Pik Lenina: Odohralo sa na ňom jedno z najväčších horolezeckých nešťastí na svete.

Lavína, havária vrtuľníka, pád a terorizmus: Najväčšie horolezecké nešťastia

Slovenským horolezcom i záchranárom sa veľké nešťastia nevyhli ani v minulosti.

Lavína, havária vrtuľníka, pád, vyčerpanie, ale už aj terorizmus. To sú príčiny, ktoré viedli k úmrtiam slovenských horolezcov v minulosti. Len v najvyšších horách sveta Himalájach a Karakorame ich prišlo o život sedemnásť, ôsmi - takmer polovica - sú dodnes nezvestní. Aj Peter Šperka, jedna z obetí teroristického útoku pod Nanga Parbatom, viedol v Himalájach dve expedície, na ktorých došlo k tragédiám. Veľké nešťastia sa prihodili v Andách, na Pamíre či vo Vysokých Tatrách.

Osudné Peru

Vlastne tam ani nemali ísť. Expedícia organizovaná v českom Liberci plánovala v roku 1970 výstup na Mount McKinley, najvyššiu horu Severnej Ameriky. Po okupácii Československa v roku 1968 však cesta do USA bola nemysliteľná, peruánske Andy boli náhrada. Odohralo sa v nich najväčšie horolezecké nešťastie v ére Československa. Z pätnástich členov sa nevrátil ani jeden.

Jediným slovenským účastníkom bol Ivan Bortel, patriaci k vtedajšej špičke. Cieľom boli dve šesťtisícovky - Huandoy a Huascarán. Pri jednom z návratov spod južnej steny Huandoya, kde plánovali prvovýstup, sa Bortel pri prechode cez horský potôčik pošmykol a po tridsaťmetrovom páde na hlavu bol ihneď mŕtvy. Pre všetkých to bol šok.

Po smútočnej rozlúčke s ním v mestečku Yungay stáli pred dilemou - pokračovať alebo sa vrátiť? Bez najlepšieho lezca vo výprave si na Huandoy netrúfali, rozhodli sa pre horu Pisco a južný vrchol Huascaránu. Netušiac, že Bortelova smrť bola predzvesťou omnoho väčšej tragédie.

Bola nedeľa 31. mája 1970. Celá výprava čakala v základnom tábore na objednané nákladné auto. Pre nový cieľ bolo treba presunúť sa na iné miesto. Zrazu sa zem zachvela a ozval sa rachot. Z Huascaránu sa spustila obrovská lavína. Brala so sebou všetko, čo jej prišlo do cesty. Zo severnej strany spadla ďalšia, o niečo menšia. Zavalila československý tábor, po ktorom nezostalo ani stopy. Na jeho mieste vyrástla niekoľkometrová kopa kamenia, ľadu a zeminy. Trinásť dní po Ivanovej smrti prišli o život aj ostatní.

Ničivé zemetrasenie s epicentrom v mori, ktoré lavíny spustilo, úplne zničilo mestečko Yungay. Pochovalo väčšinu obyvateľov, ktorí pár dní predtým pripravili Ivanovi rozlúčkovú tryznu. Zahynulo 75-tisíc ľudí, tisíce boli zranené, škody na majetku nevyčísliteľné.

Našli smrť v Andách: Obetiam zemetrasenia v Peru postavili v Jizerských horách kamenný pamätník, vedľa podobizeň Ivana Bortela. Foto: ČTK

Havária vrtuľníka

Najväčšia záchranárska tragédia sa odohrala 25. júna 1979 v Mlynickej doline vo Vysokých Tatrách. V ten deň sa vydala na pomoc nemeckej turistke trojčlenná posádka vrtuľníka Mi-8 na palube so šiestimi záchranármi. Medzi nimi Milan Kriššák, ktorý sa len tri dni predtým vrátil z himalájskej expedície. Pre siedmich z nich to bola posledná záchranná akcia v živote.

Keď ani po oblete ohláseného miesta nehody zranenú turistku nevideli, rozhodli sa pristáť. Veľký Mi-8 vo veternej turbulencii zavadil o hranu výbežku južného ramena Štrbského štítu. Ozvali sa silné detonácie, bolo vidieť plamene, hustý dym. Záchranári okamžite organizovali pomoc - tentoraz vlastným členom. Po príchode na miesto našli horiace trosky a v okolí rozmetaných päť mŕtvych tiel. Ďalší traja ľudia boli ťažko zranení a jeden nezvestný.

Na mieste mŕtvi boli členovia horskej služby Martin Hudák, Štefan Estočko, Bernard Jamnický, pilot Vladimír Bačák a mechanik Václav Dvořák. Ostatky ďalšieho tela objavili, keď dohoreli zvyšky vrtuľníka. Pavol Huska zostal pripútaný k sedačke, pripravený vytiahnuť nemeckú turistku. O niekoľko dní v popradskej nemocnici na následky spálenia pľúc po nadýchaní sa výparov horiaceho kerozínu zomrel aj Milan Kriššák, ako siedma obeť havárie.

Prežili iba dvaja - záchranár Ladislav Janiga, otec súčasného riaditeľa Horskej záchrannej služby, a druhý pilot Svatopluk Nič. Janiga mal popáleniny takmer na päťdesiatich percentách tela. Vytrpel si svoje. „Mal som ťažký úraz hlavy, rozdrvenú ruku, potrhané nervy, celý som bol upečený. Od pása dolu mám plastiku, obe nohy, ale pohojilo sa to. Lekári v Košiciach- -Šaci urobili dobre svoju robotu,“ hovorí o tom po rokoch Ladislav Janiga.

Napriek ťažkým zraneniam sa obaja vrátili k pôvodným povolaniam - Janiga znovu zachraňoval životy a Nič sa neskôr stal i vedúcim letky prezidenta Havla. Vyšetrovacia komisia ako príčinu nešťastia uviedla nevhodnosť vrtuľníka Mi-8 na záchrannú činnosť v tatranských podmienkach. Nemka, ktorú išli zachraňovať, medzitým sama zišla dolu.

Lavína na Pamíre

Bol piatok trinásteho júla 1990. Pre poverčivých nešťastný deň. V druhom výškovom tábore na jednej z troch pamírskych sedemtisícoviek, Piku Lenina, sa nachádzalo 45 horolezcov z viacerých výprav. Lavína, ktorá sa spustila z neďalekého Piku Razdeľnaja, zabila 43 z nich. Medzi nimi aj Slovákov.

Bolo už čosi pred pol desiatou večer, všetci boli v stanoch. Začuli akýsi hukot. Jeden zo Slovákov vystrčil hlavu von. „Tuším nejaká lavína na druhej strane,“ povedal. Keď hukot silnel, nedalo im a vyzreli ešte raz. „Ide to na nás!“ ozvalo sa. Niektorí stihli vybehnúť, ale masa snehu zobrala aj ich.

O život prišlo 27 horolezcov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, štyria z Izraela, traja z Nemecka, dvaja zo Švajčiarska, jeden zo Španielska. A šiesti Slováci - Vladimír David, Ján Perďoch, Miloš Šivec, Ján Štefány, Dušan Uličný a Branislav Valent. Katastrofu prežili len dvaja - Rus Alexej Koreň a Slovák Miroslav Brozman.

Osemnásť rokov po tragédii sa objavila správa, že pohybujúci sa pamírsky ľadovec vyplavil telá všetkých obetí. Ukázalo sa, že ide len o časti niekoľkých tiel a výstroja. Nádej, že by sa ich v Kirgizsku podarilo po toľkých rokoch identifikovať a previezť domov, sa ukázala ako nereálna.

Na symbolickom cintoríne: Šiestich pochovala lavína na Pamíre, prežil len Miroslav Brozman. Foto: archív

Stratení na Evereste

Na jeseň 1988 sa pod najvyššiu horu sveta Mount Everest, 8 848 metrov, vydala malá slovenská expedícia. Cieľ bol veľmi náročný. Preliezť ťažkú juhozápadnú stenu Boningtonovou cestou alpským štýlom. Teda na jeden záťah, bez budovania výškových táborov a predchádzajúceho zabezpečenia trasy fixnými lanami, iba vo štvorici.

Najväčším problémom steny je skalný pás nachádzajúci sa vo výške nad osemtisíc metrov. Po jeho prelezení takýmto štýlom mohli pokračovať už iba nahor, na Južný vrchol, do výšky 8 760 metrov. Až stadiaľ sa dalo zostúpiť po hrebeni.

Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just dokázali prekonať obrovskú psychickú záťaž a preliezli aj skalný pás. Podmienky boli ťažšie, ako očakávali. Vo výške nad osemtisícovou hranicou prežili neplánovane aj tretí bivak, čo sa prejavilo na ich zdravotnom stave. Všetci vyšli na Južný vrchol, Just potom sám na hlavný. Následkom výšky traja prestávali vidieť. Just sa naposledy ozval vysielačkou, keď sa nachádzali údajne v polovici zostupovej trasy medzi hlavným vrcholom a Južným sedlom. To bol posledný kontakt s nimi. Po časie sa zhoršilo, na hrebeni vyčíňala víchrica. Do tábora v sedle neprišli.

„Predpokladáme, že pri zhoršenom zdravotnom stave a v zlých poveternostných podmienkach stratili smer a zišli do východnej steny. Tá je rozbitá a nebezpečná, vedú v nej len dve cesty a zostup touto stranou je prakticky nemožný,“ domnieval sa vedúci výpravy Ivan Fiala. Strata štyroch špičkových lezcov po výnimočnom svetovom výkone poznamenala slovenské výškové horolezectvo na veľa rokov. Everest je pre nás najtragickejšou himalájskou horou, keď predtým - v roku 1984 - po páde zahynul Jozef Psotka.

Nezvestní: Jozef Just, vľavo, dosiahol sám hlavný vrchol Everestu, no na zostupe sa celá naša štvorica stratila. Aj Dušan Becík, vpravo. Foto: archív

Aj Šperkovi spolulezci

Jeden z dvojice zastrelených Slovákov pod Nanga Parbatom Peter Šperka sa so smrťou v Himalájach stretol už predtým. Z prvých dvoch expedícií, ktoré viedol, sa nevrátili traja jeho partneri.

V roku 1996 zostal na Šiša Pangme Štefan Sluka, s ktorým tvoril doma dvojicu na skialpinistických pretekoch. Aj do Himalájí sa vybrali s lyžami. Z vrcholu plánovali zlyžovať, čo sa predtým Slovákom z nijakej osemtisícovky nepodarilo. Pre zlé podmienky zlyžoval Šperka iba krátky úsek. Pomalší Sluka sa rozhodol hore bivakovať. Dolu už nezišiel.

Rok nato na Manaslu sa odohrala dvojnásobná tragédia. Peter Šperka dosiahol vrchol spolu s Miroslavom Rybanským. Na zostupe stretli vystupujúceho Juraja Kardhordóa. Vrátiť sa s nimi nechcel. Horolezci z iných krajín našli na druhý deň na vrcholovom hrebeni ruksak a lyžiarsku palicu.

Šperka predpokladal, že vrchol dosiahol a zrejme sa zrútil z hrebeňa, keď zostupoval. Oni dvaja po noci strávenej v treťom tábore začali schádzať nižšie. Na fixných lanách odrazu Rybanský skolaboval. Peter išiel vpredu a o tom, čo sa stalo, sa dozvedel až od Japoncov.

Nové riziko

Slováci prišli o život aj na nižších himalájskych štítoch. Ďalšie nešťastie sprevádzali výstupy v Alpách, na Kaukaze a v iných svetových horách. „Horolezecká činnosť má svoje riziká. Vieme o tom a robíme všetko pre to, aby sme ich znížili na minimum. No ani tí najskúsenejší ich nedokážu úplne vylúčiť,“ konštatoval predseda Slovenského horolezeckého spolku JAMES Igor Koller.

Po zákernej poprave Antona Dobeša a Petra Šperku v júni tohto roku pod Nanga Parbatom budú musieť horolezci rátať nielen s nástrahami hôr, ale aj s nebezpečenstvom, ktoré hrozí od ľudí. Terorizmus prenikol do výšok, kde to nik neočakával. Postrelení V minulosti sa už stalo, že členov našej expedície napadli a dvoch postrelili. Bolo to v roku 1977, keď partia slovenských a českých horolezcov mala za sebou úspešné výstupy v afganskej časti Hindúkuša. Nešlo o teroristov, ale zlodejov, ktorí prepadli ich nákladniak. Vodiča Miroslava Pelca trafili do brucha a horolezkyňu Martu Špakulovú, ktorá sa do hôr ešte len chystala, do stehna.

Zranený Pelc dokázal preraziť kamennú zátarasu na vrchole jedného sedielka. „Mali dve pištole, z ktorých strieľali, chceli od nás peniaze,“ spomína si Marta Špakulová, žijúca v Košiciach. Oboch postrelených previezli do Kábulu a tam ich operovali. Špakulovej lezecká partnerka Dina Štěrbová potom sama vyliezla na vrchol sedemtisícovky Nošak.

Predtým len raz

Počas 44-ročného pôsobenia slovenských horolezcov v Himalájach a Karakorame sa až do tohto roku iba raz podarilo zabezpečiť prevoz tela nášho horolezca do vlasti. Keď na Čo Oju v roku 2005 vo výške sedemtisíc metrov skolaboval Ľuboš Stacho, vedúci expedície Pavol Lazar sa postaral o to, aby ho Šerpovia prepravili o päťsto metrov nižšie na dostupnejšie miesto. Telo uložili do trhliny, aby bolo chránené pred poveternostnými vplyvmi. Stadiaľ ho neskôr výprava, zorganizovaná na jeho žiadosť Číňanmi len na túto akciu, zniesla dole.

Po vybavení všetkých formalít v súčinnosti s ministerstvom zahraničných vecí zabalzamované telo dopravili z Číny na Slovensko. „Také niečo nie je bežné. Ani vo svete. Bolo to veľmi náročné technicky i finančne, ale rešpektoval som prianie rodiny. Urobili sme všetko, čo bolo v našich silách,“ uviedol Pavol Lazar.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].