Svet tretieho tisícročia na ľavom brehu Dunaja. Na opačnom konci chudoba.

Eurovea 2: Pár metrov od luxusného centra je chatrčové geto

Štyristošesťdesiat metrov. Presne toľko v Bratislave delí chudobu od bohatstva, modernú pompéznosť od stredoveku.

Štyristošesťdesiat metrov meria Starý most, ktorý preklenul ľavý a pravý breh Dunaja. Kým na jednej jeho strane je dnes moderná mestská časť Eurovea, o ktorej reklama hlása, že ponúka najmodernejšie kancelárske, rezidenčné a obchodné priestory, zábavu a oddych, na druhej strane Dunaja sa grupujú bezdomovci, ľudia s bohatou minulosťou, ale bez budúcnosti. A stále ich pribúda. Ktosi vtipne poznamenal, že tu vyrastá Eurovea 2.

Emil sa vzdeláva

„Toto je hnusný štát! Keď sa mi podarí za rok pracovať päť alebo šesť dní, hneď odo mňa chcú, aby som časť zo zarobených peňazí poslal zdravotnej poisťovni. Verte mi, vždy ma nájdu!“ rozpráva Emil, bývalý zámočník, ktorý žije v chatrči pozliepanej z toho, čo zvýšilo z niekdajšej záhradkárskej osady. „Zrušili ju asi pred šiestimi rokmi, ale zostalo tu veľmi veľa užitočných vecí!“ vraví a ukazuje na laty, ktoré ak vraj neposlúžia ako stena, dajú sa popáliť.

Prst sa zastaví na ohnisku z niekoľkých tehál s čiernym roštom, pri ktorom stojí pár rovnako čiernych hrncov. Na šnúrach visí bielizeň, o akej ženy vravia, že špina je v nej nadobro zažratá, a celému obrazu dominuje červený lavór. „Vodu si nosím v bandaskách. Večer si ju ohrejem, vyzlečiem sa a celý sa pekne poumývam. A cez deň? Buď sledujem srny, čo tu okolo pobiehajú, alebo čítam. Vzdelávam sa,“ povie hrdo a vysvetľuje, že je členom knižnice.

Ešte spomenie, že tu býva už sedem mesiacov, že za ten čas robil dokladača tovaru v obchode, esbéeskára a dokonca aj v Markíze počas Dňa otvorených dverí, ale že na jar tu končí, ide do Prahy. Na druhú stranu Dunaja vraj takmer nechodieva: „Načo? Knižnicu mám v Petržalke a nakupujem iba v Lidli.“

Emil a jeho svet: V troskách bývalej záhradkárskej osady býva už sedem mesiacov. Foto: Juraj Roščák

Mimoriadne ponuky

Ak by Emila zaujímala krásna kniha o sakrálnom umení, ktorú majú vystavenú v kníhkupectve o štyristošesťdesiat metrov ďalej, musel by z vrecka vytiahnuť rovných 200 eur. Keby sa mu zdalo, že jeho život nie je dosť strašidelný a zatúžil by po najnovšom hororovom románe Stephena Kinga, stačilo by mu pätnásť deväťdesiat. Najmenej by ho vyšlo čítanie o mafii, Mario Puzo Krstný otec, dvanásť deväťdesiat. Keby si však chcel podvečer posvietiť na riadky v knihe, musel by dokúpiť aj sviečku. Napríklad americkú, tú tiež ponúkajú v kníhkupectve a stojí iba 31,05 eura.

Povedzme tiež, že Emil fajčí. Dožičme mu trocha luxusu, ponúknime ho cigarou, akú nájdete v špecializovanej predajni. Za Havanu by dal 17,44 eura, ale to len za tú lacnejšiu, nájdu sa aj kúsky pre fajnšmekrov za dvojnások.

„Môžem vám nejako pomôcť? Poradíme?“ pýta sa predavačka, keď vstupujeme do obchodu s oblekmi, košeľami a viazankami. Hľadáme niečo, do čoho by sme Emila navliekli, a keďže reklamný slogan tvrdí, že majú „mimoriadnu novoročnú ponuku, mínus 60 percent“, smelo vkročíme dovnútra. Kravaty od 35 eur, košele od 40 a obleky od 349 eur. Emil asi bude musieť zostať stáť nahý nad svojím lavórom.

Snehule od Vietnamca

Betka tento rok oslávi šesťdesiatku. Osud ju pred mesiacom zahnal do chatrče, ktorú, ako sa chváli, si postavili sami s mužom. Celtovina, PVC, pár latiek... „Pravda je, neplatili sme za byt, pred rokom nás vyhodili. Že už rok v ňom nikto nebýva, to asi nikomu neprekáža,“ rozpráva.

Rozhovorí sa o tom, že má dve dcéry, ale smutno jej je len za jedinou vnučkou, ktorú vychovávala. Napokon zhodnotí situáciu slovami: „Nemám dcéry a nechcem ich už nikdy vidieť!“ Vyučila sa za predavačku potravín, dlhé roky robila esbéeskárku rovnako ako jej manžel. „Teraz spí,“ oznámi nám. „Keď sa zobudí, pôjdeme sa prechádzať po Ovsišti ako každý deň. Máme tam aj kamarátku, môžeme sa u nej okúpať, operie nám. Ale ja vydržím všetko, som rodená Petržalčanka, Maďarka, som odolná!“

Betka ukáže na svoje nové snehule. Dostala ich od Vietnamca. Zadarmo. „Poznáme sa, roky som u neho nakupovala, tak mi ich daroval, keď mi omrzli nohy,“ vysvetľuje. „Úplne sčerneli, išla som do nemocnice na Antolskú, predpísali mi masť a ja sa ich pýtam, čo mám robiť. Vraj, choďte domov, pani! Ale ja som bezdomovkyňa, vravím. Lekár ma vzal k oknu, ukázal na zasneženú lavičku a povedal: Tak si ľahnite na ňu! Keby nie ten Vietnamec, asi by mi odrezali nohy. Kúrime si len malou plynovou lampou a nejeme nič teplé. Ale nákupy mi nosí manžel, je to džentlmen!“

Betka a jej svet: Pred rokom ju s manželom vysťahovali z bytu, za ktorý neplatili. Už mesiac žijú pri Dunaji. Foto: Juraj Roščák

Betka, a sledujete vtáky? - pýtame sa. „Aké vtáky?“ pýta sa Betka. Na stane je totiž ceduľa z vodohospodárskeho podniku, oznamujúca, že súhlasia s dočasným umiestnením stanu „za účelom osobitého pozorovania chránených druhov vtákov v rokoch 2012 až 2013“ doplnená o rady, ako majú utekať, keď začne stúpať hladina vody. „Ja nesledujem vtáky,“ povie Betka. „To oni sledujú vtáky,“ ukáže na vedľajší, ešte väčší stan, kde tiež prespávajú bezdomovci. „Ja sa o nikoho nestarám, celkom mi stačí, že si ma psičkári obzerajú ako nejakú exotickú bytosť,“ vraví.

„Ideme do Eurovey,“ hovoríme Betke na rozlúčku, ona sa na nás zadivene pozrie a spýta sa: „Do čoho?“

Ako v americkom filme

Zúrivý výpredaj v obchode so značkovými dámskymi topánkami ponúka obrovské zľavy. Snehule podobné tým, čo Betka dostala od Vietnamca zadarmo, stoja 184,90 eura bez kožušinky a 204,90 s kožušinkou. Myslíme na ňu, aj keď sa pozeráme na tovar, ktorého sa týka „posledná vlna zliav“, tunika za 49,95 eura a kabelka za rovnakú cenu.

Zmizne nám spred očí, keď sa v nich zaligocú diamanty, a to, čo sme pokladali za ceny, sa ukáže iba ako karáty. Vráti sa, keď prechádzame okolo „výhodného menu“ - vyprážaná platesa 7,90 eura, lososové filé na grile 8,65 eura. Také čosi asi jej manžel v taške nikdy neniesol, aj keď je džentlmen.

Nakoniec pre Emila i pre Betku hľadáme ubytovanie - aspoň na jednu noc v hoteli, ktorý je súčasťou Eurovey. Izby sú len dvojlôžkové, či v nich prespí jeden hosť, alebo dvaja, je fuk. Takže by spolu mohli aj ušetriť. Najmä cez víkend, od piatka do nedele, keď sú ceny nižšie: 120 eur za nocľah bez raňajok, 130 eur aj s raňajkami. Ostatné dni je to za 160 eur bez raňajok a s raňajkami 170 eur. Za parkovanie sa platí osobitne, 30 eur na deň, ale spred hotela do garáže a z garáže pred hotel vám auto pristaví poslíček. Ako v americkom filme!

Eurovea 1: Toalety ako zo škatuľky. Foto: Juraj Roščák

Chatrčové geto

Štyristošesťdesiat metrov! Poviete si, že sme fakty pritiahli za vlasy, že si bezdomovci za svoj osud môžu sami, že kto svedomito pracuje, môže nakupovať v takých centrách, ako je Eurovea, že len šikovným sa darí a nie všetci v spoločnosti môžu byť rovnako úspešní. Máte pravdu.

Ale pravda je aj to, že na petržalskej strane Dunaja vyrastá Eurovea 2, chatrčové geto. Podľa posledných informácií žije v našom hlavnom meste dvetisícpäťsto až tritisíc bezdomovcov a lužné lesy pri Dunaji sú ich obľúbeným domovom v centre mesta. V tej časti mesta, ktorá vyrastá hádam ešte rýchlejšie než tá, ktorou sa chválime.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].