Dom duchov: Budova, ktorá by mala byť pýchou Bratislavy, chátra

V historickom centre Bratislavy stojí ruina renesančného paláca, ktorý sa už roky rozpadá. Je súčasťou jednej z najstarších ulíc v meste.

Bratislavská Kapitulská ulica sa zavše prirovnáva k pražskej Zlatej uličke, hoci niektoré domy v najstaršej časti nášho hlavného mesta pripomínajú skôr ruiny ako historické pamiatky.

Najhoršie je na tom Eszterházyho palác. Bývalá renesančná pýcha starého mesta je v havarijnom stave. Strašidelný pohľad sa núka už z ulice a vnútri je situácia ešte horšia. Na paláci sú vybité okná a deravé strechy.

Už na prvý pohľad vidno, že roky slúžil ako pelech sprejerov, vandalov a narkomanov. V slangu ho už pred dvadsiatimi rokmi volali Punk-haus alebo Sarajevo.

Prastará

„Kapitulská ulica patrí medzi najstaršie v meste, možno je úplne najstaršia a vznikla v čase, keď sa v stredoveku z Hradu odsťahovala kapitula do podhradia a začalo vznikať dnešné mesto,“ hovorí historik umenia a riaditeľ Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave Ivo Štassel. Ba história je ešte staršia.

„Pri archeologickom výskume v roku 2005 sme v tomto priestore našli keltský val. Ten bol zrejme súčasťou pôvodnej akropoly na hradnom vrchu a história sa tu teda píše už od prvého storočia pred Kristom.“

Eszterházyho palác, na rozdiel od väčšiny domov na ulici, nikdy nepatril cirkvi. Postavila ho šľachtická rodina Eszterházyovcov. Nad zničeným portálom vstupnej brány dodnes vidno ozdobný letopočet datujúci vznik stavby do roku 1658.

Palác podobne ako väčšina budov na Kapitulskej figuruje v registri nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok, ktorý spravuje Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Podľa evidencie ide o pôvodný štvorkrídlový neskororenesančný palác a je súčasťou mestskej pamiatkovej rezervácie. Papier však znesie všetko a realita je diametrálne odlišná.

Pamiatka v najstaršej časti historického centra je v takom katastrofálnom stave, že ju už niekoľkokrát využili filmári ako kulisy pri natáčaní scén domov zničených vojnou. Príkladom je film Peacemaker z roku 1997 s Nicole Kidmanovou a Georgeom Clooneym v hlavných úlohách. Fakt je, že palác skutočne vyzerá, akoby sa cezeň prehnal vojenský front.

Minulosť

S obnovou kedysi slávneho šľachtického paláca sa začalo už pred pádom socializmu. Súdruhovia tu plánovali urobiť archív mesta Bratislava.

„Nebolo to však najšťastnejšie riešenie, lebo archív obsahuje množstvo dokumentov a takú záťaž by podlahy paláca neudržali. Bolo by ich treba vystužiť,“ upozorňuje Štassel, ktorý si pamätá, ako z paláca vysťahovali posledných nájomníkov.

„Bolo to, myslím, v roku 1983, keď tam zostala posledná staršia pani, historička, ktorá odmietala odísť - zabarikádovala sa. Pamätám si, ako hovorila, že je hlúposť vysťahovať ľudí, lebo bez nich to bude zanedlho neobývateľné. V tom mala pravdu.“

Pred Nežnou revolúciou sa na budovu vyčlenilo 92 miliónov korún. Pri prácach sa však podarilo zničiť jedno krídlo paláca, keď robotníci nešťastne podkopali základy a tie následne podmyla dažďová voda. Ďalšiu, prednú časť zbúrali už predtým, keď potrebovali prístup do nádvoria pre techniku. Dnes na jej mieste stojí počmáraný plechový plot.

Dom duchov vlastne odráža celkovú katastrofálnu situáciu v historickom centre metropoly, ktorú ešte v čase socializmu odštartovalo necitlivé zbúranie časti podhradia, Vydrice a židovskej štvrte. Spolu s tým prišlo k nedobrovoľnej výmene nájomníkov - pôvodní maďarskí, nemeckí a židovskí obyvatelia zmizli a nahradili ich ľudia bez vzťahu k mestu.

Na zlý stav budovy upozorňovali už disidentskí ochranári v publikácii Bratislava nahlas z roku 1988: „Za tridsaťtri rokov existencie mestskej pamiatkovej rezervácie prišla Bratislava o viac historických objektov než počas všetkých dovtedajších vojen.“

Na nádvorí paláca stál vtedy starý strom, podľa ochranárov najhodnotnejší v historickom jadre mesta, no hoci ho strážili pred výrubom, v normalizačnom dusne ho napokon vyrúbali.

Kšefty

Pád socializmu opravu paláca úplne zastavil. V polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia napokon mesto dom s pozemkom predalo. „Palác aj s pozemkami sa rozdelil na dve časti a postupne šiel z rúk do rúk. Vystriedalo sa viacero majiteľov, boli medzi nimi nejakí oligarchovia z Košíc, asi z Východoslovenských železiarní,“ vymenúva Štassel.

Tvrdí, že nešlo o jediný prípad v meste, keď to zaváňalo špekuláciou. „V zmysle kúpiť a buď zbúrať a postaviť novú budovu, alebo predať ďalej so ziskom.“ Hovorkyňa hlavného mesta Ivana Skokanová potvrdila, že Eszterházyho palác na Kapitulskej ulici sa predal v roku 1996. „Predaj realizovala mestská časť Staré Mesto na základe uznesenia miestneho zastupiteľstva. Šlo o pozemky v celkovej výmere 2 568 štvorcových metrov a stavby na týchto pozemkoch,“ dodala.

Vtedy sa stala majiteľom firma Cresco partners, a. s. Neskôr palác opäť zmenil majiteľa. Medzi vlastníkmi figuroval aj Dušan Kollár, známy podnikateľ a blízky spolupracovník ľudí ako Alexander Rezeš a Jozef Majský. Jeho firma Spectrum reality, s. r. o., si svojho času uvádzala ako sídlo práve palác na Kapitulskej ulici.

Firma podnikateľa Kollára, ktorý si dnes udáva pobyt v Monackom kniežatstve, sa zviditeľnila najmä viacerými kšeftmi s mestskými majetkami z čias primátora Petra Kresánka.

Napríklad si od mesta prenajala lukratívne budovy, ktoré vzápätí prenajala ďalej - historické priestory lekárne U Salvatora dostala za ročný nájom 38-tisíc korún a obratom ich prenajala za viac než 300-tisíc korún ročne futbalistovi a vtedajšiemu partnerovi Majského dcéry Štefanovi Maixnerovi. Ten ich vzápätí prenajal ďalšej firme.

Kým Eszterházyho palác s pozemkami mesto kedysi predalo za šestnásť miliónov korún, s každým predajom cena nehnuteľnosti rástla. Pri poslednej kúpe sa neoficiálne šuškalo o 250 miliónoch korún.

V minulosti sa zvažovalo, že tu bude hotel, byty, kancelárie, ba zvažovalo sa aj búranie stavby. Neskôr sa v objekte začali statické práce, tie sa však nedokončili. Pred štyrmi rokmi sa zabezpečila aspoň najohrozenejšia časť pamiatky a pribudol plechový plot. Odvtedy sa nijako nepokročilo.

Súčasnosť

Aktuálne je podľa výpisu z katastra nehnuteľností vlastníkom paláca aj pozemkov firma Agoria Projekt, s. r. o. Podľa Obchodného registra jej spolumajitelia žijú v Rakúsku. Jedným z konateľov firmy je Milan Nemec.

„Keď sme stavbu kúpili v roku 2006, rakúski investori mali veľké plány. Dali sme si urobiť tri štúdie pre rôzne využitie, napokon sme sa rozhodli pre polyfunkciu s administratívou,“ približuje Nemec zámery vlastníkov.

Eszterházyho palác si vraj všimol v čase, keď renovoval neďalekú Körperovu vilu, tiež na Kapitulskej ulici. Dovedna plánovali na projekt dvadsať miliónov eur, z toho na stavebné náklady štrnásť miliónov.

„Potom prišla kríza a všetko zmietla. V tomto projekte som navyše nemal šťastie na partnerov, pričom ide o väčšinových majiteľov. Keby sme to boli stihli pred krízou, mohol to byť hotový projekt. Dnes je to mŕtve, je to len ťažko financovateľný zámer,“ netají sklamanie.

Nad osudom paláca dnes visí otáznik. Kataster nehnuteľností odhaľuje aj to, že na stavbu a pozemky si len pred pár mesiacmi uplatnila záložné právo rakúska banka, takže palác napokon môže skončiť vo verejnej dražbe.

Nemec to nepopiera: „Hľadám nových investorov, ale pri potrebných nákladoch je návratnosť investície nadštandardne dlhodobá. Sú tu napríklad tisíce ton sutiny, ktoré treba vyviezť, pričom za vstup jediného nákladiaka do centra sa platí 350 eur,“ dôvodí.

Nazdáva sa, že bez podpory zo strany mesta či štátu má projekt takmer nulovú šancu na úspech. Negatívom je podľa Nemca aj nedomyslený urbanistický koncept mesta, ktorý zapríčiňuje, že historické centrum mesta sa vyľudňuje a vymiera.

Problém

Riaditeľ mestského ústavu ochrany pamiatok Štassel súhlasí, že pri takej stavbe ako Eszterházyho palác sú náklady hlavný problém. „Viacerí z majiteľov mali asi sprvu veľké oči, ale náklady na rekonštrukciu sú pri tejto stavbe a jej dnešnom stave veľké.

Vyriešiť treba aj prístup a vybudovať podzemné garáže, ktoré sú podmienkou v historickom centre. Nevraviac o tom, že pamiatka je chránená od pivnice až po krov,“ zdôrazňuje.

Natíska sa otázka, či nie je systém nastavený skôr na perzekúciu než na podporu majiteľov historických pamiatok. Štassel pripúšťa: „Dá sa povedať, že pravidlá sú naozaj nastavené tak prísne, že vlastne môžu ísť proti samotnej pamiatke.

Napríklad podľa zákona môžeme dávať majiteľovi desaťtisícové pokuty, keď nedodrží termíny a pamiatka chátra. Treba sa však zamyslieť, či nie je lepšie, ak financie použije na obnovu pamiatky, a nie na platenie pokút.“

Štát by síce mohol v extrémnom prípade začať aj vyvlastňovacie konanie, no muselo by byť jednoznačné, že vlastník sa o stavbu nestará. Navyše, štát by sám musel mať financie na záchranu pamiatky.

Hanba

Eszterházyho palác je podľa Ľubomíra Boháča z občianskeho združenia Oživenie Kapitulskej ulice ukážkovým príkladom prístupu kompetentných k pamiatkam.

„Kapitulská ulica, ktorej sa vyhlo búranie za socializmu aj novodobý necitlivý stavebný boom, zostala vlastne jednou z mála ulíc, ktoré si zachovali pôvodné čaro a atmosféru starého mesta. Po dlhom období nezáujmu mesta o jednu z najkrajších ulíc Bratislavy dnes postupne dochádza k jej úpadku. Markantným príkladom je práve Eszterházyho palác, ktorý pôsobí ako päsť na oko,“ hovorí Boháč.

Združenie už niekoľko rokov organizuje Kapitulské trhy, ktoré lákajú milovníkov starožitností, kníh a hudby. To však nie je jediné, čo ponúka starobylá ulica s kamennou dlažbou.

Neďaleko sa tiahnu mestské hradby s mohutnou Vtáčou vežou. Z ulice k nim vedú aj úzke priechody pomedzi domy, takzvané šikátory, cez ktoré chodili na hradby obrancovia. Na Kapitulskej sa nachádza bohoslovecká fakulta, kňazský seminár aj tajuplný Malý prepoštský dvor či Albrechtov dom. Na konci ju uzatvára gotický Dóm svätého Martina.

„Našou ambíciou je otvárať ulicu návštevníkom častejšie, organizovať tu kultúrne podujatia a podobne,“ načrtáva Boháč plány na oživenie historickej časti mesta. Aj preto by chceli, aby sa Eszterházyho palác konečne zrekonštruoval a využil pre verejnosť.

„Je otázne, či by v ňom mohli byť byty, lebo pôvodné priestory nespĺňajú dnešné normy. V budove by mohli byť bytové aj kancelárske priestory a na prízemí rôzne kaviarne a kultúrne priestory.

Samotné nádvorie paláca sa priam núka na rôzne kultúrne aktivity pre verejnosť. Kapitulská ulica by ožila a prestala by byť hanbou mesta. Aj keď rozumieme problémom s touto stavbou, všetci sa isto zhodneme, že takto to zostať nemôže,“ dodáva.