V Trnave sa pacienti sťažovali hlavne na neprehľadnosť. Nevedeli, kde čakať, koho osloviť. Nad vstupom do ambulancií žiaril nápis Nevstupovať.

Koliky aj boľavé kolená: Pohotovosti mali rušné sviatky

Pohotovosti boli plné aj na Štedrý večer, hoci pacientom zväčša ponúkajú len základné ošetrenie.

Nech mi dnes príde niekto povedať, že pohotovosti nie sú dostatočne vyťažené, - hovorí doktor z Lekárskej služby prvej pomoci (LSPP) v Novom meste nad Váhom. V čase vianočnej štedrej večere má za sebou vyše päťdesiat pacientov a už má všetkého plné zuby.

„Nastúpil som o siedmej ráno a až po pol jednej som sa dostal k prvej káve. Na desať minút.“ To potom naozaj nahnevá, keď zavolá pani a žiada, aby prišiel za ňou, lebo ju bolia kolená.

„Mal som tu desať ľudí, odmietol som.“ Teraz, po piatej, v čakárni postávajú ďalší a pri dverách stojí „saniťák“, ktorý berie lekára na výjazd. Zatiaľ nám sestrička hovorí dnešné diagnózy. Prevládajú respiračné choroby, neraz také, čo by pokojne počkali do pracovného dňa.

Súkromníci nie sú charita

Pacienti si novomestskú pohotovosť pochvaľujú, hoci ich hnevá, že dostať sa sem nie je jednoduché. Ak nemajú auto, prísť zo vzdialenejšieho okolia môže byť problém. Danu so začínajúcim sa zápalom pľúc zo Starej Turej museli priviesť vnúčatá. Inak by prosila o pomoc susedov. „U nás pohotovosť zrušili. Ešteže nebývam často chorá,“ hovorí.

Muž v stredných rokoch zasa vedie na ošetrenie malého syna s boľavým bruchom. Takisto je zo Starej Turej, ale tvrdí, že o volaní sanitky ani neuvažoval. „Som policajt a viem, že v tomto období sú príliš vyťažené.“

Horšie je, že hoci je pohotovosť spojená s nemocnicou, možnosti majú obmedzené. Na náročnejšie zákroky posielajú chorých do Trenčína. K dispozícii je však len jedna sanitka. Aj to súkromná. Účtujú si minimálne päť eur. Za čakanie, nakladanie či za vykladanie pacienta treba platiť znova. „Pri akútnych prípadoch voláme záchrannú službu, tá je bez poplatku,“ dodáva sestra.

V Piešťanoch je pokojnejšie. Okrem podozrievavej vrátničky, podľa ktorej tu novinári nie sú vítaní, je na chodbách ako vymetené. Aj tunajší lekári však tvrdia, že cez deň sa v ordináciách vystriedalo niekoľko desiatok ľudí.

Hlavný nápor čakajú na druhý deň - koliky z prejedenia. Majú chirurgiu, interné aj detskú pohotovosť, no na očné či na urológiu musia pacientov posielať do Trnavy. Často vlastnou dopravou. Sanitky cez sviatky poisťovňa neprepláca.

Čítajte viac:

Infarktové sviatky: Vieme, prečo nás zrádza srdce najmä počas Vianoc

Sviatočné návaly

Z miest, ktoré sme navštívili, je na tom najhoršie Hlohovec. Hoci v tomto okrese majú dve mestá a vyše dvadsať dedín, nemocnice tu niet. Mimo pracovného času sa o chorých musí postarať jediná pohotovosť na tunajšej poliklinike. Dokáže však poskytnúť iba základné ošetrenie a lieky. Aj tak mali na Štedrý deň zo tridsať „zákazníkov“ a na Druhý sviatok vianočný ešte viac.

„Úraz, žlčník, vysoký tlak, zápcha, seknutá chrbtica, pásový opar a najmä infekcie dýchacej sústavy,“ vyratúva lekár LSPP Alexander Urmínsky. Zároveň však dodáva, že pacientov im ubúda. Aj preto, lebo Hlohovčania výjazdy už druhý rok nerobia. Nemá ich kto financovať.

„Zo začiatku to bolo dramatické a nerozumeli tomu ani na strediskách rýchlej zdravotnej pomoci. Ale nakoniec si všetci zvykli. Keď horí, použijem vlastné auto.“

Ďalším dôvodom menšieho náporu je snaha vyhnúť sa dvojeurovému poplatku. Ľudia aj tak vedia, že s vážnejším problémom budú musieť ísť do Trnavy. „Vždy sa ich pýtame, či sa tam majú ako dostať. Ak to nejde inak, musia ísť s RZP.“

Trnava má byť teda cieľová nemocnica pre tých, ktorí sú na tom naozaj zle. Počas našej návštevy tu sedí asi dvadsať čakajúcich. Sťažujú sa najmä na neprehľadnosť priestorov. „Keď som musel využiť zdravotnícku pomoc v zahraničí, vždy som presne vedel, kde mám ísť, na ktoré dvere zaklopať. Tu človek doslova zablúdi,“ hovorí Trnavčan Peter.

Ďalší pacient tvrdí, že to tu pôsobí ako na stanici. „Nechápem, prečo je nad vstupom do ambulancií nápis Nevstupovať.“ Mladý párik Matúš a Lucia je počas sviatkov na pohotovosti už druhýkrát. Keď sa ich pýtame, ako sú spokojní s lekárskou starostlivosťou, nerozhodne pokrčia plecami.

„Na ošetrenie sme čakali dve hodiny. Ľudia sa predbiehali a k tomu mali prednosť aj opilci, ktorých priviezla záchranka,“ hovorí Matúš. „Priateľka mala taký opuchnutý prst na nohe, že nemohla ani chodiť. A sestrička na ňu vybehla, vraj či si nevie strihať nechty. U lekára už bolo všetko v poriadku.“

V noci zbytočné?

Podľa prezidenta Asociácie súkromných lekárov je fungovanie LSPP typickým príkladom neefektivity v našom zdravotníctve. „Každú noc máme v pohotovostiach okolo stosedemdesiat lekárov a rovnaký počet sestier, ktorí ošetria na celom Slovensku okolo päťsto pacientov,“ tvrdí.

„Pritom väčšina prichádza s ťažkosťami, ktoré vznikli pred niekoľkými dňami, alebo by bez problémov vydržali do rána. Vo svojej vyše dvadsaťpäťročnej praxi som neraz cestoval v noci sanitkou aj tridsať kilometrov k tridsaťsedemstupňovej ,horúčke‘. Ostatní pacienti zatiaľ museli čakať.“

Ako pokračuje, na zvládnutie akútneho zápalu horných dýchacích ciest, náhle vzniknutých bolestivých stavov či hnačkovitých ochorení je všeobecný lekár na pohotovosti pripravený. Na náročnejšie zákroky však nestačí, pretože nemá k dispozícii potrebné vybavenie. „Navyše, na celom Slovensku je možno jediná lekáreň otvorená po dvadsiatej druhej hodine.

Ak pacient dostane v noci recept, ktorý si môže vyzdvihnúť až na druhý deň, načo na LSPP vôbec bol? Preto by s vážnym zhoršením zdravotného stavu nemal po desiatej večer navštíviť pohotovosť. Len stráca čas. Situáciu by mal riešiť cestou RZP alebo priamo v nemocnici, kde by aj tak skončil.“

Prvoradý je zisk

Čo však v prípadoch, keď ani takzvaná koncová nemocnica nedokáže poskytnúť služby, aké chorý potrebuje? „Fakultná nemocnica Nitra napríklad nemá v noci urológa, rovnako lekár krčného oddelenia má pohotovosť doma, na telefóne,“ hovorí predseda Lekárskeho odborového združenia Peter Visolajský.

„Ak teda príde niekto s krvácaním z močových ciest, s kameňom v obličke, krvácaním z nosa či s cudzím telesom v krku, s poranením alebo s poleptaním pažeráka, musí na špecialistu počkať. Dôvod je jednoduchý - šetrenie. Žiaľ, dnes sa za najlepšiu nemocnicu pokladá tá, ktorá je zisková."

"Ale ako sme videli pri autonehode ministra Richtera, po úraze nešiel do blízkej, ziskovej, nemocnice v Nitre, ale ošetrili ho vo vzdialenejšej stratovej nemocnici v Ružinove.“

Visolajský sa pýta, či u nás naozaj máme nemocnice na to, aby generovali zisk. Podstatnejšie podľa neho je, koľko daná inštitúcia operuje, aké operácie zvládne, aké má výsledky liečby, koľko infekcií dostanú jej pacienti, koľko má komplikácií pri liečbe, akých má odborníkov.

Pridáva niekoľko prípadov, ktoré názorne ukazujú, ako šetrenie v praxi vyzerá. Napríklad na nitrianskom očnom oddelení začal pohotovostný lekár znova slúžiť aj po osemnástej hodine až po tom, čo si jeho neprítomnosť odnieslo zdravie jedného z pacientov.

Smutná odysea

Iný prípad - dieťaťu v súkromnom centre jednodňovej chirurgie vybrali nosnú mandľu. Rodičia zaplatili a lekári ho po operácii poslali domov. „Keď dieťa začalo po pracovnom čase krvácať, rodič ho vzal do súkromného centra, kde našiel len zatvorené dvere. Zavolal teda RZP, ktorá ho previezla do najbližšej nemocnice. Tam sa dozvedeli, že krčné oddelenie zrušili, tak putovali do Nitry.

Bola však noc a na ORL bol len lekár na telefón. Sestra teda poslala malého pacienta na detské oddelenie. Samozrejme, pediater nemal ani prístrojové vybavenie, ani potrebné zručnosti na zastavenie krvácania ohrozujúceho život. Takže nasledoval opäť telefonát na ORL, ďalší krčnému lekárovi domov. Ten požiadal o sanitku.

Medzitým pediater zaviedol dieťaťu do žily kanylu, podal infúziu a lieky na zastavenie krvácania. Keď konečne správny lekár dorazil a dieťa sa podrobilo odbornému zákroku, stratilo toľko krvi, že potrebovalo transfúziu. Pochopiteľne, všetko na náklady nemocnice. Zatiaľ čo súkromné centrum si zaúčtovalo zisk.“

Podobnú situáciu zažili rodičia chlapca s poraneným okom. Z levickej nemocnice ich poslali do Nitry vzdialenej vyše štyridsať kilometrov, kde bol očiar zase len na telefóne.

„Sestra ich odporučila na centrálny príjem, kde vraj zvážia, či privolajú doktora z domu. Tam však zistili, že chlapec ešte nemá osemnásť rokov, tak ho nasmerovali ku mne, na detské oddelenie. Rodičia už boli nahnevaní a slovne útočili na mňa i na zdravotníkov okolo. Musel som im vysvetľovať, že sa stali obeťami šetrenia v zdravotníctve, že ja zákrok nemôžem vykonať."

"Sám som zavolal očného lekára z domu. Takmer po piatich hodinách od prvého kontaktu pacienta s nemocničným personálom konečne došlo k vyšetreniu a operácii...“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].