Kúpele Svatá Kateřina: Druhé pôsobisko azylantov.

História sa opakuje: Ako riešilo imigrantov bývalé Československo?

Problém imigrácie riešili aj v bývalom Československu. Krajina pripravila utečencom vcelku dobré podmienky na ich kultúrny život a vedeckú činnosť a neoficiálne tolerovala i politické aktivity.

V dôsledku exodu obyvateľstva z destabilizovaných oblastí Stredomoria, ale aj ďalších oblastí Afriky a Blízkeho východu do Európy je Slovensko ako člen Európskej únie v súčasnosti bezprostredne konfrontované s problematikou imigrantov a utečencov.

Je celkom zjavné, že táto kríza, jej rozsah a perspektívy nás zastihli predovšetkým mentálne nepripravených. Problém nie je zďaleka nový a prvé pokusy o koncepčné riešenie otázky utečencov v Európe nachádzame už koncom prvej svetovej vojny v práci Nansenovho medzinárodného úradu pre utečencov pri Spoločnosti národov.

Úrad vydával utečencom a vysídlencom medzinárodne rešpektované takzvané Nansenove pasy, na základe ktorých im mohli cudzie krajiny poskytnúť ochranu.

Československá tradícia

Demokratické Československo s vysokou životnou úrovňou v medzivojnovom období sa stalo vyhľadávaným útočiskom utečencov. Boli to Rusi a Ukrajinci po revolúcii a občianskej vojne, Nemci po nástupe Hitlera v roku 1933 a Rakúšania po Dollfusovom potlačení sociálnej demokracie o rok neskôr, ale - hoci v oveľa menšej miere - aj Maďari, Juhoslovania, Bulhari a ďalší.

Československo pripravilo utečencom vcelku dobré podmienky na ich kultúrny život a vedeckú činnosť a neoficiálne tolerovalo i politické aktivity. Podmienky na ich pracovné uplatnenie však boli spravidla nedostatočné.

Liberálne poskytovanie azylu sa zjavne dostávalo do konfliktu so zreteľmi domácej politiky operujúcej ochranou pracovného trhu. Navyše, všetky skupiny prisťahovalcov sa príležitostne stávali terčom kampaní zľava i sprava. Politické zneužívanie otázky imigrantov, čoho sa obávame dnes, nie je teda nič nové.

Čítajte viac:

Zahadzujú doklady a rodiny nechali doma! Toto sa o migrantoch nehovorí

Madrid a diplomatický azyl

V lete 1936 vypukla v Španielsku občianska vojna. Situácia v prvých týždňoch po vojenskej vzbure prerástla vo vzbúreneckej zóne do bezuzdných represálií a na vládnom území do anarchie, ktorá poskytla priestor na explóziu bezprávia a vybavovania si účtov. Ktokoľvek sa mohol cítiť ohrozený.

Tí, čo sa poznali s cudzími diplomatmi, hľadali záchranu na vyslanectvách. Väčšina akreditovaných misií im otvorila brány a poskytla diplomatický azyl. Ten nebol nikdy dovtedy ani neskôr, napríklad pri exode východných Nemcov v 80. rokoch minulého storočia, uplatňovaný v takom masovom meradle.

Údaje o celkovom počte azylovaných sa rôznia, najčastejšie v rozmedzí 15- až 20-tisíc. V rokoch 1936 až 1937 hľadali útočisko najmä bezvýznamní a mnohokrát dokonca politicky nevyhranení ľudia - v obavách o vlastný život.

Preto sa poskytovanie azylu dialo nielen z politických, ale prednostne z humanitných dôvodov. V týchto podmienkach sa odohral politicky exponovaný, no inak netypický príbeh skupiny Španielov, ktorým Československo poskytlo útočisko najprv na vyslanectve a neskôr na svojom území.

Naši chránenci

Do konca apríla 1937 československá misia v Madride poskytla ochranu najmenej 204 cudzím štátnym príslušníkom. Z nich bolo 78 mužov, 94 žien a 32 detí vo veku do 14 rokov.

Väčšina azylovaných mala vysokoškolské vzdelanie a patrila k stredným či vyšším stredným vrstvám. Šlo o členov Spoločnosti priateľov Československa, väčšinou liberálnych intelektuálov, o úradníkov španielskych ministerstiev zahraničia a obchodu a niektoré osobnosti z priemyselného a obchodného prostredia, ktoré boli s vyslanectvom v bližšom spojení.

Žiadny z nich nebol vtedy ani po vojne politicky činný, s výnimkou jedného mladíka, ktorý po občianskej vojne urobil kariéru vo Falange.

Pre niektoré rodiny azyl vyžiadali osobne členovia vtedajšej vlády.

Žiadne z vyslanectiev nebolo pripravené ani dimenzované na dlhodobý príjem veľkého počtu azylantov a keďže aj španielsku vládu tento stav dostal do nepríjemnej situácie, následným krokom boli rokovania o podmienkach evakuácie azylantov. Boli korektné, no nie jednoduché.

Azylovaní muži vojenského veku (20 - 45 rokov) sa museli písomne zaviazať, že zostanú v prijímajúcej krajine do konca občianskej vojny bez politickej angažovanosti a budú rešpektovať všetky opatrenia, ktoré úrady daného štátu nariadia.

Konečne 28. apríla sedem autobusov s československým diplomatickým a so španielskym policajným sprievodom opustilo Madrid a smerovalo do Valencie, odkiaľ azylantov prepravili loďou do Marseille.

V prípade žien, detí a mužov nevojenského veku sa tam po vybavení francúzskych pasových formalít ich vzťah k československému zastupiteľskému úradu definitívne skončil.

Čo sa týka ostatných, 47-členná skupina (38 mužov, z nich 36 vo vojenskom veku a 9 ich rodinných príslušníkov) v parížskom rýchliku prekročila štátne hranice 5. mája 1937 v Chebe.

Vmanévrovaní do roly policajta

Vzťahy medzi azylantmi a československými úradmi po odchode zo Španielska sa výrazne zmenili. Poskytnutie azylu bolo humanitárne gesto, ktoré azylanti nesporne ocenili.

Záväzok, ktorý museli podpísať, však považovali za nanútený a naše ministerstvo zahraničia bolo vmanévrované do roly policajta, na čom vôbec nemalo záujem.

Situácia nemala ďaleko k absurdnosti. Museli sme prijať azylantov, ktorí k nám vlastne nechceli ísť a už vôbec nie tu ostať. O spôsobe ich azylovania panovali rôzne predstavy.

Ministerstvo zahraničia koordinovalo činnosť s ministerstvom vnútra a s Československým Červeným krížom ako humanitárnou organizáciou. Červený kríž, ktorý prevzal na seba praktickú stránku starostlivosti o azylantov, pristupoval k danému problému najkoncepčnejšie a zasadzoval sa o umiestnenie evakuantov do menších miest vo viacerých skupinách.

Ministerstvo zahraničia sa, naopak, cítilo viazané dohodou so španielskou vládou o evakuácii vojenských ročníkov a zamedzení ich prípadných politických aktivít, a tak sa rozhodlo umiestniť azylantov bokom od väčších miest, vlastne v izolácii. Za miesto pobytu boli vybrané kúpele Sedmihorky - v krásnom prostredí Českého raja, predovšetkým však „ďaleko od hlučného davu“.

Čítajte viac:

Z utečencov si mafiáni urobili výhodný biznis

Rozčarovanie v Českom raji

Cestou tam azylantov sprevádzali policajti v civile a na poslednom úseku cesty aj dvojica žandárskych dôstojníkov. Skupina prišla na miesto určenia 6. mája popoludní.

Po krátkej evidencii museli všetci odovzdať pasy. To zapríčinilo prvú z celého radu disonancií medzi našimi úradmi a španielskymi evakuantmi, ktorí predpokladali voľný pohyb a pobyt podľa vlastného výberu. Naši úradníci ich upozornili na delikátnosť situácie a vyzvali, aby zachovávali vo svojom konaní zdržanlivosť a pokiaľ možno nevzďaľovali sa z miesta bydliska.

Veľmi rýchlo sa ukázalo, že celá konštrukcia je nereálna. Azylanti sa prirodzene pokúšali nielen o návštevu blízkeho okolia, ale aj Liberca a Prahy.

Veľmi rýchlo ich navštívil španielsky diplomat zastupujúci v Prahe generála Franca, kontaktovali sa s nimi sympatizujúce miestne šľachtické a statkárske vrstvy, Česi pravicového zmýšľania, Španieli z Prahy a z Nemecka, ako aj viacero sudetských Nemcov z pohraničia.

Časť španielskych azylantov dávala najavo nechuť splniť záväzok pobytu a preventívne opatrenia vyhrotili ich vzťah k československým autoritám a k pobytu u nás.

Kampaň proti azylantom

Ako prví odišli azylanti, ktorí boli v Československu dobrovoľne. Červený kríž im nezištne pomohol pri podávaní žiadosti o nemecké vízum. V zahraničí pochopiteľne nelichotivo hovorili o pomeroch v republikánskom Madride, čo celú kauzu spolitizovalo.

Azylanti, ktorí podľa hlásení polície vyhľadávali lokály so ženskou obsluhou, známosti so ženami, sa stali terčom nevyberaných útokov československej ľavicovej tlače. Kampani predchádzala interpelácia ministrov zahraničia a vnútra skupinou komunistických poslancov koncom mája 1937. Použili vskutku nehorázny slovník a manipulovali s faktmi s cieľom dosiahnuť vykázanie evakuantov z ČSR.

Poslanec Kopecký obvinil azylantov dokonca z pokusu o znásilnenie. V pozadí útokov boli vnútropolitické záujmy komunistickej strany. V tejto atmosfére začiatkom júna ušlo do Nemecka prvých päť španielskych azylantov.

V reakcii na to presťahovali 18. júna zvyšných azylantov zo Sedmihoriek do kúpeľov Svatá Kateřina, niečo vyše dvadsať kilometrov severovýchodne od Jindřichovho Hradca, kde im na samote šesť kilometrov od najbližšej železnice nebol obmedzený voľný pohyb.

Oportunizmus ako riešenie

Španielski azylanti protestovali, napriek ich rastúcej nespokojnosti sa ministerstvo zahraničia naďalej kŕčovite držalo svojho izolacionistického konceptu, takže bolo zrejmé, že chce nechať veci voľný priebeh a ukončiť celú kauzu s koncom letnej sezóny. Do konca augusta postupne ušli všetci azylanti s výnimkou jedného, ktorý vraj nejavil záujem opustiť Československo.

Ako hovoria dobové svedectvá reprezentantov zainteresovaných strán, „vláda neurobila nič, aby zadržala niektorého z posledných utečencov a československé policajné orgány im v úteku vcelku nebránili, lebo dostali v tomto smere inštrukcie nadriadených úradov, podložené faktom, že vydržiavanie konfinovaných značne zaťažovalo štátnu pokladnicu“.

Keď v noci z 15. na 16. septembra 1937 ušiel z kúpeľov Svatá Kateřina aj posledný z evakuantov v ČSR Antonio Schell Muñiz, otázka azylantov československého vyslanectva v Madride z jesene 1936 a nasledujúcej jari definitívne prestala existovať.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].