľka obrala. Už piaty rok nás zastupuje Centrum právnej pomoci, všetko máme podložené, zdokladované, ale dostali sme len 2 500 eur za týranie siedmich detí a mňa,“ trpko si povzdychne matka.

Alena s deťmi našla útočisko v Krízovom centre pre týrané matky v Dolnom Kubíne. Táto inštitúcia jej síce podala ruku, hoci pomáha ženám v iných situáciách, ale Alena sa tam cítila ako vo väznici. „Deti plakali, lebo sa nemohli stretávať s otcom, na vychádzky sme mali dve hodiny, ale to som vždy prekročila, lebo sme si s manželom hľadali ubytovanie. On zatiaľ býval v aute,“ dodáva.

Lesanku si nedáme

V rodine sú spomienky stále príliš živé. Aj na krízové centrum, aj na predošlý podnájom. „Tá pani nám hovorila, že aj svine jedia z válova, tak môžeme aj my, alebo že nás podreže ako sliepky,“ prehovorí 21-ročná Zuzka. Pred takýmto životom by chcela svoju trojročnú dcérku ochrániť. Teraz je chvíľu spokojná. Aj jej sestra Lesanka, ktorá trpí psychomotorickou retardáciou spojenou s autizmom. Pokiaľ ide o ňu, matka si už musela vypočuť kadečo. Vie, že v paneláku s takým dieťaťom sa žije horšie. Na krátky čas však zakotvili aj tam.

„Jedna susedka dôchodkyňa nám vynadala, prečo Lesanku vláčime so sebou, že kedysi to bolo v ústavoch a teraz to tu vystavujeme na obdiv… Naozaj, pred demokraciou bolo postihnutých vidieť málo, schovávali ich, kde sa dalo. No ja ju nedám preč. Je, aká je, ale veľmi by nám chýbala, veď ona za to nemôže, je zlatučká. A veľmi nám rozumie. Nevie rozprávať, ale ukáže, keď chce jesť a podobne. Pred štyrmi mesiacmi sa obarila. Chúďa, mala celú tvár ako po kyseline, ale už je to lepšie,“ rozrozpráva sa Alena.

V jej hlase nie je ani štipka sebaľútosti, hoci na Lesanku treba dohliadať dvadsaťštyri hodín denne. Dieťa, ktoré sedí s nami pri stole, má nepredvídateľné prejavy. Zrazu sa začne silno búchať do pŕs alebo vydávať zvláštne zvuky, o chvíľu sa rozplače. Sestra Zuzka ju nežne pohladí, pritúli a nasype do misky ďalšie chrumky. Rodina si zvykla, Lesankino neobvyklé správanie nikoho z nich nevyruší ani nenahnevá.

Ako v Noemovej arche

„Viete, aj bývanie sa ťažko hľadalo. Keď sme povedali, koľko máme detí, každý si myslel, že sme Rómovia. Veď kto z bielych ich má toľko? Báli sa,“ chápavo priznáva hlava rodiny. Začal opäť podnikať a po všetkých útrapách našli dočasný domov v prenajatom dome v Liptovských Sliačoch, šesť kilometrov od Ružomberka. Pod Ladislavovými rukami opäť vznikajú drevené hračky, ktoré aj sám navrhuje. Alenka v záhradke dopestuje ovocie i zeleninu a teší sa z úspechu svojich dcér a najmladšieho syna Kamila. „Martinka teraz zmaturovala a hlásila sa na vysokú školu za zdravotnú asistentku,“ povie hrdá mama.

O rok maturuje aj ďalšia z dcér, Lucia. Aj keď sa dve dievčatá osamostatnili, prenajatý dom je stále plný - rodičia, sedem detí, trojročná vnučka, päť psov, bažanty, sliepky, škrečky i morské prasiatka. Dom, ktorý sa stal pre všetkých ich Noemovou archou, kde našli kúsok šťastia. Škoda len, že je prenajatý a že od vidiny vlastného bývania ich delí svet smutnej reality.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].