Islam je v tom nevinne: „Vraždenie nemá s náboženstvom nič
spoločné,“ hovorí Ruhina.

Krajina nanič? Ešte aj migranti od nás utekajú

Utečenci na Slovensku nechcú zostať. Ak však musia, zvyknú si

Hovorí sa síce, že nie každý moslim je terorista, ale za väčšinou teroristických útokov stoja práve moslimovia. Alebo sa k nim hrdo hlásia. Takzvaná vítačská politika je na starom kontinente čoraz menej populárna, o čom svedčí aj hrozivá podpora extrémistických hnutí. Nielen vo Francúzsku, v Rakúsku, Grécku, Nemecku či v severských krajinách, ale aj u nás, hoci mnohí Slováci zväčša videli migrantov nanajvýš v televízii. Ani tí, ktorých sme ochotní prijať, sa k nám totiž nehrnú. Prečo? Príčinou ich nezáujmu je tvrdý azylový systém, tragické ekonomické a sociálne prostredie či obavy, že farba pleti alebo netradičný štýl obliekania môžu cudzinca diskvalifikovať z pracovného a spoločenského života. Zrejme aj preto migranti, ktorí sa na Slovensko dostanú, pri prvej príležitosti zutekajú. Tak to bolo aj v prípade takzvanej relokácie šestnástich ľudí z Grécka, z ktorých u nás zostalo len päť. Zbalia sa aj oni?

Naša budúcnosť je tu

Tridsaťpäťročná Iračanka Rukaja rozhodne odísť neplánuje. Napriek tomu, že väčšina jej rodiny je v Nemecku, u nás sa cíti dobre. I keď mala spočiatku strach. Veď ešte pred rokom ani nevedela, kde vlastne Slovensko je. „Mala som obavy, ako budú ľudia reagovať na mňa, na moju šatku, či ma nebudú odmietať, držať si odstup,“hovorí Rukaja, s ktorou sedíme v kuchyni malého skromne zariadeného jednoizbového bytu v širšom centre Bratislavy. „Bola som však milo prekvapená a dnes ďakujem bohu, že môžem žiť v bezpečnej krajine, obklopená milými susedmi a novými priateľmi.“

Spokojná: „Ďakujem bohu, že môžem žiť v bezpečnej krajine,“
vyjadruje svoje pocity po deviatich mesiacoch na Slovensku Rukaja.
Spokojná: „Ďakujem bohu, že môžem žiť v bezpečnej krajine,“<br /> vyjadruje svoje pocity po deviatich mesiacoch na Slovensku Rukaja.
Tony Štefunko

Jej trojročný syn Husejn je ako živé striebro. Spočiatku trochu neistý, po chvíli ho však je všade plno. Slovenčinu vraj zvláda lepšie ako jeho matka a nezdá sa, že by mu nadväzovanie nových kontaktov robilo problém. Nakoniec ho mladá žena uväzní v náručí a povie: „Verím, že moje deti tu budú mať lepšiu budúcnosť ako doma v Iraku.“

Smutný príbeh Rukajinej rodiny sa začal pre niekoľkými rokmi. Ona po štúdiu na technickej univerzite pracovala na irackom ministerstve hospodárstva, jej manžel bol vyšetrovateľom u polície. „Kým nebol v krajine konflikt, žili sme si dobre a nemali problém s financiami,“ spomína. „Všetko sa zmenilo, keď môj muž narazil na teroristickú bunku a jedného z jej členov zatkol. Začali nám chodiť výhražné listy a on musel z Iraku utiecť. Dva roky som o ňom nič nevedela.“Rukaja zostala sama s malým Husejnom, prišla o prácu a živila sa varením a upratovaním.

Skromne, ale bezpečne

Hrozby zo strany teroristov neustali. Len sa zamerali na jej syna. Rodina jej nakoniec poradila, aby tiež radšej odišla. S príbuznými dali dokopy peniaze a vydali sa na dlhú cestu. Legálne aj nelegálne. Najprv autami a pešo do Kurdistanu, potom do záchytného tábora v Turecku, neskôr loďou do Grécka.

Utečenecké tábory v Turecku: Stávajú sa dočasným domovom pre
milióny migrantov.
Utečenecké tábory v Turecku: Stávajú sa dočasným domovom pre<br /> milióny migrantov.
Profimedia

Slovensko bolo pre ňu veľkou neznámou. Dnes, po deviatich mesiacoch, si pochvaľuje. Spoznáva okolie, zvyká si na inú kultúru, učí sa jazyk. „Tunajší ľudia majú radi tých, ktorí sa snažia integrovať,“hovorí. „Mám veľmi príjemných susedov, ktorí mi pomáhajú, kedykoľvek potrebujem, alebo sa len tak zastavia porozprávať.“

Na svoju vieru nezabúda. Modlí sa päťkrát denne, ale v pokoji domova. Odlišuje sa len šatkou zakrývajúcou vlasy. „Hidžáb ani burka nie sú vo väčšine arabských krajín povinné,“ prekvapuje nás. „Je to na rozhodnutí ženy. Hidžáb nosím len preto, lebo je súčasťou našej kultúry.“ S diskrimináciou, odstupom ani s pocitom ohrozenia sa vraj doteraz nestretla. Naopak, neraz jej ľudia vychádzajú v ústrety a získala si medzi Slovákmi veľa priateľov. Pomáhajú jej mimovládne organizácie a stále udržuje dobré vzťahy aj s pracovníkmi z tábora v Humennom, kde strávila tri mesiace. „Páči sa mi tu. Žijeme skromnejšie, ale bezpečne. A to je dôležité.“

Nedávno Červený kríž objavil jej manžela v Nemecku. Vzájomné city medzi nimi ani trochu nevychladli. Keď sa konečne stretli, splodili ďalšieho potomka. Ekonomicky zaujímavejšie prostredie ju však nedokázalo zlákať. „Mám v Nemecku rodinných príslušníkov, ktorí už získali občianstvo, ale počas trojtýždňového pobytu som si nevedela zvyknúť. S manželom, i keď tam má dobrú prácu, uvažujeme skôr o zlúčení rodiny a živote na Slovensku. Mám tu výborné vzťahy, úžasných susedov... je mi lepšie.“

V rozhovore neobídeme ani islamský terorizmus. Rukaja sa mierne zamračí. Je presvedčená, že obyčajní ľudia, ktorí zo strachu pred vojnou opúšťajú svoje krajiny, určite nechcú nikomu ubližovať. „Aj my pred nimi utekáme a vôbec nás neteší, že sú aj tu v Európe,“ uzatvára.

Keď bolo v Sýrii dobre

Spolu s našou tlmočníčkou sa presúvame do centra Bratislavy, kde nás čaká ďalšie stretnutie. Naima pochádza zo Somálska a na Slovensku je už deväť rokov. Vyštudovala obchodnú akadémiu, teraz končí vysokú a popri tom robí tlmočníčku pre Migračný úrad. Než prišla k nám, prežila s rodinou niekoľko rokov v Sýrii, ešte ako žiačka základnej, neskôr strednej školy. V časoch, keď tam bol pokoj. Rada na toto obdobie spomína. „Život v Sýrii bol úžasný,“ hovorí. „Bola to ukážka multikultúrneho prostredia, kde bez problémov vedľa seba žili príslušníci rôznych krajín, vierovyznania. Ľudia spolu perfektne vychádzali. Nábožensky zmiešané rodiny neboli nič výnimočné a židia s moslimami neváhali zasadnúť za jeden stôl, byť priateľmi.“

Ako pokračuje, nikto neriešil spôsob obliekania ani to, do akej svätyne kto chodí, všetko fungovalo. „V mojej triede boli deti mnohých národností, rôznej viery, ale nikdy som pre to nezažila nejaký konflikt.“Na druhej strane priznáva, že v oblasti slobody slova a ľudských práv mala Sýria rezervy. Nikto však zrejme nečakal, že boj o demo-kraciu všetko zničí.

Naima s rodinou odišli na Slovensko tesne pred vojnou v Sýrii. Spočiatku to u nás nemala ľahké. Nevedela jazyk, z času na čas sa stretla s predsudkami i so slovnými útokmi. Keď sa neskôr už vedela dohovoriť, prelomili sa bariéry nepochopenia. Neraz stačilo pár slov, ktoré prvotný konflikt či zlobu rýchlo ukončili alebo dokonca skončili s úsmevmi na oboch stranách.

Aj ona sa ostro dištancuje od islamského terorizmu. „Teroristi si Korán vysvetľujú po svojom a obyčajní ľudia v arabských krajinách sa ich tiež boja,“tvrdí rozhodne.

Dvadsaťtisíc dolárov za syna

Multikultúrne prostredie nachádzame aj v egyptskej reštaurácii, v jednej z rušných uličiek starej Bratislavy. „Máme tu Slováka, ktorý pochádza z Juhoafrickej republiky, zamestnancov z Líbye, Afganistanu, zo Sýrie,“vyratúva Wian, majiteľka podniku, ktorý je otvorený len pár mesiacov. Tu si prednedávnom našla prácu aj Afganka Ruhina. S manželom a troma deťmi je u nás už deväť rokov. Hoci spočiatku ju krajina pod Tatrami vôbec neoslovila.

Ruhina vyrastala v Kábule a pracovala ako učiteľka v základnej škole. Keď sa vydala, nasledovala svojho manžela na dedinu, kde mal hospodárstvo. Patrili k tým bohatším a na nedostatok prostriedkov sa nemohli sťažovať. Len vláda Talibanu všetko komplikovala. „Ženy nemali žiadnu slobodu, museli chodiť zahalené, nesmeli tancovať, bez muža nemohli na ulici urobiť ani pár krokov,“ spomína. „Navyše vojna, vraždenie žien, detí, celých dedín. Raz bolo lepšie, raz horšie, ale vždy sme cítili pachuť nebezpečenstva.“

To všetko dokázali zvládnuť. Naučili sa s tým žiť. Poslednou kvapkou však bolo, keď im uniesli šesťročného syna. Jeho návrat ich stál dvadsaťtisíc dolárov. Vtedy si povedali dosť. „Vybavili sme si víza do Tadžikistanu a odtiaľ sme sa vydali na dlhú cestu do Európy. Autom, vlakom, peši…“

O Slovensku nevedela nič a niekoľkomesačný kolotoč v utečeneckých táboroch ju znechutil. „Humenné, Opatovce, Gabčíkovo, Žilina... Čas išiel a moje deti nemohli chodiť do školy. Trvalo to pridlho,“posťažuje sa. Keď sa im naskytla možnosť, pobrali sa do Nórska. V Osle prežili rok a bolo im dobre. Až kým ich neposlali naspäť na Slovensko. Opäť museli absolvovať pobyt v táboroch, až potom sa konečne usadili v našom hlavnom meste. „Nebolo to ľahké, nevedela som jazyk, ľudia mi veľmi neverili, stalo sa aj to, že ma na ulici napadli. Trápilo ma, že sa nemôžem venovať svojej profesii, že nemôžem učiť. Neraz som si preto aj poplakala.“

Nakoniec sa, aj s pomocou mimovládnej organizácie, pozbierali. Manžel získal prácu, ona sa zamestnala ako upratovačka v škôlke a keď sa jej slovenčina zlepšila, začala robiť tlmočníčku z perzštiny. Dokonca rozbehli malý bufet s kebabom. Manželova vážna choroba im však zmenila život. Na všetko bola sama. Bufet museli predať a Ruhina sa vrátila k upratovaniu, tlmočeniu a teraz aj obsluhuje v reštaurácii.

Nový domov

Napriek všetkým katastrofám sa už cíti spokojne a radosť jej robia aj tri deti. „Najstaršia Zahra je na bilingválnom gymnáziu a domov nosí samé jednotky,“ chváli sa. „Chce ísť na medicínu. V rodine máme už dvoch doktorov - jeden je stále v Kábule, druhý v Amerike. Možno preto chce raz aj Zahra liečiť ľudí.“

Všetky hovoria perfektne po slovensky a v škole vraj pre svoj pôvod nemajú žiadne problémy. Majú plno kamarátov a cítia sa tu dobre. K svojej viere sa stavajú ako takmer každé dieťa - skôr vlažne. „Modlia sa, keď sa im chce,“smeje sa Ruhina.

V rozhovore sa dostaneme aj k otázke, prečo migranti nemajú o Slovensko záujem. „Príčin je viac a nie sú to len ekonomické a sociálne výhody,“ vysvetľuje nám. „Moslim si tu ťažko nájde prácu, ľudia sa boja. Neviem prečo. Veď ja som obyčajný človek, len nosím šatku. V Rakúsku či Nemecku sú domáci na iné kultúry zvyknutí.“

Pri zmienke o domove zosmutnie. „Samozrejme, chýba mi,“ povie. „Keď som videla v televízii, ako tam ľudia zomierali, vždy mi to vohnalo slzy do očí. Sama som moslimka, ale nerozumiem, prečo teroristi vraždia ľudí. To predsa nemá s náboženstvom nič spoločné. Nie islam je zlý, teroristi sú zlí!“ Teraz je podľa nej v Afganistane síce lepšie a majú tam aj „trocha“ demokracie, ale nevrátila by sa. „Zvykli sme si, máme tu veľa priateľov, deti sú spokojné, nemusím sa báť chodiť po ulici, pokojne spávam. Tu už zostaneme.“

Neotvárame náruč, ale pomáhame tiež

Dnes už ťažko niekto môže tvrdiť, že tak masívny stret kultúr, aký sa v Európe odohráva so sebou neprináša vážne problémy. Stačí si pripomenúť krvavé udalosti v Madride, Londýne, Paríži, Bruseli, útoky na ženy v Nemecku, severských krajinách, Taliansku, alebo rozsiahle getá vo veľkých európskych mestách, kde sa mnohí ich obyvatelia neovládajú ani len jazyk krajiny, ktorá im pomohla. Nie je podstatné, v ktorej utečeneckej vlne agresori prišli, alebo kde sa narodili. Dôležité sú ich motívy, ideológia, ku ktorej sa hlásia a notoricky sa opakujúca príslušnosť ku konkrétnemu etniku. Navyše, faktom je, že medzi zúfalými utečencami pred hrôzami vojny sú aj extrémisti, ľudia, ktorí na starý kontinent zamierili hlavne pre ekonomické benefity, či takí, ktorí nemajú v úmysle prispôsobiť sa a integrovať. Opatrnosť je preto na mieste a ťažko sa diviť niektorým krajinám, vrátane Slovenska, že sú v otváraní náruče umiernenejšie.

Nemožno však povedať, že by sme nepomáhali. Slovenská republika má vytvorený systém bezpečnostnej previerky žiadateľov o azyl. Podľa informácie Michaely Paulenovej z tlačového odboru kancelárie ministra vnútra, sme od roku 2015 poskytli dočasný domov v Gabčíkove celkovo 1228 Sýrčanom žiadajúcim o azyl v Rakúsku, prijali sme takmer 150 irackých kresťanov v rámci presídlenia, zaviazali sme sa, že prijmeme ďalších sto osôb v rámci relokácií.

Keďže Slovensko a Maďarsko začiatkom septembra prehrali spor o legálnosti kvót na Európskom súdnom dvore, tieto čísla sa možno ešte zvýšia. Okrem toho, je na stole nový návrh Európskej komisie, podľa ktorého by sa mali štáty Európskej únie zapojiť do programu presídľovania utečencov z krajín mimo EÚ. V priebehu dvoch rokov by sa do EÚ malo legálne presídliť zhruba 50 tisíc najzraniteľnejších osôb s nárokom na medzinárodnú ochranu. Program je dobrovoľný a pre štáty, ktoré sa zapoja EK vyčlenila 500 miliónov eur.