Mimo sezóny: Ale vtáky na Senianskych rybníkoch môžete vidieť vždy!

Európsky unikát: Vtáčí raj. Nájdete ho na východnom Slovensku

Pri Senianskych rybníkoch môžete vidieť takmer tristo druhov operencov.

Vybrali ste si zlý čas, - hovorí Matej Repel zo Slovenskej ornitologickej spoločnosti/Bird Life Slovensko v Sennom. „Je po sezóne. V marci a v apríli to tu býva celé pod vodou, od pár centimetrov až do jedného metra, a museli by sme tu chodiť v gumákoch. Býva tu kopa šachoriny, práve v nej zvyknú vtáky hniezdiť. Je to aj zásobáreň potravy, býva tam veľa hmyzu, lariev, rastliniek, malé rybky. Ale v júni, po slnovrate, vtáky stíchnu, hniezdne obdobie sa končí a niektoré druhy sa už koncom júla sťahujú do teplejších miest. Posledné v novembri.“

Takže, zlý čas na návštevu Chráneného vtáčieho územia (CHVÚ) Senianske rybníky neďaleko Iňačoviec. Prišli sme po funuse. Začíname ľutovať, že sme si tip nenechali na jar. A vtedy Matej Repel povie: „Dnes migrujú žeriavy. Kým sa my tu zhovárame, preleteli nám ich ponad hlavy stovky.“ Nevybrali sme si zlý čas! Na Senianskych rybníkoch môžete vidieť vtáky vždy! Vtáčie letisko: Prvá z piatich pozorovacích veží, najbližšie k Avescentru, domcu, kde sídlia ornitológovia.

Aves sú po latinsky vtáky, takže už názov je jasný. Vlastne je hneď za ich záhradou, v ktorej sa premáva hore-dole - cap. Je zvedavý, všetko ovoniava a človek si nechtiac spomenie na prirovnanie smrdí ako cap! Z veže vidno lúku Ostrovik ako na dlani. Zeleň, kam oko dovidí. Lúka sa však stáročia, vždy na jar, menila na obrovské jazero. „Ľudia sa v čase jarných záplav plavili na člnkoch od Pavloviec nad Uhom až po Vihorlatské vrchy,“ tvrdí Peter Chrašč, ranger Life projektu.

Ranger Peter Chrašč: „Keď je v marci vody veľa, chceme sa jej čo najskôr zbaviť, a v máji už vykrikujeme, že nám chýba. Ako keby nebolo včera ani zajtra!“ hovorí.
Ranger Peter Chrašč: „Keď je v marci vody veľa, chceme sa jej čo najskôr zbaviť, a v máji už vykrikujeme, že nám chýba. Ako keby nebolo včera ani zajtra!“ hovorí.
Martin Domok

Ranger Peter Chrašč: „Keď je v marci vody veľa, chceme sa jej čo najskôr zbaviť, a v máji už vykrikujeme, že nám chýba. Ako keby nebolo včera ani zajtra!“ hovorí. Foto: Martin Domok

„Na pravidelné záplavy boli zvyknutí, vedeli, kde si môžu stavať domy a kde nie. Človek to takto voľným okom nevidí, zdá sa mu, že je to jednoliata rovina, ale domy sú vždy na vyvýšených miestach. O meter, o dva oproti okolitému terénu, dosť na to, aby ich na jar nezaplavila voda.“ Pozeráte sa na lúku, kde sa kedysi vždy na jar nazbierala voda z topiaceho sa snehu v Karpatoch. Čosi ako podzemná vaňa, naplnila sa, voda zostala, v lete tu boli močiare.

Aj tam, kde je dnes Zemplínska šírava. Lenže potom vznikla vodná nádrž a aj z lúky Ostrovik ťahali vodu preč. Cez čerpaciu stanicu v Stretavke vody Čiernej vody do Uhu, ale ani tak sa toto územie nikdy nepodarilo celkom vysušiť. A tak tu vybudovali sieť rybníkov. Prvý v roku 1974, posledný z vyše dvadsiatich v osemdesiatych rokoch minulého storočia. A hneď prvý sa stal národnou prírodnou rezerváciou.

Podľa hesla - Keď sme tým vtákom už všetko vysušili, nechajme im aspoň niečo. A tak vlastne aj dnes ornitológovia zatvárajú stavidlá, aby im čerpačka v Stretavke nevzala všetku vodu. Keď počúvate Mateja Repela, nadobudnete pocit, že nestojíte na prvej pozorovacej, ale na letiskovej veži.

„Prvé odlietajú v júli a v auguste bahniaky do subsaharskej Afriky. Niektoré z nich, napríklad kalužiaky močiarne, hniezdia v Škandinávii aj za polárnym kruhom a samice sa tu zvyknú zastaviť cestou na juh. Samce prilietajú o čosi neskôr, tie sa musia najskôr postarať o mláďatá.“ V hlave sa vám vynorí hlas z ampliónu na letisku - „Posledná výzva pre cestujúcich do Mauritánie...“, ale samičky kalužiakov vôbec nemusia smerovať tam.

Žeriav popolavý: Počas našej návštevy tieto vtáky práve migrovali.
Žeriav popolavý: Počas našej návštevy tieto vtáky práve migrovali.
JÁN SVETLÍK

Žeriav popolavý: Počas našej návštevy tieto vtáky práve migrovali. Foto: JÁN SVETLÍK

„Pri mnohých druhoch nie je doposiaľ presne známe, v ktorých krajinách zimujú,“ hovorí Matej Repel. Bociany, tie u nás hniezdia, sa v auguste zoradia do kŕdľov a letia do krajín v južnej Afrike. Ani „posledná výzva pre cestujúcich do Johannesburgu“ sa ich nemusí týkať. Dravce, myšiaky, kane a orly tu hniezdia tiež, niektoré letia do južnej Európy, iné do Afriky.

Ako vraví ornitológ, niektoré vtáky sú len prelietavé a ako oportunisti zostanú hocikde, kde sa dá v zime nájsť dostatok potravy. Spevavce, trsteniariky a penice letia do subsaharskej či rovníkovej Afriky, červienky k Stredozemnému moru. Lesné druhy žijúce vo vihorlatských bučinách, ktoré sa v CHVÚ vraj iba mihnú, napríklad taký muchárik malý, reagujú na výzvu: „Prosíme cestujúcich do Dillí...“ Taký ruch nie je ani na bratislavskom letisku.

Najlepšie manažérky vlhkých lúk

Čím ďalej na juh letia, tým skôr odchádzajú. Husi odlietajú až v novembri a došli by aj na motorke - do Maďarska, do Rumunska či do Grécka. V krídlach však už majú v tom čase tisíce kilometrov zo svojich hniezdisk na severe Sibíri. Nuž a práve táto fantastická rôznorodosť je to, čo zo senianskych robí unikát. Do roku 2008 tu zaznamenali 285 druhov vtákov, ale odvtedy už „dorátali“ päť druhov. Len hniezdiť do okolia Senného prichádza 122 druhov, ale to je opäť údaj z roku 2008. Odvtedy pribudol napríklad žeriav popolavý alebo výrik lesný.

Chochlačka bielooká.
Chochlačka bielooká.
JÁN SVETLÍK

Chochlačka bielooká. Foto: JÁN SVETLÍK

Trvale tu žije dvadsať až tridsať druhov vtákov. Ten zvyšok do dvestodeväťdesiat? „To sú tie, ktoré si na rybníkoch urobia len medzizastávku,“ hovorí Matej Repel. Čiže medzipristátie. A to všetko na území 2 700 hektárov, kým maďarská Hortobágy, s ktorou sa naše územie dá porovnať, zaberá až 80-tisíc hektárov pusty. Cestou k veži číslo dva vidíme „najlepších manažérov vlhkých lúk“, tak im ornitológovia vravia, kravy, uhorský stepný dobytok.

Je to staré plemeno, môžete mu hovoriť aj „primitivo“, čiže neprešľachtené, nenáročné a odolné. Napodiv, manažéri vlhkých lúk patria ornitológom, hoci ich je tu podľa tabuliek iba päť a pol. Chovajú ich od roku 2014, ale intenzívne ochranárske aktivity ornitológov sa začali už v roku 2006 vďaka podpore programu Life, keď občianske združenie začalo budovať veže i stavidlá, starať sa o lúky a obnovovať mokrade.

Dnes chovajú dvadsaťsedem jalovíc, ktoré nádherne spasú celú lúku, ale - bez býčka.Toho by im mohli požičať z niektorej zoologickej záhrady v Česku alebo na Slovensku. Ich únia sa nerozpadla ani po vzniku samostatnej SR a keď zasadali v Košiciach, odskočili si aj do Senného. „Aby sme videli, ako tieto vtáky žijú vo voľnej prírode a aby sme im vedeli vytvárať rovnaké podmienky,“ skonštatovala Eva Malešová z košickej zoo.

Ak býčka dodajú, manažérky si na seba budú môcť zarobiť. Mäso z teliat by sa mohlo stať ekologickým produktom a keďže to tu celé volajú Vtáčí raj, výnosmi pomôcť najmä vtákom. A čo ten cap? „Máme ich tri! Nepatria nášmu občianskemu združeniu, ale miestnym gazdom. Pred dvoma rokmi sme mali projekt na podporu malých gazdovstiev na zvýšenie potravinovej sebestačnosti návratom k tradičnému chovu drobných hospodárskych zvierat a včelárstvu, nuž a ony zostali,“ hovorí Matej Repel.

Orliak morský.
Orliak morský.
JÁN SVETLÍK

Orliak morský. Foto: JÁN SVETLÍK

A nazve ich zubatými kosačkami, ktoré pomáhajú udržiavať až sedem dedinských dvorov. Odvtedy sú v Sennom aj ovce, aj včelári, a tým sa naozaj darí, už majú vlastnú značku Med z Vtáčieho raja. Ale predsa, ešte raz, tri capy? Na dedine vždy mávali iba jedného, obecného... „A čo narobíme, keď nám ich je ľúto?!“

Vyschnutá studňa

Z druhej veže, z Ostroviku - postavili ju v roku 2010 -, sa pozeráme cez Čiernu vodu na dva obrovské rybníky. Aj by sme si v nich namočili ruku, ale nedá sa. Sú privátne a vstup k nim stráži bezpečnostná služba. Môžeme na ne pozerať iba z veží. Aj z tej tretej, nazvanej Sirmajky, kde sme najbližšie k lyžičiarom, druhu volaviek, a tu je ich jediná kolónia na Slovensku. „Prichádzajú len na leto, ale máme ich asi 35 párov,“ vraví ranger Peter Chrašč.

A môžeme obdivovať aj kačice, chochlačky, tých je tu veľa. Ak zamrznú rybníky, sadnú na Šíravu. Je ich tu toľko, že si neodpustíme otázku - a netreba ich stavy trochu znížiť? Odpoveďou je protiotázka: „A vieme viac ako príroda? Netušíme, čo toto prostredie znesie, možno aj päťkrát viac kačiek, než ich je tu teraz,“ povie Peter Chrašč a rozpráva, ako ľudia po druhej svetovej vojne vyberali kačkám vajcia z hniezd, vždy len polovicu, a jedli ich. Dnes sú niektoré vtáky poľovnou zverou. Pochopili a keď sa začne strieľať, odletia do stredu Zemplínskej šíravy.

Takto si zrejme Vtáčí raj nepredstavovali. Pri rakúskom Neziderskom jazere by sa im to nestalo... Ďalšia veža - Rezervácia - medzi Iňačovcami a Blatnými Remetami. Najskôr však obecná pamiatka, Iňačovská studňa. Pri kukuričnom poli, ktoré tam ešte pred pár rokmi nebolo. Typická studňa z 19. storočia ako na puste, s vahadlom. Ibaže bez vedra. „To by ste sa čudovali, koľkokrát už ľudia ukradli palicu, na ktorej visí vedro. Taká rovná sa vždy zíde v záhrade aj s vedrom alebo pri pytliačení v Čiernej vode,“ konštatuje ranger, ale vedro leží na dne vyschnutej studne.

Penica jarabá.
Penica jarabá.
ŠTEFAN BENKO

Penica jarabá. Foto: ŠTEFAN BENKO

„Prvýkrát vidím, že vyschla! To sa nestávalo!“ Rozpráva, aké tu boli posledné tri roky suché letá, takmer bez dažďa, a akí sme my ľudia. „Keď je v marci vody veľa, chceme sa jej čo najskôr zbaviť a v máji už vykrikujeme, že nám chýba. Ako keby nebolo včera ani zajtra!“ A z veže sa zase pozeráme na suché dno prvého rybníka z roku 1974. Človek vlastne ani presne nevie, na čo sa práve pozerá: niekde bahno, niekde trstina, inde vysoká tráva...

„Vypustili sme vodu, aby sa ozdravilo dno rybníka. Od roku 2008 bolo stále pod vodou, darilo sa siniciam a kvalita vody sa zhoršovala. Zazelenalo sa to tu, vyrástli trávy, spotrebujú veľa bahna. Na jar by mala do rybníka už natiecť čistá voda.“

Ako v Benátkach

Aké tu bývali jari, to by vedel rozprávať aj renesančný kaštieľ v Sennom, ktorý má už dobre vyše tristo rokov. Kúriu, či skôr lovecký zámoček, zaplavovala voda tak, že na piatom schode schodiska má byť dodnes značka, kam až vystúpila. Panstvo vtedy sadlo do člna a zadným vchodom vyplávalo rovno na šíre pole na poľovačku. Dnes ho opravujú a má v ňom byť nielen malé ornitologické múzeum, ale aj reštaurácia a možnosť ubytovať sa. Presne to, čo tomuto kraju chýba.

Najmä 1. apríla, na Deň vtákov, keď v Sennom vítajú žeriavy, lebo práve vtedy vrcholí ich migrácia. Letia z Egypta a zo stredomorských krajín do Škandinávie v kŕdľoch celý mesiac, niektoré sa tu zastavia na deň, iné zostanú aj týždeň. A do Vtáčieho raja sa nahrnú aj davy ľudí. Pôvodne malá exkurzia pre dvadsať či tridsať ľudí sa tento rok zmenila doslova na procesiu. Do Senného ich zavítalo vyše päťsto, čo je vraj historická udalosť, lebo toľko ľudí naraz v tejto dedine ešte nikdy nebolo!