Bez starostí: Deti síce vyrastajú v špine, no sú spokojné a šťastné.

Keď deti rodia deti: V Rudňanoch je možné všetko

V osade plnej svrabu a vší sa s tehotnými akoby roztrhlo vrece. Rodia už aj maloleté.

Rudňany neďaleko Spišskej Novej Vsi sú na celom Slovensku známe najmä konzumáciou psov. Aj keď je týchto labužníkov iba niekoľko, vďaka nim všetkým miestnym hovoria psožrúti a tejto nálepky sa už len tak ľahko nezbavia. No viac ako kradnutie psov tunajších obyvateľov zaujíma láska. Za posledné obdobie sa v obci enormne zvýšil počet pôrodov a čoraz častejšie sa objavujú aj prípady tehotných neplnoletých dievčat. V celej obci žije vyše dvetisíc Rómov.

„Dajte nám!“

S obecnými policajtmi sa vydávame do časti Pätoracké, plnej rozpadávajúcich sa chatrčí, a do Zabijanca. Osady sú neprehliadnuteľné. Blato, špina, malé deti a tehotné ženy sú skutočne všade. V Zabijanci navyše majú aj svrab. Táto choroba je tu vraj takmer nepretržite. „Ich hygienické návyky sú vo väčšine prípadov skutočne nulové. Nemajú tu vodu. Studňu, ktorá sa im vybudovala, jednoducho rozkradli, a tak chodia po vodu dva kilometre pešo. Čo pijú, to je otázne. A tak tu majú najmä deti bolesti brucha a hnačky,“ opisuje realitu jedna z terénnych sociálnych pracovníčok v Rudňanoch Jaroslava Bilaničová.

Aj keď je polovica októbra, väčšina z detí je sporo odetých a bosých a takto sa premávajú po klzkom blate. Tie menšie sú úplne nahé. Smejú sa, mávajú, akoby ani nevnímali chlad. Skáču po mlákach a predierajú sa odpadkami v zadnej časti za domami. Pokrikujú po sebe v rómčine, najmä tie malé o škôlke nemajú ani šajnu. Vbiehajú do chatrčí za mamami. „Pôvodne to boli luxusné vilky pre papalášov neďalekých baní. Teraz sú to ruiny,“ dozvedáme sa od obecného policajta. Rozpadávajúce sa chatrče sú bez vody, elektrina poväčšine napojená načierno. Na zbúraniskách sa hrdo týčia satelity.

Bez návykov: Základné hygienické návyky a čistota sú tu tabu. Foto:RUDOLF FELŠÖCI

Rómovia sa sťažujú stále na jedno a to isté. Starosta sa nestará a nechce platiť ich dlhy za vodu. Aké sú vysoké, netušia, rozčuľuje ich však, že oni sami by mali platiť po tri eurá mesačne. Dožadujú sa výstavby nájomných bytov. „Ako mám poslať decko do školy? Nemám ho v čom umyť. Dajte nám byty a bude tu úroveň,“ rozčuľuje sa miestna mnohonásobná matka. Rodila už šesťkrát, teraz je opäť tehotná. Okolo nej sa motá asi desať dvoj- až päťročných detí. Sú ufúľané, polonahé a strapaté, jedno úplne holé. Všetky však šťastné a usmievavé. Tvária sa, že im nič nechýba. Vidno, že majú vši.

Niektoré deti pomáhajú rodičom rúbať navláčené drevo z okolia, iné sa len tak zvedavo potĺkajú po osade. Ďalšie si čupne a urobí potrebu hneď vedľa dverí do chatrče. Potom vstane a pokračuje ďalej, akoby sa nič nestalo. Nikto nepribehne, aby mu aspoň utrel zadok. „Keď prídu do škôlky, nemajú žiadne návyky. Učiteľky ich musia naučiť, že voda z toalety nie je na pitie ani na umývanie rúk. A to je len jedna z vecí, ktoré v domácom prostredí absolútne nemajú,“ smutne konštatuje Jaroslava Bilaničová. Aj napriek tomu, že deťom nedokážu zabezpečiť ani len základný štandard, privádzajú v osade na svet ďalšie a ďalšie.

Priveľa detí

Podobná situácia je aj v časti Pätoracké. Z každej chyže sa ťahá dym. Obyvatelia kúria. „Len kukajte, žijeme ako v Amazónii,“ vykrikuje miestny výrastok. Takmer v každej chalúpke sa tisne hneď niekoľko malých detí.

Na kúrenie miestnym slúži drevo z okolitých lesov. Chlapi, hlavy tunajších rodín, sa hnevajú na policajtov, že ich zakaždým pokutujú. „Za takýto tenký konár chcú pokutu dvadsať eur! A z čoho mám platiť? Ja peniaze nemám, žijeme iba z toho, čo dostane na prídavkoch družka,“ rozčuľuje sa osadník. Prácu nemá ani nehľadá, musí sa vraj starať o rodinu, veď má štyri deti a ďalšie na ceste. A tak chodí po okolí a speňažuje, čo sa dá. Aj on sa posťažuje. Na starostu, vládu, život a nespravodlivosť.

„Aj my chceme žiť ako ľudia. Aj ja chcem kúpeľňu a vodu. Žijeme ako opice. Veď tu ani sanitky nechcú chodiť,“ teatrálne sa rozčuľuje 56-ročná Anna Horvátová. Porodila dvanásť detí, celý život sa o ne starala. Preto nikdy nepracovala. „Vyštudovala som len štyri triedy, za socializmu boli zlé učiteľky. Veď ani čítať neviem, len sa viem podpísať,“ sťažuje sa na nekvalitu výučby Anna. Okolo nej poskakuje množstvo zvedavých detí, či už jej vnúčat, alebo tých od susedov. Vraj ani poriadne netuší, koľko tých vnúčeniec je. Asi dvadsaťpäť, ale nevie isto.

Zaslúžilá matka: „Vodu nemáme, ako tu máme žiť? Aj ja chcem kúpeľňu,“ rozčuľuje sa Anna Horvátová. Foto:RUDOLF FELŠÖCI

Ochotne nás vedie do svojej chalúpky, kde žije asi pätnásť ľudí. Všetci spia nakope, od malých až po dôchodcov. „Syn má sedemnásť rokov, spával so mnou na jednej posteli. No povedzte, dá sa tak žiť? Tak si, chudák, posteľ do chodby dal, aby tam mohol spať. On študuje dole v dedine na osobitnom učilišti za krajčíra,“ chváli sa študijnými úspechmi jedného z potomkov Anna. O možnom zamestnaní ani len neuvažuje, dostáva vdovské. Nezabudne však pripomenúť, že peňazí je málo a nedá sa z toho vyžiť.

Ani nik iný z jej rodiny nie je zamestnaný. Dcéry rodia deti, muži idú z času na čas na aktivačné práce alebo „niečo donesú“. Jedna z jej dcér býva hneď vedľa. Už má sedem detí a ôsme je na ceste. „Prvé som porodila, keď som mala šestnásť, to najmladšie má rok,“ vysvetľuje hrdá matka Adriana Rotová. Deti po izbe aj vonku behajú polonahé. Na oblečenie vraj matka nemá a doma je teplo. Niekoľko detí chodí do školy. Ráno ich vychystá, aktovky však nemajú. Vraj načo, keď všetko dostanú v škole. „Realita je vskutku taká, že kým sa deťom venujú pedagógovia, niečo ich aj naučia. Len čo prídu detičky domov, vzdelávanie sa končí. Tu sa často starajú deti o deti. Matky to pri takých početných tehotenstvách jednoducho nestíhajú,“ priznáva krutú realitu v osade sociálna pracovníčka.

Opäť v tom: Adriana Rotová prvýkrát porodila, keď mala 16 rokov, dnes čaká už ôsme dieťa. Foto: RUDOLF FELŠÖCI

Kúpiť roky

„Nemajú zodpovednosť. Ja doma tŕpnem, či už náhodou nebude rodiť, a ráno ju nájdem fajčiť cigaretu. Ku gynekológovi na prehliadku ju ani nehne,“ povzdychne si Jaroslava Bilaničová. Hnevá ju, že matky na lekárske kontroly kašlú a pritom sú už dosť vysilené. Väčšina z nich totiž rodí každý rok a ich telo to už nezvláda. „Navyše sa nám množia prípady, keď sú tehotné už štrnásťročné dievčatá. To nie je dobre. Ale čo čakáme, keď na jednej posteli spí celá rodina. Veď ten chlap potme ani nevie, ku komu si ľahne, či je to jeho žena, sestra, suseda či dcéra,“ mávne rukou ďalej terénna pracovníčka.

Vtedy vraj za nimi chodia a chcú si „kúpiť roky“. „Tak volajú totiž povolenie súdu na uzavretie manželstva s maloletou. Rómka vysvetľuje, rozhadzuje rukami, no kým sme prvýkrát pri šli na to, čo vlastne chcú, chvíľku to trvalo,“ pousmeje sa ďalšia terénna pracovníčka Paulína Švedová.

Ženy sa pousmejú nad menami, ktoré miestne dávajú deťom. Teraz je v móde viera. V osade je duchovný, ktorý všetkých uchvátil, tak fičia biblické mená. Majú Izáka či Eliáša, jedno dieťa chceli pomenovať aj Jacob, ale to rodičom na úrade nepovolili, tak mu dali meno Jakub. Predtým zas leteli telenovely, a tak po osade pobehuje Diego, Lorián, Paloma či Juan. „Niekedy je vám aj smiešne. Chcú sa s vami porozprávať, byť rovnocenní a chcú používať i cudzie slová. Mali sme tu pani, ktorá otehotnela už vo vysokom veku. Keď sme sa jej spýtali, ako sa jej to podarilo, tak povedala, že cez klímu. Myslela tým klimaktérium,“ spomína ďalšia terénna pracovníčka.

Nezodpovednosť osadníkov je vraj bezhraničná. „Oni chcú všetko, no mnohí si nedokážu opatriť ani len základné doklady. Ako na bežiacom páse strácajú a ničia rodné listy, kartičky poistencov či občianske preukazy. Raz sme tu mali jedného pána, ktorý mal na sociálku doniesť potrebné dokumenty, pretože mu zomrel niekto z rodiny. Už som ho aj naučila, že si doklady má uložiť do čistej obálky. Keď som kontrolovala, či má všetko, jeden doklad chýbal. Vraj nemal čím rozkúriť v piecke, tak ho jednoducho použil. Potrebuje to komentár?“ pýta sa Jaroslava Bilaničová.

Bez návratu

Aj keď je osada plná sporo odetých detí, vyzerajú šťastné, akoby naozaj netúžili po inom živote. Ten totiž ani nepoznajú. Rodičia sa bránia ich odobratiu a umiestneniu v detskom domove. Deti chcú mať pri sebe. Či je to kvôli financiám, alebo rodičovským citom, ťažko povedať. Tie deti, ktoré v detskom domove skončili, sa však do osady a k rodičom odmietajú vrátiť.

„Mali sme tu prípad, keď matke odobrali syna. Tak veľmi ho chcela na Vianoce domov, až sme jej to pomohli vybaviť. Chlapčiatko prišlo a na druhý deň sa pýtalo naspäť do domova. Nechcelo tu ostať. Nakoniec sa odmietalo s matkou rozprávať čo i len telefonicky. Tie deti si uvedomia, v akom marazme žijú, až keď sa z neho dostanú. Až vtedy takýto život začnú odmietať,“ uzatvára Jaroslava Bilaničová.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].