História v troskách: Bohatstvo v podobe kaštieľov nechávame chátrať

Na Slovensku je šesťsto kaštieľov. Toľko, že sa o ne naozaj nedokážeme postarať? Pozrite sa, ako vyzerajú stavby, ktoré by mohli byť našou kultúrnou pýchou.

V Licinciach v okrese Revúca obýva sedemnásť rómskych rodín horný kaštieľ z 18. storočia, ktorý je v takom dezolátnom stave, že bývanie v ňom sa stáva životunebezpečným, - napísala v roku 2009 Rómska tlačová agentúra a informovala, že asi osemdesiat Rómov, ktorí v nej žijú, by si zaslúžilo lepšie bývanie v nových nájomných bytoch.

Strecha sa vtedy rozpadávala, zatekala a statika oporných stien bola veľmi narušená. V okolí sa hromadili smeti... Dnes? Rómovia bývajú v unimobunkách a do klasicistickej pamiatky chodia cez deň posilňovať a v noci si zatancovať s dievčatami... Osud mnohých kaštieľov na Slovensku.

Tančiareň

V Licinciach majú kaštiele hneď dva. Horný a dolný. V tom hornom žili tridsať rokov Rómovia a v dolnom, neskorobarokovom, sa liečili narkomani. Dolný v roku 2002 zrekonštruovalo združenie Per Te z peňazí ministerstva kultúry, využívalo ho však údajne len krátko. Je pekný, no už dlho prázdny.

„Vďaka Pánu Bohu aspoň za to!“ povzdychne si starosta obce Ladislav Miklóš. S „horným“ mal oveľa viac starostí. Keď vysťahovali Rómov, samospráva na kaštieli dala zamrežovať okná, aby doň nikto nechodil.

„Švagor s bratom tam chodia posilňovať a v noci tancovať s dievčatami,“ vraví dvanásťročný Adrián, ktorý býva v domčeku hneď vedľa kaštieľa. Akoby nič vyberá mrežové dvere z pántov a pozýva nás dnu.

Pruské klenby, o ktorých píšu pamiatkari, nevidíme. Zostali už len stopy po posledných obyvateľoch, ktorým sa vraj aj tak lepšie bývalo v tejto ruine s rozbitými oknami, opadanými omietkami a bez elektriny.

„Keď zemepánov vyhodili z dediny, slúžil kaštieľ štátnym majetkom. Po revolúcii v štyridsiatom ôsmom tam chovali prasce,“ rozpráva starosta Miklóš.

Tu by mal zaznieť refrén Beethovenovej Osudovej, lebo práve tak chceli noví komunistickí mocipáni zabudnúť na „odpornú uhorskú šľachtu“.

Po sviniach do kaštieľa nasťahovali úradníkov, po úradníkoch sa tam zabývali dedinčania pracujúci neďaleko. Potom prešiel do rúk obce, tá na jeho opravu nemala a ani dnes nemá peniaze. A tak ho postihol osud, ktorý majú mnohé takéto pamiatky spoločný - postupne chátral.

Čítajte viac:

Vzácne okolie Révayovského kaštieľa má narušiť štadión a parkovisko

Coburgovo sídlo v Jelšave

Postavený v 16. storočí, 4 800 štvorcových metrov, tri podlažia, vnútorný dvor. Vytrhané parkety, prepadnutá podlaha na poschodí a medená strecha, ktorá už takmer celá zmizla. Nekúpite? Ani v neďalekej Jelšave si totiž nedokážu s rozpadávajúcim sa kaštieľom poradiť.

V porovnaní s inými podobnými stavbami je panské sídlo Coburgovcov oveľa rozľahlejšie, aj preto slúžilo bývalému režimu ako stredná škola s internátom. Od sedemdesiatych rokov minulého storočia však stojí nevyužité. Priamo na hlavnom námestí, kde sa každému na očiach postupne rozpadá.

„Kaštieľ sme chceli predať, no prichádzali len rôzni špekulanti, ktorí chceli za lacný peniaz kúpiť priľahlé lesy. Tie však majú oveľa väčšiu hodnotu,“ vysvetľuje primátor Jelšavy Milan Kolesár. Ako vraví, do mestskej politiky vstupoval práve pre zúfalý stav kaštieľa.

Po rokoch bezvýslednej snahy je však na tom ešte horšie a zúfalým sa stal aj primátor. Musel zmeniť filozofiu. „Pomaly, ale predsa,“ hovorí primátor, „krok za krokom.“

Mesto začalo úzko spolupracovať s pamiatkarmi, z dotácií ministerstva kultúry sa pustili do potrebnej dokumentácie, od apríla spustili reštaurátorský výskum a čoskoro sa pokúsia zbaviť vlhkosti v múroch. Potom budú musieť odstrániť sutiny, zabezpečiť strechu.

„Ale čo s ním potom? Sme slabý región, také priestory ťažko využijeme,“ zamýšľa sa primátor. „Mohla by v ňom sídliť verejná správa, škola, mohol by slúžiť turistom alebo všetko dokopy,“ vyratúva.

Milan Kolesár však uznáva, že času už v Jelšave veľa nemajú. V minulosti sa obrátil aj na študentov architektúry bratislavskej STU. Tí vypracovali päť projektov, ako by sa dalo budovu využiť. Každý z tých projektov však ráta s rekonštrukciou takmer za dvadsať miliónov eur. A to je suma, ktorú jednoducho nemá kto zaplatiť.

Ktovie, čo by na to povedal Ferdinand Maximilián Karol Leopold Mária Coburg či, jednoduchšie, Ferdinand Bulharský. Muž, ktorý krátky čas sedel na bulharskom tróne, jeho rozvetvená rodina aj na belgickom, portugalskom a britskom tróne, kým dievčatá z ich rodu boli povydávané aj za ruské veľkokniežatá...

Kaštieľ v Jelšave je kus hmatateľnej histórie, ktorý po ňom na Slovensku zostal. Pýšil by sa ním hocikto v Európe.

Čítajte viac:

Smutný pohľad: Pozrite sa, v akom stave je kaštieľ v Rusovciach

Smutný „globál“

Na Slovensku máme vyše šesťsto kaštieľov. Len pre zaujímavosť, ministerstvo kultúry ročne na rekonštrukciu národných kultúrnych pamiatok na Slovensku uvoľňuje päť a pol milióna eur.

„Vlastníci však môžu využívať aj iné zdroje na získanie finančných prostriedkov na obnovu týchto nehnuteľností, napríklad Nórske fondy alebo Integrovaný regionálny operačný program, programy cezhraničnej spolupráce alebo podporu obcí, VÚC,“ tvrdí hovorca ministerstva kultúry Jozef Bednár.

Hoci o všetky sa nedokážeme postarať, podľa Petra Škulavíka z Pamiatkového úradu ich vraj v porovnaní s okolitými krajinami nie je veľa. „Vznikali najmä od 17. storočia.

Vznik kaštieľov bol spojený s opúšťaním hradov, ktoré už nespĺňali v tom čase svoju obrannú funkciu a ktoré šľachte nevyhovovali, lebo nespĺňali nároky pohodlného bývania,“ vysvetľuje a dodáva, že stavebno- technický stav kaštieľov „v globále nie je dobrý“. „Deväťdesiatšesť je v dobrom stave, 133 vo vyhovujúcom, 115 v narušenom a 45 v dezolátnom. Štyridsaťosem sa v súčasnosti obnovuje a reštauruje.“

Neveriaci

„Nebezpečenstvo úrazu,“ varuje ceduľka na ďalšom kaštieli, ktorý pomaly, ale isto upadá do zabudnutia. V obci Neverice, na polceste z Nitry do Zlatých Moraviec, stojí renesančný kaštieľ, ktorý si okolo roku 1700 postavili Tólvayovci. Kaštieľ často menil majiteľov, no či už bol v rukách Erdödyovcov, alebo Kubínyiovcov, patril k ozdobám dediny.

Dnes je to naopak. Ošumelá stavba s oknami potiahnutými plachtovinou zarastá burinou. O bývalom sade škoda hovoriť - hotová džungľa. Strecha sídla postupne mizne v útrobách kaštieľa a predznamenáva neodvratný koniec. Ak totiž do budovy zateká, dlho sa počasiu brániť nevydrží.

„Bývala som tam, ale keď prišli k moci komunisti, povyhadzovali nás odtiaľ,“ hovorí osemdesiatštyriročná pani Horňáčková. Správni proletári predsa v panskom žiť nemôžu! Pätica rodín, ktorá v kaštieli ešte krátko po druhej svetovej vojne bývala, dostala priľahlé pozemky, kde si Neveričania postavili domy.

Kaštieľ slúžil najprv obchodnej, neskôr osobitnej škole, chvíľu v ňom dokonca čosi vyrábali. „Spomínam si, že tam učni každé ráno ťahali vlajku socialistickej republiky na stožiar,“ loví dôchodkyňa v pamäti spomienky, ktoré miznú spolu s historickou pamiatkou.

Jedným si je však istá: „Škoda toho, pekný kaštieľ to bol!“ Zakryté okná a kúsky plechovej strechy naznačujú, že budovu sa snažil niekto sanovať, ale s malým úspechom. Plechová strecha čoskoro skolabovala pod padnutým komínom.

„Niekto to kúpil od obce, odvtedy je tam len bordel a štrk. V deväťdesiatych rokoch rozkradli interiér miestni, ale o tom vám nebudem hovoriť,“ zaťala sa ďalšia Neveričanka, ktorá býva neďaleko takmer ruiny.

„Z pivnice vraj vedie podzemná chodba až na hrad Gýmeš. Decká sa tam neraz zatúlali. Ale len kúsok, pretože je zasypaná,“ hovorí. Zo zrúcaniny hradu zrútenou tajnou chodbou do zrúteného kaštieľa. O tajných výletoch grófov sa už viac asi nikdy nedozvieme. V prípade kaštieľa už Neveričania v zázraky neveria.

Jedna dedina, tri kaštiele, tri osudy

Ani nie päť kilometrov od Neveríc ležia Beladice, kde nájdete hneď tri kaštiele. Jeden z nich krásny, druhý je opačný extrém, zostali z neho iba obvodové múry. Vydržali zrejme len preto, že sú hrubé až 80 centimetrov. Obec ho dostala do daru od rodu Malonyaiovcov. „Bolo tam kino, mäsiarstvo, chvíľu aj byty či sklady,“ hovorí obyvateľka obce.

Pri pohľade na najstarší z troch beladických kaštieľov už ani nedúfa v jeho opravu. „Pozrite sa, stojí rovno na námestí! Keby ho opravili, viete, aké by to tu bolo pekné?“ povie asi šesťdesiatročná žena. „Ale neopravia. No čo s ním. Zrovnať so zemou!“

Voľakedy dvojposchodová budova je totiž dnes už len akási postapokalyptická záhrada. Medzi štyrmi stenami práve pučí burina i stromy. Ak si dáte pozor a nezrútite sa cez dieru v zemi do zvyškov prepadnutej pivnice, môžete sa tu pokojne poprechádzať. V roku 2008 kúpil túto nehnuteľnosť od obce súkromník za korunu a mal presne päť rokov na to, aby s ňou čosi spravil.

„Interiér rozkradli, nový majiteľ s tým vôbec nepohol,“ prezrádza Beladičanka a sadá na bicykel. „Choďte sa pozrieť na Pustý chotár, ten kaštieľ je nádherný,“ odporúča už len ponad plece.

Ak vás pohľad na rozpadajúce sa kaštiele deprimuje, tak sa v Pustom chotári môžete potešiť. Národnú kultúrnu pamiatku v rokoch 1998 až 2003 zrekonštruovali, rozsiahle okolité pozemky sa zmenili na park, vyrástla tu galéria, vyhĺbili bazén a z kaštieľa je prekrásny luxusný hotel. V roku 2006 sem dokonca za svojimi nápadníčkami chodil televízny milionár Jan Novotny.

Hilton po slovensky

Aj Nemšová už roky bojuje o prežitie svojho kaštieľa. Budova z druhej polovice sedemnásteho storočia bola dlho majetkom mesta, neskôr ju odpredali spoločnosti s talianskymi majiteľmi. Ani tunajšia samospráva totiž nemala na potrebnú rekonštrukciu financie. S novým majiteľom však nastali problémy, začal špekulovať.

„Keďže je Talian, nemali sme na neho také páky, ako by sme mali na Slováka. Podľa zmluvy mal do konca roka 2012 požiadať o stavebné povolenie na opravu, on však chcel odklad, na čo sme nepristúpili,“ prezrádza primátor Nemšovej František Bagin.

V meste na Považí sa potom objavil tunajší záujemca a vedenie mesta chcelo, aby kaštieľ vlastnil on. Po niekoľkých rokoch bez pohybu sa kaštieľ dostal do slovenských rúk a jeho budúcnosť razom vyzerá lepšie.

Mestu na vzhľade ošumelej nehnuteľnosti veľmi záleží, kaštieľ totiž leží priamo vedľa cesty, ktorou sa do mesta vchádza od Trenčína. „Do konca roka by mal nový majiteľ dať do poriadku fasádu,“ hovorí spokojne primátor.

Už s ním prebral aj budúce využitie budovy, zrejme tam zriadi reštauráciu. Kaštieľ v mestskej časti Kľúčové bol odnepamäti súčasťou kultúrneho vyžitia obyvateľov Nemšovej.

Taliani tu chceli vytvoriť malý hotel. Možno aj preto svieti na opadanej fasáde nápis Hilton. Luxusné ubytovanie by ste tu hľadali márne, no pivo vám načapujú. Roky tu už funguje krčma, ktorá kaštieľ podľa primátora zrejme zachránila. „Krčmár to vlastne stráži. Už sa dohodol s novým majiteľom, že tam zatiaľ zostane,“ je presvedčený František Bagin.

Za „kultúrou“ tak aj dnes chodia Nemšovčania do jediného slovenského Hiltonu, ku kľúčovskému kaštieľu. Ten síce nie je v reprezentatívnom stave, podľa prevádzkovateľa pohostinstva Slavomíra Holúbka však bude stačiť stavbu odizolovať, nech nevlhnú múry.

„Neveril som, že tu budem prevádzkovať pohostinstvo tak dlho. Počítam s tým, že keď ho začnú rekonštruovať, budem musieť odísť,“ hovorí krčmár z Hiltonu. Keďže tento kaštieľ nie je národná kultúrna pamiatka, všetky financie na rekonštrukciu musia ísť zo súkromného vrecka.

V obci Trenčianske Mitice mali viac šťastia. Tamojší kaštieľ totiž na zozname národných kultúrnych pamiatok nájdete, a tak si na jeho opravu môžu pýtať financie z prostriedkov ministerstva kultúry alebo európskych fondov. „Majiteľ žiada o dotácie a vďaka nim zrekonštruoval napríklad strechu,“ približuje situáciu v obci starosta Dušan Rozenberg.

Aj kaštieľ Erdödyovcov menil majiteľov i účel. V letnom sídle panskej rodiny neskôr fungoval obchod, dočasne tam bývali viaceré rodiny, ktoré si v Miticiach stavali domy. Nový majiteľ by tu chcel zriadiť domov sociálnych služieb a tiež menšie múzeum.

V minulosti sa v obecnej pokladnici našli financie na sanáciu vzácnych klenieb, no dať dohromady celý objekt, to už v silách Trenčianskych Mitíc nie je. „Sme radi, že to takto vyšlo, pretože obec na rekonštrukciu nemá financie,“ dodáva spokojný starosta.

Šesťsto kaštieľov. Deväťdesiatšesť z nich v dobrom stave, 133 vo vyhovujúcom a tie ostatné? Nemé výčitky. História, ktorá sa nám stráca rovno pred očami.

Vianočné tipy na darček