Klamstvá v kostoloch: Na gotických obrazoch nájdete aj nezmysly

V roku nula by sa ľudia čudovali, čo im stredovekí maliari prisúdili.

Domov

Kde sa vzali, tu sa vzali - pletené vlnené pančuchy. Pánske, ktoré vychádzajú spod plášťa s hermelínovým motívom. Miznú pod hermelínovým plášťom z čierno-bielej kožušiny hranostaja a končia sa údajne až na pupku. Čiže klasické pančuchové nohavice. Kde sa však nabrali na stredovekej freske, ktorá bola štyristo rokov zahalená nánosom iných farieb?

Navyše, na kresbe, ktorá predstavuje klaňanie troch kráľov malému Ježišovi, teda roku nula nášho letopočtu. Vlnené pančuchy a kožušiny v Betleheme? Nepripomína vám to tie nepodarené scény z filmov, kde herec v úlohe rímskeho gladiátora zápasí s mečom v ruke, na ktorej má rolexky, nad hlavou široký pás po spálenom kerozíne z lietadlových motorov a za chrbtom elektrický stožiar? Gotický nepodarok?

Sarkofág a šesť žien

Lenže to ešte nie je všetko. Evanjelický Kostol Panny Márie v Rimavskom Brezove je zo 14. storočia. Je taký starý, že keď sa reštaurátori chceli dopracovať k pôvodnej kamennej sedemstoročnej dlažbe, museli podľa slov pani farárky Janky Mihálikovej vyhádzať metrovú vrstvu drobných kamienkov, ktoré tam pri viacerých dostavbách nasypali. A práve nad tou dlažbou je zobrazená naša trojica kráľov v pančuchách, v stredovekých hávoch a nad hlavou im žiaria glorioly. „To králi z východu, ako sa o nich píše v Písme, jednoducho mať nemohli,“ hovorí kunsthistorička Edita Kušnierová.

„Sme v stredovekom Uhorsku a troch kráľov z východu maliar zobrazil v takej podobe, v akej ich mohol poznať, teda ako troch uhorských kráľov - svätých Štefana, Ladislava a Imricha s korunou na hlave.“ Zato na inej freske vidno svätého Bartolomeja, ako nesie na palici preloženej cez plece vlastnú kožu. Podľa legendy sa postavil modlárstvu, tak ho zaživa stiahli z kože. Ale aby ju vláčil na palici cez plece, to by asi nešlo. „Má však veľmi slušne zobrazenú anatómiu tela,“ podotkne pani farárka. Ani Panna Mária nie je na vedľajšej freske taká, aká by mala byť. Mŕtvu kráľovnú anjelov na nej požehnáva Ježiš, pričom Písmo hovorí o spoločnosti všetkých jeho učeníkov, nie však o ňom.

Napokon, ani Ježiša neukladalo do hrobu šesť žien, ako to zobrazuje iná freska. To sme však už v evanjelickom Kostole svätého Mikuláša v Ochtinej. Veru, šesť žien. A jeho telo ukladajú do sarkofágu! Žiadna jaskyňa, žiadny kameň, ktorým zavalili otvor, sarkofág. „Sarkofágy poznali starí Rimania, nie však Židia,“ hovorí kunsthistorička. Ale maliar fresiek jej dal aj inú lekciu z dejín. Na obraze zmŕtvychvstania Ježiša figurujú dvaja vojaci v stredovekých brneniach. V brneniach zo šupiniek - takých, aké má ryba -, ktoré im umožňovali hýbať sa a nielen stáť a čakať, kým ich niekto ovalí. Napríklad palcátom.

Ak si narýchlo nespomeniete, čo to je, tak presne to, čo držal v ruke Jan Žižka, sediac na koni na onom slávnom obraze. „Bol to symbol veliteľov vojsk, ktorí zvyčajne nebojovali, ale keď ich zahnali do kúta, rozbíjali ním nepriateľom hlavy,“ vysvetľuje Edita Kušnierová. Takže sme videli rímskych vojakov v stredovekých brneniach, vzhliadnime ešte vyššie a uvidíme Ježiša pred Herodesom v preoblečení za stredovekého kráľa a židovského veľkňaza Kajfáša s biskupskou čiapkou na hlave. Autor mal zrejme z dejepisu päťku.

Kone so špicatými hrbmi

Nemal. Dejepis tak, ako ho poznáme my, sa nevyučoval. Ľudia nevedeli písať ani čítať, fresky boli kreslená kniha, aby si dokázali predstaviť to, čo im kňazi rozprávali. Stredoveký komiks. Alebo Biblia pauperum - Biblia chudobných. „V 14. storočí neexistoval internet a nemohol si vygúgliť nič živote v roku nula. Knihy mali iba mnísi a čítať nevedeli dokonca ani králi. Tak im nezostávalo iné, ako postupovať podľa šablón zaužívaných v celej Európe a dať krídla fantázii. Nemôžeme ich za to odsudzovať,“ hovorí kunsthistorička.

Tá ich fantázia však v kostolíku v Kraskove nedostala krídla, ale špicaté hrby! Súdobý maliar mal namaľovať ťavu - aby bola podľa Písma -, ktorú však celkom určite nikdy nevidel. Tak nakreslil kone s ľudskými tvárami a dvoma súmernými špicatými hrbmi pripomínajúcimi Kriváň. Keď ťava, tak ťava. Čo na tom, že by sa na tie jej hrby každý, kto by sa chcel usadiť, napichol. Mimochodom, tie „ťavy“ drží sluha v kožených pančuchách. „Kožené sa nosievali na pletených, aby udržiavali teplo a aby sa pletené hneď nezašpinili,“ dodáva kunsthistorička.

A krúťme hlavou ďalej doprava: Panna Mária s tvárou mužatky si hovie aj s Jezuliatkom - pod bohato zdobeným baldachýnom! Kamže sa nám podela tá chudobná maštaľ? No a, samozrejme, sedí si na tróne. „Musí,“ vysvetľuje Edita Kušnierová. „Mária Kráľovná bola patrónkou Uhorska a zostala ochrankyňou Maďarska. My Slováci pokladáme za svoju patrónku Pannu Máriu Sedembolestnú.“ Keby už vtedy existovalo Slovensko, mohli by sme hovoriť o historickom šovinizme. Ale ak sa lepšie prizriete trom kráľom, ktorí sa jej prišli klaňať, tak aj o rasizme: všetci traja sú bieli! Nech si Biblia píše, čo len chce, keď v nich vidíte stelesnenie uhorských kráľov, nemôžete predsa ani jedného nakresliť ako černocha.

Pečený baran a nože na stole

Tým, že kraskovský archanjel Michal pri poslednom súde vzal na seba podobu stredovekého bojovníka v kovovom brnení s kovovými chráničmi na lakťoch i kolenách, čo by sa skôr hodilo do čias križiackych výprav, vás už zrejme neudivíme. Ale čo takto výjavy poslednej večere na oltárnych obrazoch? Niekde iba s nožmi, inde s kompletnými príbormi a občas dokonca s cínovými taniermi! Ó, áno. V Ochtinej sa na pečenom baranovi, ktorý by však pokojne mohol byť aj zajac, chystajú pochutnať kovovými príbormi. Vidlička však nie je taká, akú ju poznáme dnes, ale len vidlica s dvoma hrotmi.

„Ani takú Ježiš mať nemohol. Takto vyzerali vidličky v stredoveku, nuž a nôž, to je úplná hlúposť. Nôž neslúžil na krájanie jedla, ale ako zbraň, a, navyše, krájať chlieb bolo zakázané. Evanjeliá píšu, že Pán chlieb lámal a podával svojim učeníkom. Nekvasený chlieb, nie akési žemličky, ako sú na obraze. A nehovoria nič ani o pečenom baranovi na mise v strede stola.“ Nehovoriac o tom, akí sú všetci pri tej večeri vyobliekaní: bledomodré rúcha, červenkasté, tyrkysové...

„Tyrkysové určite mať nemohli. Namaľovali ich tak preto, že sa v týchto končinách ťažila meď, z ktorej sa získavalo farbivo azurit, čo je oxid medi,“ dodá kunsthistorička. Mimochodom, je fantastické, čo všetko musí vedieť kunsthistorik, aby dokázal rozlíšiť historickú skutočnosť od historického nezmyslu. Keď už o tých príboroch, tak jedna milá perlička z Vyšnej Slanej. Obraz Posledná večera na tamojšom oltári je z roku 1743. Nechýba pečený baran na mise ani príbory. Podobný obraz majú aj v neďalekej Rejdovej. Reštaurovali ho koncom 90. rokov minulého storočia a príbory ako „nepôvodné“ vymazali veriac, že si to nikto nevšimne. Mýlili sa. Sotva ho vrátili na oltár, padla otázka miestnych žien: „A kde sú príbory!?“

Štítnická záhada

Najtajuplnejší je však asi obraz Narodenie Pána na oltári v evanjelickom Kostole Panny Márie v Štítniku. Je na ňom doslova záhadná skupina ľudí. Žena s veľkým výstrihom v barokovom odeve obrátená chrbtom k divákovi, iná žena za Pannou Máriou je azda jej matka svätá Anna, pastier oviec, kaukliar - potulný cirkusant s leopardom... A to všetko na obraze z roku 1636, ktorého autorstvo pripisujú dvornému maliarovi cisára Rudolfa II. Hansovi von Aachen.

„Podľa môjho názoru je na ňom mnoho utajených symbolov. Pastier s ovcami, symbol baránka božieho. Tak, ako Židia vždy na Veľkú noc obetovali baránka, obetovali aj Ježiša. V dolnej časti obrazu je tiež výrazne zobrazená kopija. Žeby symbol, že to dieťa, ktoré sa práve narodilo, Ježiša, čaká krutý osud? Že mu tou kopijou raz prepichnú bok? Ale čo ten cirkusant s leopardom? Alebo chlap, ktorý sa jedným okom pozerá na vás? Možno portrét autora. V tom čase sa obrazy podpisovať nesmeli, maliarov nepokladali za umelcov, ale len za remeselníkov. Chcel azda takto na seba upozorniť?“ kladie si otázky Edita Kušnierová. Odpovede sa zrejme nikdy nedozvieme. A keby aj, načo? Ako vraví štítnický farár Daniel Gdovin, aj v Písme je veľa skrytých tajomstiev, ktoré majú viesť človeka k tomu, aby hľadal. „Je to o viere, o tom, čo Ježiš hovoril, a nie o tom, ako vyzeral.“

Maľovali svoj svet

Umenie nie je vedecký výskum, - hovorí architektka a výtvarníčka Janka Krivošová. „Keď výtvarník dostane priestor, usiluje sa vyjadriť myšlienku tak, ako chce, aby ju ľudia prijali. Nuž a tá myšlienka sa drobnosťami nezaoberá.“ Hovorí o ruských ikonách, ktoré sú zdobené zlatom, a kladie si otázku, odkiaľ by svätci na také čosi vzali peniaze.

„Židia boli v roku nula okupovaný chudobný národ, bohatých veľa nebolo. Aj keby boli, starí Rimania nemali toľko farieb, koľko ich je zobrazených na dobových obrazoch. Pompéznu purpurovočervenú mávali iba na lemoch šiat a len tí najbohatší nosili takto zdobené celé tuniky. Bežní ľudia mávali odevy z ľahkých tkaných ľanových látok prírodných farieb. Ak teda Madona žiari farbami, umelec ju chcel jednoducho zbožštiť.“ Vysvetľuje tiež, že súdobí maliari ponúkali obrazy ich sveta.

Raffaello na obraze znázornil Máriu v sýtych červených a modrých farbách so zlatými lemami a s hlbokým dekoltom pred renesančným kostolom, Rubens zobrazil Pannu Máriu ako typickú francúzsku metresu a Leonardo umiestnil Poslednú večeru do typickej talianskej krajiny. Navyše, všetkých učeníkov usadil na jednu stranu stola, možno preto, aby ukázal ich tváre. „Jeden z vás ma zradí.“ Ktorý? Príbeh v obrazoch, hyperbola. Až súčasní umelci sa usilujú stvárniť vtedajší svet taký, aký naozaj bol. Môžu si dovoliť ten luxus, pretože majú oveľa viac poznatkov ako ich predchodcovia. A presne touto myšlienkou sa Janka Krivošová riadila aj pri stvárnení oltárneho obrazu v kostole na Sliači. Ktovie, či by sa páčil aj stredovekému maliarovi.

Domov