Petr Osvald.

„Zažil som situácie, kedy pri miliardovom projekte hľadalo 30 ľudí 50 centov,“ vraví politik o eurofondoch

Snahy Európskej komisie v oblasti eurofondov sú ako rozprávka o psíkovi a mačičke, hovorí český politik Petr Osvald

Vracanie miliónov, ktoré čaká ministerstvo vnútra, čarovná dedinka Babindol, splátkový eurofondový kalendár v meste Košice. Eurofondy nám robia okrem úžitku aj množstvo problémov. Často stíhame za eurofondové kauzy úradníkov a nehľadáme firmy, ktoré na zvláštne udeľovanie dotácií vytvárali tlak, myslí si plzenský politik Petr Osvald (51). Už viac ako 10 rokov pôsobí vo Európskom výbore regiónov v Bruseli a eurofondy pozná z administratívnej aj z praktickej stránky. Tomuto diskutovanému nástroju solidarity Únie vyčíta komplikovanosť. V ďalšom programovom období chce bojovať za to, aby bol celý proces získavania dotácií jasnejší a jednoduchší. O situácii na Slovensku sa Petr Osvald (ČSSD) vyjadruje rezervovane, ale vraví, že sám „zažil množstvo projektov, kde sa po piatich rokoch z nejakého výskumného ústavu stal nejaký penzión, z centra zdravia sa stavajú kancelárie.“ O tom, kde by bolo Slovensko bez eurofondov a o korupcii v nich sa s PETROM OSVALDOM rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Slovensko má s prideľovaním eurofondov problémy. Napríklad za exministra pôdohospodárstva sa čerpalo rýchlo, len aby sa vyčerpalo. Viaceré rezorty majú problémy, aby európske financie stihli vybrať. Je to tak všade, alebo sme na Slovensku výnimka?

Treba si zodpovedať otázku, čo je korupčný škandál a čo sú len bežné chyby. Obvykle sa ku koncu programového obdobia snažia všetci popohnať čerpanie. Na druhej strane, stretávam sa s tým, že kopec pravidiel sa prestavuje na základe rozhodnutia fondu v priebehu realizácie projektu.

Napríklad?

V Česku sme mali veľký problém s mixérmi, ktoré domiešavajú betón, zmes pred stavbou ciest. Za základnú podmienku sa dávalo, aby bol tento domiešavač v blízkosti stavby ciest. Na základe rozhodnutia českého súdu to však v priebehu procesu z pravidiel vyňali a museli sa robiť korekcie. Ja osobne si stále myslím, že je dobré, aby tieto domiešavač boli blízko stavieb, lebo ak budete dovážať materiál na veľké vzdialenosti, tak zničíte veľa ďalších ciest, aby ste postavili jednu. Vždy je ťažké povedať, či ide o nejaký škandál, alebo sa niekto snaží vyriešiť problém, ktorý nastal. Počet dokumentov, podľa ktorých sa musia inštitúcie pri riadení eurofondov riadiť narástli za posledné dve programové obdobia asi desaťnásobne.

Pre tieto zmeny a úpravy pravidiel sa podľa vás stávajú chyby v čerpaní?

Áno, napríklad u nás v Plzni sme mali uzatvoriť zmluvu s Vodohospodárskou spoločnosťou podľa “najlepšej európskej praxe“, mali sme schválenú zmluvu o dotáciu, ale roky sme sa nevedeli dopátrať k tomu, čo to má tá „najlepšia európska prax“ byť. Chýbala jej jasná definícia.

Podľa vás sa teda chyby stávajú častejšie pre zle definované pravidlá čerpania, ako preto, že by mal niekto zámer pomôcť blízkym firmám?

Vždy sa pozeráme na to, kto komu čo dal, ale už menej sa zamyslíme nad tým, či ten alebo ten projek má zmysel pre obyvateľov. Je, samozrejme, veľmi dôležité, aby bola administratíva týchto projektov vykonaná správne, o tom sa aktuálne zhovára Európa. Ale rovnako dôležité je to, či budú tieto projekty vytvárať pridanú hodnotu a napĺňať svoje ciele.

Prečo za tie roky, čo eurofondy existujú, čo sú kontroverzným nástrojom, nik v EÚ nevymyslel, ako tento proces zjednodušiť?

EK sa snaží sa zapracovať nálezy zo skončených projektov, ale tak, že poznatky z jednej situácie sa začnú uplatňovať všeobecne. Lenže to zas spôsobí problém v úplne inej oblasti. Narastá počet stránok nariadení. Asi poznáte našu rozprávku Jozefa Čapka o tom, ako psíček a mačička piekli tortu. Práve ju som použil pri prezentácii k zjednodušovaniu procesov v eurofondoch. Snažili sa, piekli najlepšiu tortu na svete, to sa snaží aj Európska komisia. Dali tam to, čo každému chutí. Zmiešali to spolu, ale jesť sa to nedalo. No a psa, ktorý šiel okolo a zjedol to, bolelo bruško. Rovnako sa vytvára aj kohézna politika. Každý tam niečo pridá a nakoniec je to nestráviteľné pre tých, ktorí majú v praxi tie fondy realizovať. Zažil som situácie, kedy pri miliardovom projekte hľadalo 30 ľudí 50 centov. Prepadli sa niekde v rámci zmien kurzu českej koruny.

Aktuálny problém u nás je aj v tom, že milióny získavajú súkromné firmy, často napojené na politikov, starostov, úradníkov.

Myslím si, že eurofondy by mali byť zamerané len na verejnú správu, kraje, mestá. Zažil som množstvo projektov, kde sa po piatich rokoch z nejakého výskumného ústavu stal penzión, z centra zdravia kancelárie a tak ďalej. Som presvedčený, že keď realizuje projekty verejná správa, tak aj ak sa tam stanú chyby, z 90 percent tie eurofondy splnia svoj účel.

Takže vy by ste k eurofondom súkromný sektor nepustili vôbec?

Môj osobný názor je, že by sa podpora privátneho sektora mala diať len cez akési zvýhodnené úvery. Vo všeobecnosti by sa do podnikateľkého prostredia podľa mňa nemalo vstupovať tým spôsobom, že niekomu niečo dávam do vrecka. To môže vždy nejakým spôsobom ohrozovať konkurencieschopnosť. Pri vede a výskume to, samozrejme, býva trochu zložitejšie, ale opakujem – peniaze by mali smerovať do verejnej správy. Kraje a mestá by potom mali vytvárať prostredie, aby súkromnému sektoru vytvorili dobré podmienky na podnikanie.

Aj v mestách a krajoch však nájdeme príklady, kedy sa eurofondy minuli na nepotrebné veci...

To určite, ale princíp hovorí, že politik by mal vždy hľadieť na záujem občanov, súkromník na svoj. Poviem vám príklad jedného starostu, ktorý opravoval u nás, pri Plzni, námestíčko. Firma, ktorá vyhrala verejné obstarávanie, sa na to pozrela v realite, obhliadla priestory a vraví mu, že to podložie môže byť lacnejšie ako obstaral cez tender. On ako dobrák išiel, zmenil, ušetril európske peniaze, obecné peniaze a teraz sa ťahá po súdoch. Vyčíta sa mu totiž, že keby vypísal tender na túto lacnejšiu možnosť hneď, vyhrala by možno iná firma. Hrozí mu, že mu dotáciu odoberú. Niekedy je tá naša kontrola príliš striktná. A tu prichádzame k problému, že často tie projekty, ktoré nie sú úplne zmysluplné, ale z hľadiska výkazu a spísaného zámeru je všetko v poriadku, sú nenapadnuteľné a tie dobré a účelné majú problémy.

Kontrola však musí byť striktná, keď sme už videli toľko príkladov dotácií, ktoré vyvolali otázky.

U nás sa eurofondy rovnajú rozkrádanie. Keď nebude EÚ, nebudú európske dotácie, nebude korupcia? To predsa nie je pravda. Ak dochádza k pochybeniu, ku korupcii, k niečomu podozrivému, je úplne jedno, či je to otázka obecných, národných, alebo európskych zdrojov. Ide len o to, že systém Európy je oveľa zložitejší a väčšinou sa na chyby narazí, dokonca sa príde aj na také veci, ktoré pochybeniami nie sú. Tým pádom sa často začínajú poctiví ľudia projektov eurofondov báť a radšej do toho nejdú. Ja často hovorím, že sme z boja s korupciou urobili náboženstvo.

Ako to myslíte? Korupcia nie je a netreba voči nej bojovať?

Treba, ale tak ako pri náboženstve, aj pri korupcii bolo odseknutých množstvo nevinných hláv. Je k tomu treba pristupovať s rozumom a zisťovať, či niekto do toho vstupoval so zámerom. Treba korupciu vnímať ako normálny kriminálny čin. Buď to tam v projekte je alebo nie je.

Každá krajina je zodpovedná za to, aby bolo na jej území čerpanie eurofondov v poriadku. U nás napríklad v kauze eurofondov na ministerstve školstva nepodala žiadna inštitúcia správu EK o tom, že sa niečo deje. Sama komisia musela poslať varovný list a žiadať prešetrenie. Teda naše domáce kontrolné orgány zlyhali?

Neviem povedať, v akej fáze u vás projekty boli, keď sa na chyby prišlo. Ku kontrolám dochádza postupne a je tu aj ďalší problém: kontrolovať vás chodí kdekto. No a väčšinou sa stáva, že tieto orgány nie sú za svoje nálezy zodpovedné. Pre človeka, ktorý projekt realizuje by bolo dobré, aby k vám prišiel niekto, skontroloval, povedal máte to v poriadku a vy by ste mohli pokračovať bez obáv. Mali by ste istotu, že ste všetko urobili dobre a peniaze vám preplatia a nežiť stále v obavách, čo ak niečo nájdu.

Teraz sa stáva, že príde jeden, druhý, tretí kontrolný orgán. Prvý povie, máte to v poriadku a potom k vám príde niekto štyri roky po skončení projektu s nejakým nálezom. Ak mi to niekto skontroluje, mal by som mať istotu. A mal by som mať tiež možnosť obrátiť sa na kontrolný orgán, v prípade, ak pripravím výberové konanie a spýtať sa ho, či ak to urobím takto, bude to správne a nik to už nebude môcť napadnúť. To aktuálne nie je možné. Kontrolný orgán by nemal fungovať ako „inkvizícia“. Mal by to byť partner, ktorý vám pomôže problémy odstrániť.

Kedy sa zistí, či má eurofondový pojekt vôbec zmysel?

To je práve to, čo je najväčší problém v Európe a aktuálne sa o tom rozpráva: ako nastaviť správny indikátor. Pre auditné orgány je jednoduchšie určiť si ako indikátory číselné ukazovatele. Indikátory by však mali zahŕňať nielen to, že za akú cenu bol postavený kilometer cesty, ale aj to, či cesta plní svoj účel: koľko áut cez ňu prejde, či vedie odniekiaľ niekam, či slúži ľuďom. Hodnotiť spoločenský efekt projektu je však komplikovanejšie a európski audítori sa tomu bránia. Sú projekty, pri ktorých je to veľmi zložité vyrátať.

Majú eurofondy ešte zmysel? Kam posunuli Česko a Slovensko?

Škrtnime všetky eurofondové projekty a prejdime sa po Česku a Slovensku. Čo by zostalo? Bez európskych peňazí by tu neboli všetky tie opravené materské školy, diaľnice, ihriská... Uvideli by sme úplne iné krajiny, na celkom inej úrovni. Eurofondy nás navyše donútili vytvárať ďalšie stratégie a systematicky pristupovať k rozvoju.

Čo je isté, že sa na eurofondoch zmení po roku 2020?

Isté nie je v tejto chvíli asi nič. Isté je len to, že kohézna politika bude fungovať naďalej. Otázka je, kam bude nasmerovaná, či tam, kde to my potrebujeme, nevieme. Chceme, aby to bolo jednoduchšie. Aby sa mestá, obce a ďalší žiadatelia nebáli uchádzať o podporu, lebo so všetkým kontrolami, ktorým musia čeliť prijímatelia eurofondov a s komplikáciami a náročnosťou, akú tento nástroj má, ide o pomerne riskantný biznis.

Padol v Česku niekedy minister kvôli kauze eurofondov?

Uf, v Česku napadalo ministrov! Problém s eurofondami bol u „hejtmana“ Ratha, tento prípad je známy zrejme aj na Slovensku. Minister životného prostredia v predminulej vláde Pavel Drobil padol, lebo ho jeho poradca Libor Michálek obvinil, že chcel ovplyvňovať prideľovanie eurofondov.

Majú u vás eurofondové kauzy trestnoprávne následky, či už pre realizátorov projektov alebo orgány, ktorý mali dotácie zvláštne priklepnúť?

Stále sa hovorí o orgánoch a vždy je ten človek zo štátnej správy, ktorý to priklepol, ťahaný po médiách, alebo po súdoch. Avšak celé to má aj druhú stranu. Vždy je tu v takýchto prípadoch niekto, kto to musel ovplyvňovať a väčšinou sa o firmách a ľuďoch v pozadí akosi nehovorí. A práve tam je ten stimul, prečo sa to vlastne deje. Ten úradník často nemá veľkú moc. Problém je, že sa neskúmajú napríklad kartelové dohody medzi žiadateľmi hlavne u nás v krajinách, kde je ten trh malý.

Vidíte nejaké riešenia?

Väčšina problémov nastáva pri verejných obstarávaniach. Otázka je, či je postup, ktorý v EÚ máme, správny. Videl som aj také systémy, kde cenu určil expert a pod ňu nemohla ísť žiadna firma. V tendri sa teda hodnotila kvalita dodania, termíny a ďalšie veci. Navyše sa súťažilo transparentne, ponuky neboli tajné. Ten, kto zákazku vypísal mal dokonca povinnosť informovať žiadateľov o tom, že tá alebo tá firma mi ponúkla toľko, takú kvalitu, spýtať sa viete mi navrhnúť ešte niečo lepšie?