Mariana: Stará sa o dvojročnú Zuzku. O svojich rodičoch nechce ani počuť.

Komunita bezdomovcov v Martine: Keď sa ľudia majú dobre, degenerujú

Martinská komunita bezdomovcov má vlastné pole, dobytok aj slnečné kolektory. Mali medzi sebou aj troch inžinierov, jedného právnika a jedného novinára. Gamblera.

Práčka hrkoce na betóne pred domom a mladá žena ju pridržiava. Spoza rohu na ňu hľadí dvojročná Zuzana, jej dcéra. „Túlame sa už dva roky. Manžel je Róm, keď sme sa vzali, musel preč z rodičovského bytu, kde už žije sedem ľudí, a žiadny iný sme nezohnali. Tak sme prišli sem, do kempu,“ rozpráva Mariana.

Muža má na brigáde, murárči, ona je cukrárka na materskej, tak perie. Nepomôžu jej rodičia? „Som z Kysuckého Nového Mesta. Tam sme žili v dome, ale nestarali sa o nás. Štyria sme skončili v detskom domove, piaty v nápravnom ústave. Nepripomínajte mi rodičov. Nezaujímajú ma, nechcem o nich nič vedieť.“

„Mám rakovinu, cukrovku, choré srdce a padúcnicu,“ povie Jozef a pridrží si cigaretu žltými prstami pri ústach. Biela brada dáva tomuto sedemdesiatdvaročnému mužovi akúsi noblesu. Peniaze ešte stále počíta v korunách.

„Som žobrák. Žena ma po rozvode vyhodila z bytu, mám dve dcéry, ale nechcú o mne ani počuť, lebo mám na krku exekúcie. Už roky splácam dva mobily, štyritisíc korún z dôchodku mesačne, a neviem, ako dlho to ešte budem platiť, lebo ma neinformujú.“

Znova si priloží žlté prsty k ústam a povie, že sa dlho túlal a keby ho neprijali tu, zahynul by. Vitajte vo Verejnom kempe v martinskej Priekope, kde je práve 39 ľudí, z toho tri deti a traja nehybní.

Westernové mestečko

Z diaľky toto zariadenie pôsobí čudne. Trochu pripomína záhradné domčeky, ale asi najviac westernové mestečko. Deväť drevených domcov so špicatými strechami, jedna moderná bytovka, škrípajúca bránka, za ňou úzke uličky miznúce pod terasami domov, veterný mlyn, slnečné kolektory, traktory, kombajn, pec horiaca pod holým nebom, komín, ktorý by požiarnemu technikovi zrejme spôsobil záchvat, a všade ľudia. Posedávajúci, pofajčievajúci, postávajúci, popíjajúci čaj alebo kávu. Nikto sa nikam neponáhľa.

„V roku 2002 sme na pozemok, ktorý som zdedil, spolu s Jarom doviezli vrak starej Avie, ten nám daroval jeden chlap. Jaro mal za sebou takú tú klasickú bezdomoveckú históriu - chľastal, rozviedol sa, byt zostal manželke, túlal sa.

Človek by nad ním zlomil palicu, ale aj takíto ľudia majú okrem slabostí svoju cenu. Keď bol Jaro triezvy, vedel kadečo opraviť, ľudia mu nosili rádiá a televízory, poradil si s nimi, šikovný chlap, keď dostal peniaze, nuž áno, opil sa.

Alkohol však, na rozdiel od niektorých, ktorí majú svinský charakter, nie je charakterová chyba. Nikdy som neoľutoval, že som tú Aviu sem dotiahol a nechal ho, aby v nej žil,“ rozpráva Daniel Diškanec, ktorému dnes v kempe všetci vravia vedúci.

„Ja som nemal problémy s bývaním, ale keď som videl, ako zareagovali Priekopčania, ako sa báli, že ich bezdomovci okradnú, rozhodol som sa tu bývať aj ja.“

Avia prišla na jar ako prvá lastovička, na jeseň tu už žili šiesti bezdomovci. Pozemok oplotili, vykopali vlastnú studňu, pozbíjali prvý dom z latiek a stavali ďalšie chatky.

„Nemali kde bývať, prišli sami a prichádzali ďalší. Prichádzali a odchádzali, za trinásť rokov okolo osemsto ľudí. Mnohí umreli, niektorých som musel vyhodiť - ako tých Bratislavčanov, ktorí drogovali a chceli si tu variť pervitín, niektorým sa podarilo vrátiť do normálneho života a niektorí zostávajú celé roky.

Na začiatku ich bolo viac, nemali skúsenosti s martinskou bytovou mafiou, ktorá z domov dostala asi dvesto ľudí, alebo takých, ktorí nesplácali dlhy a penále. Napríklad za mobily. Mali sme tu už aj chlapa, ktorý za jeden smiešny mobil zaplatil spolu stotisíc korún!“ Za každým z týchto ľudí však zostal v kempe kus roboty.

Čítajte viac:

Narkomani, umelci aj medici: Na ulici môže skončiť hocikto

Farma, komúna či kibuc?

Anna mala 22. novembra 58 rokov a v kempe je už deviaty rok. „Odrobila som na družstve v Blatnici vyše 30 rokov. Najskôr som sa starala o sliepky, potom o teľce a skončila som pri sviniach. Plat som mala dobrý, všeličo som si ako mladá mohla nakúpiť. Vydala som sa, žili sme v družstevnom byte, ale deti sme s mužom nemali. Tak nás o byt pripravila rodina. Ocitli sme sa na ulici a prišli sem.“

Ukazujúc na vedúceho nečakane vykríkne: „Druhému otcovi želáme veľa zdravia!“ a krava, ktorej sa nepáčil fotoaparát, takmer rozleje vedro s nadojeným mliekom.

„Dojiť som vedela už v siedmich rokoch, mama ma to naučila. Už som odtiaľto mohla odísť, ale ja by som bez tohto hydu nevydržala! Veď toto je farma! Keby som nemala obe ruky operované, ja by som aj v tej televíznej všetkým ukázala, ako sa má na farme robiť! Nejdem odtiaľto preč, tu som šťastná.“

Zostala tu aj potom, ako jej tohto roku umrel manžel. Nie je sama, má sa s kým pozhovárať, je užitočná, má zmysel života. A vy sa môžete zamýšľať nad slovami ako komúna či kibuc. Tento kemp je niečo podobné.

„Žijeme ako v komunizme, čo je moje, to je naše. Od začiatku sme mali zvieratá. Ovce, kozy, dve kravy - jedna má už sedemnásť rokov a veterinár hovorí, že je zázrak, že stále dojí, keď sa už sedem rokov neotelila, štyri kone, sliepky. Aj úle, päť včelích rodín.

Okrem toho máme štyri hektáre poľnohospodárskej pôdy - dopestujeme si 80 až 90 vriec zemiakov, aj keď tento rok bol slabý, sotva tridsať vriec Pšenice také tri až štyri tony.

Niečo aj predáme, aby bolo na naftu do motorov. Máme vlastný kombajn, kúpili sme ho za šrotovnú cenu 600 eur a opravili si ho, tri traktory, postrekovač proti mandelinkám, stroj na viazanie slamy...

Kúrenie z jedného kotla, kde kúrime drevom, čo si v lete nazbierame alebo nám ho - ako tohto roku - ktosi daruje. Toto sú fotovoltické panely a tamto slnečné kolektory, vyrábame asi tretinu energie, ktorú spotrebujeme. Chceli sme vybudovať aj vodnú elektráreň na Jordáne, potoku vedľa nás, ale to nám nedovolili.

„Ja chodím na traktore a pomáhal som aj na stavbe bytovky. Robil som v Dolnej Štubni na družstve, býval s rodičmi, ale otec predal byt, ubytovňu som zaplatiť nevládal, 260 eur mesačne, tak sme skončili tu. Páči sa mi tu, robím pre komúnu aj pre seba. Som tu už tri roky,“ hovorí Jano. Má 37 rokov a hľadá si robotu po tom, čo ho najnovšie vyhodili ako brigádnika z obchodného domu.

Vedúci

Peniaze sú niečo, na čo tu okrem Daniela Diškanca nikto veľmi nemyslí. Lenže tento profesiou revízny technik na ne myslieť musí.

„Spočiatku sme vydávali osemstranový časopis Priestor pre život, čosi ako Nota Bene, a to v náklade až 22-tisíc výtlačkov. Vtedy som bol nezamestnaný, nemal som peniaze. Časopis stál desať korún, päť dostal predajca, dve stála tlač, tri bol náš zisk a za to sme stavali ďalšie chaty. Prestal vychádzať pred štyrmi rokmi.“

Dnes? „Každý, kto tu býva, prispieva tridsiatimi eurami a musí pracovať. Kto nepracuje, platí viac. Každý robí, čo vie alebo čo treba. Každý si varí sám, spoločne jedávame iba na Vianoce alebo si varíme v kotle guláš, keď zbierame drevo v hore.

Zvieratám nosíme odpadky z predajní zeleniny. A v roku 2012 sme postavili ubytovňu pre 25 ľudí, tri garsónky. Rozpočet na ňu bol 180-tisíc eur, my sme ju postavili za tridsaťtisíc,“ hovorí Daniel Diškanec.

Štrk zo starého riečiska namiesto drahého liateho betónu - 130 ton kameňa do základov, to, čo odhrnul bager na okraj poľa, keď stavali autostrádu, stropy si vybudovali ručne... „A 27-tisíc eur, peniaze, ktoré mi vyplatila manželka za bývalý spoločný dom,“ dodá.

Filantrop? „Asi je to moja úchylka. Chcel som pomôcť, mal som radosť, že to robím, tak to robím.“ Poďakovanie? „Na nič také nečakám.“ Filozofia? „Mal som tu aj chlapa, ktorý zabil vlastnú matku. Človek by ho automaticky odsúdil, ale keď sa dozvie, čo tomu predchádzalo, tak sa mu ho veľmi súdiť nechce...“

Cíti sa ako Boh? Rozhoduje o osudoch ľudí? „Musím to tu držať na uzde, opití ľudia bývajú agresívni. Človek sa nesmie báť. Môžem ich vyhodiť, nič viac. A doteraz som ich vyhodil asi dvesto.“

„Už sme sa tu aj držali pod krkom,“ spomenie január tohto roka. „Prišiel chlap z basy odsúdený za násilnosti. Našťastie, ešte som vitálny. Človek tu nesmie nič očakávať a musí počítať so všetkým.“

Odkladisko pre nechcených

Prečo toho chlapa vôbec prijal? „Volal mi kurátor. Tak ako mnohokrát predtým. Tak, ako mi volajú z nemocnice - máme tu bezdomovca s omrzlinami, nemá kam ísť, vezmete ho? Sanitka mi ho dovezie rovno do dvora.“

Alebo dve deti s mentálnym postihnutím. Občianske preukazy majú, to je asi tak všetko. Sú v kempe osem rokov, z toho tri len s otcom. Matka odišla za frajerom a nechodila ich ani pozerať. Nechýbali jej? Iba mykne plecom a zaškľabí sa. Vrátila sa, keď otec detí umrel.

Tento rok im umreli už traja ľudia. Doopatrovali ich, keď ich poslali z nemocnice - „domov“. Starajú sa aj o 66-ročnú Martu, ktorá päť rokov po mozgovej porážke nemôže chodiť a ešte aj spadla - má klin v bedrovom kĺbe aj v ruke. Boli by ju presťahovali do ubytovne, ale je tuhá fajčiarka, nechce.

„Ľudia si v krízových situáciách dokážu pomôcť. Keď sa majú dobre, degenerujú.“ A nakoniec vedúci porozpráva príbeh, ako v kempe vychovávali ročné dieťa. Matka Rómka odišla do Veľkej Británie. Priniesol im ho otec dieťaťa a zmizol.

„Hlásili sme to sociálke, ale trištvrte roka sa nedialo nič. Tak sme jeho fotku uverejnili v našom časopise, či ho niekto nechce. Hneď nás obvinili z kšeftovania s deťmi a konečne ho vzali do domova.“ Kibuc? Komúna?

„My ich stále berieme ako kemp pre bezdomovcov,“ hovorí Imrich Žigo, zástupca primátora Martina. „Dopĺňa mozaiku sociálnych služieb v meste. Pre bezdomovcov máme Dom svätého Krištofa, kde dostávajú denne teplú polievku a kde nájdu teplo, v zime útulok Na Kameni, ubytovňu pre mužov a ženy, kde si však za noc musia zaplatiť, aj keď symbolickú cenu. Muži extra, ženy extra. V kempe však môžu byť všetci spolu, aj s deťmi.“

A potom viceprimátor dodá to podstatné: na kemp neevidujú žiadnu sťažnosť. Naopak, Daniel Diškanec od mesta v roku 2013 získal Cenu dobrovoľníka za humánnu pomoc tým, ktorí to potrebujú.

A čo ďalej? „Ďalej je otázka času,“ tvrdí 62-ročný Štefan a tvári sa záhadne. Nechce o sebe rozprávať, ale keď sa ho spýtate na dôchodok, povie, že zákony sa stále menia a on nič nedostáva, aj keď pracoval ako murár. Ale neznervózňuje sa. „Nemám žiadne plány. Aby som ich mal, musel by som vyhrať v lotérii.“ Áno. Ďalej je len otázka času.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní