Budapešť: Jedno z najkrajších miest na Dunaji.

Diaľnica po Dunaji: Z Maďarska do Amsterdamu

Európu spája Dunaj a sieť riečnych kanálov. Viezli sme sa na veľkej cargo lodi z juhu Maďarska až do Amsterdamu.

Keď som ráno vstala, loď mala za sebou už dve a pol hodiny plavby a posádka v hrncoch nakrájané suroviny na obed. „Čo sme mali robiť?“ smiali sa. „Sme hore od pol piatej!“ Bolo treba nahodiť motory a zdvihnúť kotvu, aby sme o piatej mohli vyplávať. Nocovali sme v Rakúsku nad „šlajzou“ - ako volajú aj naši lodníci plavebné komory - Ottensheim, na kotve na štyridsaťmetrovej reťazi. Pokračujeme v plavbe proti prúdu Dunaja. Z Baje na juhu Maďarska vezieme 1 950 ton kukurice až do holandského Amsterdamu. Rýdzo slovenská posádka holandskej lode A-quadraat, Milan, Paľo a Vlado, pláva pre Holanďana Askala Brandenburga. Slovenských lodí na Dunaji už totiž takmer niet. Ani lodnícka škola už u nás nefunguje. Naši lodníci sa roztratili po svete, väčšinou plávajú na Rýne a kanáloch.

Foto: Jana Čavojská

Televízory cigariet

„Zažil som bitku o Vukovar,“ spomína 46-ročný strojník Pavol Kunštár na tie časy pri káve, ktorú podľa holandského zvyku pijeme na komande každý deň o desiatej dopoludnia a o tretej popoludní. „Z jedného brehu strieľali Chorváti, z druhého Srbi. Trvalo to niekoľko mesiacov. Prvýkrát som si do kajuty nachystal záchranné koleso, pas a peniaze. Nebolo mi všetko jedno. Ale zas doma v krčme som bol frajer.“ Úsmev na tvári mu zamrzne pri inej spomienke. Bolo to ešte za socializmu kdesi na Ukrajine - v Rény či Izmaili. Neďaleko prístavu vtedy fungovali kluby „dľa marjakov“. Bol tam alkohol, dobré jedlo, „devušky“, všetko za lacný peniaz. Paľo sa raz vracal v noci na loď, keď odniekiaľ vyskočili dvaja chlapi s bodákom. „Daj bundu, rifle a tenisky!“ Do prístavu prišiel v ponožkách a slipoch. Boli to ešte časy, keď v rumunských obchodoch nemali vôbec nič, no do špeciálnych predajní pre cudzincov posielal diktátor Ceaušescu prvotriedny tovar - kvalitné salámy, šunky, alkohol, lacné cigarety. „Kto chce koľko televízorov cigariet?“ značil si kadet predtým, ako šiel na nákup. Do obalu v tvare televízora sa zmestilo päťdesiat kartónov.

Regensburg: Kamenný most z 12. storočia je najstarším zachovaným mostom v strednej Európe.Foto: Jana Čavojská

Život kočovníka

Lode a lodníci sa už medzi sebou poznajú. Ak je niektorý majiteľ či kapitán neférový, rýchlo sa to rozchýri po celom Dunaji. Niektorí nechajú deckmana aj na Štedrý deň deväť hodín šmirgľovať palubu, pri iných sú lodníci na nohách osemnásť hodín denne. A potom sú aj féroví majitelia, s ktorými môže byť plavba príjemná a bezproblémová. Milan Novosedlík (49) si už na tento kočovný život zvykol. Dunaj pozná. Je mu jasné, ktorou časťou rieky vedú plavebné dráhy, aj aké mestečká a dedinky sa striedajú na brehoch. Vie, kde sa dá dobre zakotviť a kde zvyknú kontrolovať policajti. Na loď kedysi prišiel ako chlapec z brehu, teda nevyučený lodník, rovno z atómky v Jaslovských Bohuniciach. Po troch mesiacoch v prístave sa nalodil. Päť rokov bol matróz, dva kormidelník. Potom si urobil skúšky a už dvadsať rokov je kapitán. Baví ho to ešte vôbec? „Stačia dva týždne na brehu a už ma to zas ťahá na Dunaj,“ usmieva sa. „Romantika je to však len prvý rok. Všetci mi závidia cestovanie. V skutočnosti vidím akurát Dunaj, brehy a prístavy. Do mesta môžem odskočiť málokedy.“ Zarobiť na vode je čoraz ťažšie. Tisíc litrov nafty stálo kedysi stopäťdesiat eur, dnes sedemstopäťdesiat. Tarify sa však nezmenili. Navyše prišla kríza. Paradoxne, skúsený kapitán má napriek nej roboty dosť. „Pretože nevychovávame nijaký dorast,“ myslí si Milan. „Maximálne otec zaučí syna.“

Holandský zvyk: Stretnutie pri káve dvakrát denne - o desiatej a o tretej popoludní.Foto: Jana Čavojská

Farba a šmirgeľ

S plne naloženou loďou dlhou stodesať metrov a širokou jedenásť metrov zaobchádza Milan, ako keby na nej namiesto kukurice viezol anglickú kráľovnú. Ja mám pocit, že sa do úzkej „šlajzy“ v žiadnom prípade nemôžeme zmestiť. On tam s dvaapoltonovým kolosom v pohode vlezie. Roky jazdí s čistým štítom. Ani len nenasadol s loďou na dno, čo sa občas stáva. Potom treba čakať na silnú loď, ktorá vás vytiahne, alebo bager, aby vás uvoľnil. „Raz sme tak čakali desať dní,“ spomína Paľo Kunštár. „Stáli sme na mieste a išli nám diéty. Problém nastal, keď sa minulo všetko jedlo na palube.“ Kormidlovanie zaberá Milanovi takmer všetok čas na lodi. Za kormidlom je denne štrnásť hodín, maximum, ktoré povoľujú normy. Ráno si sadne na komando, teda na kapitánsky mostík, a večer z neho odíde. S kormidlom v ruke pije kávu aj obeduje. S Brandenburgovcami pláva Milan už šesť rokov. On má patent - niečo ako lodné vodičské oprávnenie - na Dunaj, Askal na kanály. Vedia, že sa jeden na druhého môžu spoľahnúť. Milan je dobrý kapitán a Askal mu to odpláca. „Niekedy som mal až slzy v očiach,“ hovorí Milan. „Napríklad, keď mi prišiel od neho poukaz na rodinný rekreačný pobyt alebo veľká zásielka s darčekmi, keď sa mi narodila vnučka.“ Kým kapitán kormidluje, zvyšok posádky sa stará o všetko ostatné. Viažu loď v plavebných komorách a na kotviskách, kontrolujú lodné stroje. Ale najviac času im zaberá šmirgľovanie a natieranie. Loď rýchlo hrdzavie. Dokončíte ju, a môžete začať odznova.

Svety na brehoch

Podľa Milana je najťažší úsek Straubing - Passau v Nemecku. Chyba sa tam neodpúšťa, trasu treba mať presne vypočítanú. Dunaj so svojimi 2 857 kilometrami prechádza stovkami rozličných svetov. Riečne lode sa môžu plaviť od samého mora, z Usť-Dunajska, Rény či Izmailu na Ukrajine alebo z rumunskej Suliny a Konstance. Pre veľké lode, ako je A-quadraat, je Dunaj splavný až po nemecký Kelheim. Tam sa začína kanál Rýn - Mohan - Dunaj. Po vode sa tak náklad dostane do celej Európy. Paľo Kunštár zvykne žartom hovoriť, že keby na Slovensku boli Holanďania, už je splavný aj Váh a možno aj ďalšie rieky. V Holandsku majú vyhĺbené kanály všade. Plavba sa riadi prísnymi pravidlami. Kanály sú úzke a pre komplikované plavebné podmienky sú posiate úzkymi „šlajzami“. Premávka je oproti Dunaju rušná. Takmer ako na diaľnici. S loďou treba manévrovať opatrne.

Utopení

Paľov najhorší zážitok na lodi bol prevoz tela utopeného lodníka z Ukrajiny do Bratislavy. Štátny podnik Dunajplavba nechcel platiť za prevoz po zemi. Chlapca po pitve museli lodníci vložiť do cínovej truhly, tú obiť doskami a priniesť na palubu. Rakvu potom vystavili na špici, pri kotevných lanách. Mŕtve telo sa tam dva týždne rozkladalo. Toľko trvala plavba proti prúdu do Bratislavy. Počas vojen v bývalej Juhoslávii si užili svoje aj na slovenskom remorkéri Šariš. Raz nocovali pod Apatinom pri chorvátskom brehu. Cez deň sa ešte ako-tak plávať dalo, obe bojujúce strany vedeli, že po Dunaji dopravujú tovar komerčné lode, a rešpektovali to. Na noc každý radšej zakotvil. Srbský delový čln však začal nadránom páliť rovno na Šariš. Posádku aj remorkér zachránili odvážni ukrajinskí lodníci. A keď sme už pri hrôzostrašných historkách, tak ešte jednu. Milanovu. V roku 1987 videl na Dunaji pod rumunským mestom Galati telá utopených počas najväčšej dunajskej katastrofy, keď sa rumunská osobná loď Sigisoara zrazila s bulharským remorkérom a sústavou tlačných člnov. Podľa oficiálnych správ vtedy zahynulo dvestopäťdesiat ľudí, väčšinou detí. Neoficiálne sa hovorilo až o štyristo obetiach. To sú však skutočne veľmi výnimočné prípady. „Ak sa lodník utopí, vo väčšine prípadov pri tom zohrá úlohu alkohol,“ hovorí Milan. On za tie roky nikomu nemusel hádzať záchranné koleso. Treba byť opatrný a dodržiavať zásady bezpečnosti. Jednou z nich je, že po palube sa nebehá.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].