Bývalý elitný policajt a ochranca ústavných činiteľov: Podľa súdnych znalcov ostáva Jozef Hrádel rizikovým jedincom aj v budúcnosti.

Expolicajt Hrádel, ktorý beštiálne zavraždil dôchodcov, nosil časti tiel v aute dva dni

„Tak ma cvičili,“ vysvetľoval bývalý elitný policajt, prečo beštiálne zavraždil manželov dôchodcov, s ktorými mal nezhody pre prístupovú cestu.

Zvýšenie trestu za vraždu starých manželov Šmondrkovcov z pôvodných dvadsať na dvadsaťtri rokov a štyri mesiace prijal štyridsaťročný Jozef Hrádel bez akejkoľvek viditeľnej emócie. Naďalej s hlavou sklonenou nepohnuto pozeral pred seba. Nepatrne ožil až pri výroku súdu, že jeho povinnosťou je tiež vyplatiť dcére zavraždených škodu stodvadsaťtisíc eur.

Vtedy jeho oči s prekvapením spočinuli na tvári sudcu. Akoby sa pýtali - Čo to vraví za nezmysel? Po vyhlásení rozsudku sa Hrádel prvýkrát uvoľnil. Pohodlne sa usadil na stoličke, široký chrbát vyvalil do operadla, ruky prekrížil na prsiach a žmurkol na svojich známych sediacich medzi verejnosťou. Pretvarovať sa už nemalo cenu.

Klamal aj farárovi

Ľudia z Veľkej Lehoty len tak ľahko nezabudnú, že ešte pár dní po vražde Šmondrkovcov sa ich sused Hrádel dokázal tváriť, akoby s ich zmiznutím nemal nič spoločné. Bývalý elitný policajt, ochrankár ústavných činiteľov, ktorý sa napríklad staral o bezpečnosť samotného špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, miestnemu farárovi priamo do očí klamal, že on ich veru nevidel.

Podľa Hrádelovej neskoršej výpovede v stredu trinásteho februára 2013, hneď po tom, ako dôkladne zahladil stopy svojho hrozného činu, umyl si ruky od krvi a spoza nechtov odstránil čiastočky ľudského mäsa, si ľahol do postele k svojej žene. Vo štvrtok nejaký čas pobudol v Nitre kvôli novému zamestnaniu, mal sa stať masérom, a potom sa zase pokojne vrátil domov.

V piatok opravil vchodové dvere i čo-to porobil okolo domu. Až večer ho intenzívne pátranie po „nezvestných“ manželoch Šmondrkovcoch vyplašilo a nadobro zdúchol preč. Miestni ľudia si všimli, že so Šmondrkovcami čosi nie je v poriadku, hneď vo štvrtok. Manželia nezvykli nechať sneh pred domom neodhádzaný. Susedia preto spustili poplach.

Zbuntošili ich dcéru i miestneho farára a keď ich pátranie neprinieslo žiadne výsledky, obrátili sa na políciu. Pri zbežnej obhliadke rodinného domu Šmondrkovcov si jeden z policajtov všimol nepatrnú krvavú stopu na zemi.

V tej chvíli všetci spozorneli, dom začali prezerať s maximálnou sústredenosťou, na pomoc si zobrali aj techniku. Zrazu bolo jasné, že tu tieklo podozrivo veľa krvi, našla sa i jedna nábojnica.

Kosti v debničkách

Pri zvažovaní, kto by mohol mať motív na útok proti starým ľuďom, došlo aj na ich suseda Jozefa Hrádela. Práve nasledujúci týždeň mal Hrádel vypovedať na súde v spore so Šmondrkovcami, ktorí podali proti nemu žalobu o neplatnosť právneho úkonu. Kameňom úrazu bola príjazdová cesta k domu.

Policajti chceli Hrádela vypočuť, hľadali ho doma. Ale ani jeho manželka nevedela, kde by mohol byť. Nevidela ho od piatka večera. Nič netušiaca Vladimíra Hrádelová dobromyseľne súhlasila, aby sa policajti v ich dome porozhliadli.

Jeden z nich si neskôr spomínal: „V miestnosti pre dobytok som si všimol dve prepravky prikryté prešívaným kabátom. Kabát som nadvihol, aby som sa pozrel, čo je v nich. Zazrel som kosti. Predpokladal som, že je to divina.“

Čo v skutočnosti bolo obsahom dvoch debničiek, aké kosti policajt videl, sa pri normálnom uvažovaní civilizovaného človeka nedalo predpokladať. Hrôzostrašný obsah prepraviek preto ostal až do Hrádelovho priznania na tom istom mieste, kde ho zanechal. V dome, v ktorom žila jeho žena i dve malé dcérky.

„Tak ma cvičili“

Policajti sa s Hrádelom pokúšali spojiť telefonicky, ale on na volanie nereagoval. Ozval sa len manželke. Krátko jej oznámil, čo má na svedomí a že sa chystá ujsť, možno sa cez Španielsko dostane do Maroka. Hrádelova žena si nevedela predstaviť, že jej muž sa stane doživotným štvancom. Presviedčala ho, aby sa radšej priznal.

Len tak ho ich dcérky budú môcť aspoň občas vidieť a ona bude pri ňom stáť, aj keď pôjde do väzenia. Hrádel napokon súhlasil a sám vytočil policajné číslo, z ktorého volanie pôvodne neprijal. Vyšetrovateľovi oznámil, že manželov Šmondrkovcov hodil do Dunaja a hoci už opustil územie Slovenska, je ochotný vydať sa do rúk spravodlivosti, aj keď mu je jasné, že „pôjde bručať“.

Miesto stretnutia určil Hrádel sám. Benzínovú pumpu blízko autobusovej stanice v Bratislave. Počas zatýkania pôsobil pokojne, vyrovnane a bol ochotný porozprávať, čo sa vlastne u Šmondrkovcov stalo.

Vraj sa zastavil u nich okolo siedmej večer. Pýtal sa, prečo ho chcú vláčiť po súdoch. Na chodbe sa hádal s Annou. Milan asi počul zvadu a pribehol za nimi s kutáčom. Mohol to byť roxor, tak desať až pätnásť milimetrov hrubý. Kričal, že Hrádelovi rozbije hlavu.

„Úplne podvedome, pudovo som vytiahol pištoľ, ktorú som mal nabitú. Stále som ju nosil za opaskom. Šestnásť rokov som pracoval v špeciálnych jednotkách, tak ma cvičili. Vystrelil som na Milana dva-, možno trikrát a on spadol na zem. Potom chcela zaútočiť ona. Niečo mala v ruke, niečo lesklé."

"Bol som v panike, v strese. Vystrelil som. Neviem koľkokrát. V zásobníku som mal šesť, možno sedem nábojov. Potom som zašiel do garáže hľadať niečo, čím by som ich prikryl. Našiel som igelit. Obidvoch som vtiahol do kotolne. Zobral som lovecký nôž, telám som rozrezal bruchá a vybral črevá, aby nevyplávali. Jednotlivé časti som vkladal do igelitových vriec. Naložil som ich do auta a vrátil sa upratať."

"Našiel som lavór, handru a všetko som vydrhol. Nakoniec som zamkol vchodové dvere a kľúč som vložil do džbánu pri vchode.“

Aby sa Hrádel zbavil dôkazov, celú noc z piatka na sobotu jazdil v Maďarsku popri brehoch Dunaja a postupne vyhadzoval obsah vriec. Podľa vlastného odhadu sa takto zastavil na desiatich miestach.

Najprv mlátil, potom strieľal

Po priznaní bol Hrádel obvinený z obzvlášť závažného zločinu vraždy. Potom využil svoje právo a oficiálne vypovedať odmietol. Nikdy viac, ani pred vyšetrovateľmi, ani na súde o brutálnom čine nehovoril. Zo znaleckých posudkov však vyplýva, že priebeh konfliktu s manželmi Šmondrkovcami vo svojom priznaní vykreslil vo svoj prospech.

O „pudovej obrane“, o okamžitom strieľaní klamal. Z pozostatkov z tiel zavraždených, ktorých sa Hrádel nestihol zbaviť, i z tých, ktoré sa podarilo nájsť vďaka pohodenému ľudskému prstu na odpočívadle medzi Čifármi a Veľkým Ďurom, súdni znalci vyvodili záver, že ešte pred smrteľnými výstrelmi Hrádel obidvoch dôchodcov fyzicky napadol.

Muž mal na hlave tržné rany po opakovaných úderoch tvrdým hranatým predmetom, strely smerovali do jeho brucha a ramena. Ženu Hrádel najprv hrdúsil, päsťou jej celou silou vrazil do brady. Vystrelil na ňu až po tom, čo bezvládne padla na zem. Na šesťdesiatosemročnú ženu v bezvedomí strieľal ešte aj do chrbta!

Táto dvojnásobná vražda je už sama osebe činom, nad ktorým zostáva rozum stáť. Dvoch starcov fyzicky napadol štátom vycvičený muž v plnej sile. Pre spor o príjazdovú cestu! Nebudeme teraz hovoriť o policajných psychotestoch, podľa ktorých bol Hrádel maximálne odolný proti stresu, ani o osvedčení Národného bezpečnostného úradu, podľa ktorého bol natoľko spoľahlivý, že mu bolo udelené osvedčenie pre stupeň dôverné s platnosťou až do decembra 2014.

Otázka takmer nulovej výpovednej hodnoty takýchto previerok je témou na dlhší materiál. Ostaneme len pri tom, čoho bol štyridsaťročný Jozef Hrádel schopný. V snahe zahladiť stopy, znemožniť usvedčenie z vraždy spravil veci, aké podľa sudcu Jána Bobra nemajú v novodobých dejinách slovenského súdnictva obdobu.

Hrádel za pomoci niekoľkých nožov, sekery a pílky telá zavraždených rozčlenil, vybral z nich jednotlivé orgány, oddelil kožu a svalstvo, vykostil. Táto „činnosť“ mohla podľa odborníkov Hrádelovi trvať niekoľko dlhých hodín.

Rozpis jednotlivých nálezov, ktoré policajti vyťahovali z prepraviek, z plechovej nádoby, z igelitových vriec, je hororové čítanie, za ktorým si nemožno predstaviť nič ľudské, žiadneho normálneho človeka, iba bezcitnú obludu.

Čítajte viac:

Vražda vo Veľkej Lehote: Obvinený bol ochrankárom špeciálneho prokurátora

Ostáva rizikom

Podľa znaleckých posudkov je intelektovo nadpriemerný Jozef Hrádel egocentricky nastavený, s mizivou schopnosťou empatie a agresívnou dispozíciou. Vzhľadom na jeho osobnostnú štruktúru bude aj v budúcnosti rizikovým jedincom a pobyt vo väzení môže mať na neho skôr regresívny ako prevýchovný vplyv.

Prokurátor trval na tom, že by mal brutálny vrah dostať čo najvyšší možný trest, pohybujúci sa na hranici dvadsiatich piatich rokov. Hrádel mal na vec iný, pomerne cynický názor. Presviedčal súd, že by mu mal uložiť trest pod dolnou hranicou stanovenou zákonom, teda menej ako dvadsať rokov.

Vraj doteraz viedol riadny život a to, čo spravil, bol iba exces, ktorý každý deň ľutuje. Jeho manželka si predsa nezaslúži taký trest, aby bola sama s dvomi malými deťmi bez neho a trpieť jeho neprítomnosťou bude aj jeho dcéra z prvého manželstva, študujúca na gymnáziu.

Krajský súd v Banskej Bystrici napokon Hrádelovi uložil najvyšší trest, aký zákon umožňoval.

Doživotie, ktoré požadovali dcéry zavraždených, nepripadalo do úvahy, lebo znalci „nevyslovili jednoznačný záver, že by u obžalovaného nebola možná prevýchova“. Ešte aj hranicu dvadsaťpäť rokov musel súd podľa zákonných podmienok znížiť, lebo Hrádel sa k činu priznal a v jeho prípade je vážne otázne, či by bez tohto priznania boli policajti schopní zhromaždiť dostatok dôkazov na jeho jednoznačné usvedčenie.

Ale nech sa akokoľvek presviedčame, že prepočítavanie trestu vzhľadom na poľahčujúce okolnosti sa zdá spravodlivé, hrôza z neľudského konania Jozefa Hrádela nepoľavuje. Pýtame sa - naozaj majú aj obludy právo na druhú šancu?


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní