Poznáte ten vtip?: Z hypochondrov si často strieľajú, vtip s nápisom na náhrobku patrí k najobľúbenejším.

Hypochonder nie je simulant, jeho porucha je psychická

Sestra: Pán doktor, ten hypochonder na päťke práve zomrel. Lekár: Ale to už vážne prehnal! Prehnaným strachom o svoje zdravie trpí zhruba dvadsať percent ľudskej populácie, hypochondriou asi dve percentá. Nájdeme medzi nimi aj známe osobnosti.

Roman popieral všetky zažité klišé o hypochondroch. Fajčil, pil, správna životospráva bola pre neho cudzia. Celé noci dokázal stráviť surfovaním po internete zvyčajne hľadajúc symptómy svojich neexistujúcich, prevažne smrteľných chorôb.

Lekári mali z neho husiu kožu a on ich pokladal za pologramotných, nedoučených ochotníkov, ktorí odmietajú počúvať o jeho ťažkostiach spísaných v zápisníčku.

Neveril ich rečiam, že jeho orgány sú geneticky stavané najmenej na sto rokov a k dokonalému zdraviu mu chýba len pohyb a úprava jedálneho lístka. Žiadal diagnózu.

Keď ho obvodná lekárka chcela poslať na psychiatriu, vynadal jej a obrátil sa na špecialistov. A tí hľadali, skúmali, rezali, predpisovali lieky. Nestačilo mu to. Prevetral aj zástup ľudových liečiteľov. Ich zázračné postupy zanechali stopy na jeho krčnej chrbtici a tráviacej sústave. Dostal sa do šialeného kolotoča, ktorý mu spôsobil reálne problémy.

Hoci mu spočiatku nebolo vlastne nič, nakoniec sa mohol pochváliť hrubou zdravotnou kartou plnou nových diagnóz, záznamov o zbytočných operáciách a vyšetreniach.

V štyridsiatke z neho zostal depresívny starý mládenec s vysokou nadváhou, plný neistoty a strachu, pri ktorom si známi i kolegovia úzkostlivo dávali pozor, aby nepoužili zvyčajnú frázu: Ako sa máš? Neskoro mu došlo, že túto desivú mizériu spustil on sám, hoci, paradoxne, na začiatku bola len extrémna túžba - byť zdravý.

Rodinné trampoty

Hypochondri sú často ohromným zdrojom zábavy a žartov. Ľudia postihnutí touto poruchou, a už vôbec nie ich blízki, však dôvod na smiech nemajú. Neraz sa dokonca stane, že u psychológa skončia namiesto hypochondra zúfalí členovia jeho rodiny. „Pamätám sa na Alenu, ktorá prišla do mojej ambulancie úplne vyčerpaná a depresívna,“ rozpráva psychologička Barbora Kuchárová.

„Jej manžel dlhé mesiace pátral po svojej diagnóze, celé dni sedel za počítačom a zisťoval, aký pôvod má jeho miniatúrne zväčšenie uzlín. Vyhýbal sa pomoci v domácnosti aj intímnemu životu s argumentom, že môže trpieť infekčným ochorením.“

Návštevu psychiatra alebo psychológa zavrhol - nie je predsa blázon! Postupne ho začali odmietať aj jeho deti - zdal sa im čudný. Alena nakoniec sama začala s liečbou depresie u psychiatra. Dnes je rozvedená a žije pokojným rodinným životom. A jej exmanžel? Ďalej pátra po svojej diagnóze. Iný prípad rodinnej drámy spomenie psychologička Katarína Petrová.

„Žena trpiaca hypochondriou, ktorá navštevovala moju ambulanciu, mala milujúceho, starostlivého muža. Vozil ju na vyšetrenia, vždy ju čakal, informoval sa o jej stave. Dokonca si vybavil voľno, aby bol s ňou. Tým však jej ťažkosti len fixoval.“

Príbeh sa takmer skončil katastrofou. Muž mal časom situácie plné zuby a našiel si milenku. Keď sa jeho zálety prezradili, manželka sa psychicky zrútila. Dostala sa na úplné dno.

„Ale bol to pre ňu akýsi odrazový mostík, podnet, aby konečne začala svoj problém riešiť,“ pokračuje psychologička. „Terapia trvala dva roky. Žena emočne dozrela, zvládla svoje vnútorné konflikty a partneri sú opäť spolu.“

Čo je hypochondria?

Zrýchlený dych, silnejší tlkot srdca, uzlinka na krku, vypadávanie vlasov či najmenšia bolesť sú pre hypochondra predzvesťou vážnej choroby.

Stačí dokonca kontakt s chorým človekom či informácia v médiách o akomkoľvek onemocnení a jeho myseľ zahltí presvedčenie, že patrí k obetiam. Prakticky neustále trpí nejakými ťažkosťami, ktorými zaťažuje nielen doktorov, ale aj rodinu, kolegov, známych.

„Hypochondria je zväčša neurotická porucha, ktorej hlavnými príznakmi sú strach zo závažného ochorenia, zvýšené sebapozorovanie, katastrofické interpretovanie aj nepatrného telesného príznaku, domáhanie sa odborných vyšetrení, spochybňovanie ich výsledkov a hľadanie vyšších inštancií a lepších odborníkov,“ vysvetľuje psychologička Petrová.

„Úplne zdegraduje kvalitu života pacienta a časom sa jeho aktivity zúžia len na štúdium lekárskej literatúry a hľadanie rôznych dôkazov o svojej chorobe.“ Táto psychická porucha bola známa už v starovekom Grécku. Antickí lekári jej dali názov, ktorý sa zachoval dodnes.

Vo svojom diele ju spomína i Sigmund Freud. Označil ju za prejav telesného narcizmu. Súčasní psychológia sa zhodujú, že je to do istej miery prejav i dôsledok psychického utrpenia.

„Dôvodom môže byť nevyriešený vnútorný konflikt, nespracovaná vina, strach, stres, preťaženie,“ dodáva Petrová. „Rozvoj hypochondrických obáv často maskuje problémy, ktoré sú v mysli pacienta vytesnené.“

Poznamenaní

Príčin je však viacero. Napríklad prehnaná pozornosť rodičov aj k nepatrným príznakom choroby u dieťaťa, trauma zo straty blízkych alebo prežité násilie. Barbora Kuchárová si vybavuje prípad Martina, ktorého v trinástich rokoch znásilnil deviant.

„Martin túto otrasnú skúsenosť pred mamou tajil. Bál sa trestu aj toho, že by ju zarmútil. Muž ho však infikoval kvapavkou, a tak sa to prevalilo. Matkin postoj a vyšetrovanie traumu ešte prehĺbili. Tvrdenie, že chlapec nemôže byť znásilnený, sa do jeho pamäti hlboko zapísalo. Prežíval pocity viny, že je vlastne spoluvinníkom, a čakal trest za veľký hriech.“

V jeho predstavách mal trest prísť vo forme ťažkej choroby, po ktorej by zomrel. „Dnes je dospelý, žije mimo Slovenska, ale keď sa na internete objaví nová choroba či nové informácie o známych chorobách, vždy dostanem od neho e-mail, či to nemôže mať. Našťastie, naučil sa akceptovať racionálne fakty. Napriek tomu nemá partnerku. Bojí sa, aby netrpela, ak by sa mu niečo stalo.“

U Afričana Johna sa hypochondria vyvinula elimináciou stresu. „Emigroval zo svojej krajiny zo strachu pred smrťou,“ rozpráva Kuchárová. „Počas čakania na politický azyl na Slovensku ho začala trápiť nečinnosť. Zrazu nemal pri sebe nikoho blízkeho, žiadne vzťahy, prácu. Tak sa zameral na vlastné pocity a bludný kruh hypochondrie sa rozkrútil.“

Neustále žiadal zdravotné vyšetrenia. Návšteva psychiatra potvrdila hypochondriu. „Práca s ním bola komplikovaná, lebo pochádzal z kmeňa, kde veria vo vúdú. Pokladal za prirodzené, že šaman naňho uvalil kliatbu za útek z krajiny.“

Kyberchondria

Kedysi sa hypochondri obmedzovali najmä na úzky okruh známych chorôb a lekári u nich neraz veľmi rýchlo identifikovali psychickú poruchu. S príchodom internetu je situácia zložitejšia. Ktokoľvek si vo virtuálnej sieti nájde podrobný opis všemožných ochorení vrátane tých najexotickejších a tiež zoznam symptómov.

Tak sa hypochondria môže vyvinúť aj u človeka, ktorý by ňou za iných okolností netrpel. Druhý problém je, že takto „vzdelaní“ pacienti dokážu zmiasť aj skúsených lekárskych praktikov hodnoverným opisom ťažkostí, ktoré si na internete naštudovali. „Hypochondri stoja zdravotný systém nemálo peňazí,“ hovorí Katarína Petrová.

„Než sa totiž dostanú do starostlivosti psychiatra a psychológa, kam podľa diagnózy patria, absolvujú podľa prieskumov asi päťdesiat vyšetrení.“ Hypochondrická odysea sa začína zvyčajne u obvodného lekára. Pacient pokračuje k špecialistom, potom putuje z okresu do okresu, kde ho ešte nepoznajú.

Všetko závisí od známostí a finančných prostriedkov. Je plný úzkosti, prenáša zdravotné záznamy, často navštívi aj pohotovosť, lebo dúfa že tam natrafí na niekoho nového. Ak mu odoprú ďalšie vyšetrenia, sťažuje sa, nadáva na lekárov i na celý zdravotný systém.

Ako z kola von?

Život hypochondra je plný beznádeje a obáv. Cíti sa nepochopený a osamelý. Pritom nie je simulant. Hypochondria je skutočná choroba a on reálne trpí. Jeho porucha navyše môže narásť do obludných rozmerov, čím kvalita života klesne na dno.

Často vníma realitu tragickejšie ako vážne chorý človek. Nehovoriac o tom, že prehnané sebapozorovanie a autosugescia môžu skutočne spôsobiť odchýlky od normálnych telesných funkcií. Či už je to činnosť srdca, svalov, bolesť hlavy, trávenie, mrákoty, zhoršené zmyslové vnímanie.

A tu stále nekončíme. „Hoci hypochondria nie je duševná choroba, ktorá by narúšala primeraný kontakt pacienta s realitou, môže byť predzvesťou ťažších psychických porúch, ako je depresia, ale aj schizofrénia.“ Hovorí sa, že vážne ochorenie si človek môže vyvolať sám. To obe odborníčky vylučujú. Čo sa stať môže, je, že hypochondra prestanú brať vážne lekári.

„Hypochondrická porucha nie je spúšťačom žiadnych ďalších chorôb, nevylučuje však reálne somatické ochorenie,“ upozorňuje Katarína Petrová. „Neodbytní, únavní a večne nespokojní hypochondri logicky vyvolávajú u lekárov negatívne reakcie, takže sa ľahko môže stať, že tí skutočne niečo zanedbajú.“

Ako teda z kola von? Jedinou cestou k vyliečeniu je podľa Kataríny Petrovej odborné psychoterapeutické vedenie. To môže trvať aj niekoľko rokov. Úspešnosť liečby je rôzna. V chronickej podobe hypochondrická porucha často „odoláva“ psychoterapii a jej efekt je minimálny. Takmer vždy treba pristúpiť i k medikamentóznej liečbe.

Nie ste v tom sami

Prehnaným strachom o svoje zdravie trpí zhruba dvadsať percent ľudskej populácie. Skutočnou hypochondriou asi dve percentá. Nájdeme medzi nimi aj známe osobnosti.

Napríklad britskú kráľovnú Viktóriu musel lekár vyšetrovať niekoľkokrát denne, americký producent Howard Hughes si zase odkladal moč do sklenených nádob, herec Vlastimil Brodský podľa kolegov umieral aj pri ľahkej nádche, Luděk Sobota zase, naopak, vyhlásil, že vďaka hypochondrii stále žije - lebo ho núti dodržiavať zdravý životný štýl.

Medzi populárnych hypochondrov sa zaradil i Franz Kafka, francúzsky spisovateľ Marcel Proust, nemecký kancelár Otto von Bismarck i anglický kráľ Henrich IV. Náchylný na toto ochorenie bol aj spevák Michael Jackson, čo údajne jeho lekári radi zneužívali a predpisovali mu množstvo liekov.

No a vynechať nemôžeme ani amerického herca, režiséra a spisovateľa Woodyho Allena. Ten si vraj telesnú teplotu meria niekoľkokrát denne a večne má okolo seba malú armádu doktorov.

Rôzne poruchy

Hypochondria - porucha osobnosti: Prejavuje sa najmä u úzkostlivých ľudí, ktorí sa od detstva obávajú akejkoľvek choroby. Po celý život sa kontrolujú a svoj strach prenášajú na svoje okolie.

Hypochondria - neurotická porucha: Prichádza pomaly a nenápadne. Pacienti sa neustále pozorujú, žiadajú lekárske vyšetrenia, odmietajú tvrdenie, že sú zdraví. Podozrievajú lekárov z nedbanlivosti a ak ich aj séria vyšetrení presvedčí, že im skutočne nič nie je, vo veľmi krátkom čase u seba objavia príznaky ďalšej choroby.

Hypochondrická depresia: Veľmi nebezpečná forma hlbokého vnútorného presvedčenia o nevyliečiteľnej chorobe. Postihnutý nemá o svojej nemoci žiadne pochybnosti a obáva sa, že nakazí svojich blízkych. Títo ľudia často reálne uvažujú o samovražde, aby ochránili okolie pred nákazou, a neraz ju aj spáchajú.

Hypochondrický blud: Často súvisí s iným psychickým ochorením - napríklad s depresiou či so schizofréniou. Hypochondrický blud obyčajne sprevádzajú halucinácie. Postihnutý sa obáva vážnych chorôb, ale dokáže si vsugerovať aj hady v bruchu, skamenený mozog či plesnivejúce obličky.

Dysmorfofóbia: Človek je presvedčený o nedostatkoch vlastného tela. Chorobne sa trápi pre odstávajúce uši, veľký nos, malý penis, nesúmernú postavu i nerovnomerné končatiny. Je hlboko presvedčený, že ho okolie prísne pozoruje a baví sa na ňom.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].