Dve obete čierneho obra: Československí horolezci a osemtisícovka Makalu

Československí horolezci za prvovýstup na himalájsku osemtisícovku Makalu zaplatili priveľkú daň.

Po zdolaní prvej osemtisícovky, Nanga Parbatu v roku 1971, sa novým cieľom horolezcov z bývalého Československa stala Makalu, vysoká 8 463 metrov.

Už však nechceli opakovať známu cestu, rozhodli sa vytýčiť na osemtisícovku novú, československú trasu. Tá mala viesť na piatu najvyššiu horu sveta južným pilierom cez Južný vrchol. Keďže išli do nepoznaného, počas výstupu expedičným štýlom rátali aj s využívaním doplnkového kyslíka.

Prvý pokus

Na jar 1973 pod vedením Slováka Ivana Gálfyho putovalo pod osemtisícovku Makalu, nazývanú Veľký čierny obor, devätnásť chlapov. Menšiu, osemčlennú skupinu tvorili účastníci zo Slovenska, zato však až na jedného so skúsenosťami z Nanga Parbatu - okrem šéfa Ivan Fiala, Milan Kriššák, Michal Orolin, Jozef Psotka, Ľudovít Záhoranský a filmár Miloslav Filip, nováčikom bol lekár Milan Šimunič.

Z českej jedenástky sa v Gálfyho výbere ocitli všetci prvý raz. Vo výške 7 850 metrov postavila úspešná dvojica z Nanga Parbatu Fiala a Orolin stan piateho tábora. Zostávalo doliezť na Južný vrchol Makalu a potom prejsť do sedla, kde mali vybudovať šestku. Stade chceli vychádzať na záverečný výstup.

Vrcholové družstvo tvoril Psotka, Kounický a Fiala, ktorý vystriedal Páleníčka. Pri poludňajšom spojení so základným táborom sa z vysielačky ozvala správa, ktorá bola predzvesťou tragédie.

„Kounický mal ťažký, asi osemdesiatmetrový pád,“ hlásil Jozef Psotka. „Je zranený na viacerých miestach, má polámané rebrá, krváca z nosa i hlavy.“

Čítajte viac:

Zdolal 14 himalájskych osemtisícoviek. Zabila ho obyčajná horská túra

Čo sa stalo

Kounickému zamrzol redukčný ventil na kyslíkovom prístroji. Uzatvoril preto prívod kyslíka a sňal si z tváre kyslíkovú masku, aby to opravil. V tej chvíli zrejme stratil rovnováhu a spadol. Pri páde, keď navyše redukčný ventil vybuchol, utrpel viaceré poranenia. I chrbtice. Výstup sa zmenil na záchrannú akciu.

Kounického s vypätím síl dopravili do stanu piateho tábora. Márne však neskôr skúšali bezvládne telo transportovať nižšie. Bolo to nad ich sily. A tak sa striedali pri zabezpečení prísunu liekov, plynu, kyslíka a potravín pre zraneného kamaráta. Najobetavejší bol Jozef Psotka, ktorý so zraneným spolulezcom vo výške 7 850 metrov zostal najdlhšie zo všetkých.

„Iba s morálnou povinnosťou bdieť pri zomierajúcom kamarátovi,“ zdôraznil Michal Orolin. Zranený Kounický prijímal potravu, ale aj vylučoval. „Opatrovali sme ho, čistili, prezliekali,“ opisuje Ivan Fiala.

„V malom stane, v mraze. Žili sme s ním aj umierali a potajme plakali. Bolo to na hranici ľudských schopností. Stávali sme sa vplyvom výšky apatickými, čo v základnom tábore pri vysielačkových reláciách vycítili a žiadali nás, aby sme okamžite zostúpili. Až keď apelovali tým, že máme doma deti, rodinu, ja som v noci povedal, že idem.“

Psotka zostúpil až ráno s tým, že nahor ho idú chlapci vystriedať. Posledný, kto s Kounickým hovoril, bol Orolin. Vystriedal Psotku v piatom tábore napriek tomu, že sám mal zdravotné problémy. Napokon poslúchol príkaz zo základného tábora, aby aj on zostúpil. Dvadsiateho ôsmeho mája vyšiel do päťky Páleníček a Procházka.

„Honzo to už má za sebou,“ ohlásili. Stan potom zaťažili kyslíkovými fľašami, ktorých blahodarná náplň odďaľovala Kounického smrť, a začali zostupovať. V základnom tábore si Psotka spomenul, že plošinu pre stan, v ktorom Kounického pochovali, vykopal on sám.

Čítajte viac:

Brat bývalého ministra Becíka zmizol na Mount Evereste

Druhá výprava

Po troch rokoch sa československí horolezci do južnej steny Makalu, kde zažili toľko smútku, vrátili. V osemnásťčlennej expedícii bolo v porovnaní s rokom 1973 osem nových členov.

„Na Makalu sme zanechali rozrobenú cestu, chceli sme ju dokončiť,“ vysvetľoval vedúci Ivan Gálfy. Spočiatku využívali skúsenosti spred troch rokov. Polohu piateho tábora však zvolili o päťdesiat metrov nižšie - podvedome sa snažili vyhnúť miestu, kde zostal Kounický. Trasu budovali mimo, no zrak im tam predsa len zablúdil.

„Všetko zostalo tak, ako sme to vtedy nechali,“ konštatoval Michal Orolin. To, čo sa im nepodarilo na prvej expedícii na Makalu, vyšlo teraz - Talla a Petrík prví vystúpili na Južný vrchol (8 010 m), čím vlastne dokončili československú cestu.

Ďalej na hlavný vrchol už viedol hrebeň, takzvaná japonská trasa. V ď alších dňoch pri pokusoch pokročiť bližšie k hlavnému vrcholu sa na Južnom vrchole vystriedalo ďalších osem členov výpravy - Neumann, Novák, Psotka, Červinka, Fiala, Orolin, Schubert, Kriššák.

Nezadržateľný Kriššák

V časovej núdzi sa narýchlo zrodila nová taktika. Československá výprava sa dohovorila so španielskou, že môže na zostup použiť ľahšiu trasu juhovýchodným hrebeňom, ktorou vystupovali Španieli, a ich tábory.

Na revanš jeden Španiel dostal miesto v našom vrcholovom družstve. Jeho zloženie sa kryštalizovalo v nasledujúcich dňoch. Z tých, čo prichádzali do úvahy, najprv Talla, po ňom i Psotka sa definitívne vzdali, a tak v hre zostali Kriššák, Schubert a Orolin. K nim pribudol Španiel Jorge Camprubi.

Dvadsiateho tretieho mája boli všetci v novopostavenom šiestom tábore tesne pod osemtisícovou hranicou. Na druhý deň o pol piatej ráno sa z malého stanu začali trúsiť postavy. Každý zo štvorice niesol kyslíkovú fľašu a využíval jej obsah.

Sto výškových metrov pod vrcholom došiel kyslík Orolinovi. Cítil, že na vrchol by to už dotiahol, ale čo potom? Pud sebazáchovy velil - zostúpiť. „Nemám kyslík, idem dolu,“ vyhlásil rozhodne a Kriššákovi podal československú vlajku i symbol Nepálskeho kráľovstva, na ktorého území sa nachádzali.

„Aj keď som vrchol Makalu nedosiahol, považujem pôsobenie na tejto hore za svoj životný výkon,“ hodnotí Michal Orolin. „Medzi horolezcami je dôležité prelezenie steny, nie samotné dosiahnutie hlavného vrcholu, čo sa však verejnosti niekedy ťažko vysvetľuje. Ja som bol medzi tými, ktorí pilier preliezli a dosiahli Južný vrchol.“

Kriššák už šancu z rúk nepustil. Hoci i jemu sa pod vrcholom minul kyslík, na návrat nepomyslel. Pred pol piatou popoludní 24. mája 1976 dosiahol vrchol Makalu. Desať minút po ňom Španiel Camprubi, pol hodiny nato Schubert.

„Na vrchole som nechal služobný odznak člena Horskej služby,“ vravel Milan Kriššák o chvíľach na vrchole. „Vrchol tvorí snehová špička, je veľmi malý a ostrý, nedalo sa na ňom stáť. Preto sme celý čas pobudli štyri metre pod ním.“

Dráma na zostupe

Kriššák zostúpil do šiesteho tábora o ôsmej večer, po ňom prišiel španielsky horolezec. Schubert sa však nevracal. Až ráno začuli volanie z výšky 8 300 metrov. Vyšli pred stan. Karel zo sedielka kričal, aby mu prišli pomôcť.

Všetci na tom boli zle, sami by potrebovali pomoc. Vyjsť hore po Karla nebolo možné. Volali naňho, že musí pozbierať sily a zísť sám. Ešte sa niekoľkokrát ozval, až sa napokon odmlčal.

O desiatej dostali pokyn zo základného tábora okamžite zostúpiť. Páleníček vystúpil do päťky a ď alšiu noc dával dohromady Orolina, ktorý mal problémy s nohou.

Práve na Makalu sa uňho prvý raz objavili príznaky trombózy, s ktorou neskôr zápasil na ďalších expedíciách. Aj druhý pokus na Makalu, tentoraz zakončený výstupom na hlavný vrchol, si vyžiadal obeť. Karel Schubert našiel smrť priskoro po svojom úspechu.

Tri roky po zdolaní Makalu navždy odišiel ďalší z úspešnej vrcholovej trojice. Milan Kriššák zahynul niekoľko dní po záchrannej akcii vo Vysokých Tatrách, keď sa s členmi Horskej služby zrútila helikoptéra, na následky spálených pľúc po nadýchaní sa výparov horiaceho kerozínu.

„Najradšej by som bol, keby sa moje výpravy na Makalu obišli bez smrteľných následkov,“ konštatoval vedúci Ivan Gálfy. „V obidvoch prípadoch som bol vlastne situáciou dotlačený do toho, aby som do vrcholového družstva určil či už Kounického, alebo Schuberta. Obaja boli veľmi ctižiadostiví, veľa odmakali a ja som sa nechal presvedčiť, že si to zaslúžia. Orolin sa vedel pod vrcholom otočiť, čo nedokáže každý. Aj to je umenie - vedieť v pravý čas rozpoznať, či na to mám, alebo nie.“

Po rokoch poslal britský horolezec Doug Scott Ivanovi Gálfymu fotografiu z Makalu, na ktorej označil miesto, kde našiel sedieť človeka.

  • Ako editor týždenníka Plus 7 dní má na starosti tvorbu a výrobu časopisu. Zodpovedá za obsahovú stránku rubriky história. Vyhľadáva a spracúva aj vlastné témy, najmä so športovou tématikou.