Elán začali fanúšikovia brať, až keď prišiel s vlastnými hitmi. Gottovi padali ženy k nohám.

Legendárne Véčko: Štartovacia čiara umelcov aj prvých zlatokopiek

Elán či Gombitová boli v slávnom bratislavskom klube len do počtu. Nad Véčkom držal ochrannú roku syn vtedajšieho prezidenta Gustáva Husáka.

Legendárny V-klub aj po päťdesiatich rokoch mnohí oslavujú ako svätyňu, kde nič nebolo nemožné. Umelci a športovci sa pri oficiálne nedostupnej muzike zabávali s vtedajšími papalášmi, so šmelinármi aj s prostitútkami.

Pamätníci si Véčko spájajú s prvým hracím automatom či prvým fast foodom v Československu. A tiež s prvými rozpačitými vystúpeniami Paľa Hammela, Elánu či Modusu so Žbirkom a s Gombitovou. V tom čase bola pre nich prestíž zahrať si tam.

Nedávno legendy vystúpili opäť na jednorazovej akcii, no Véčko sa im zreinkarnovať nepodarilo. „Véčko, to nikdy neboli steny na Námestí SNP. Véčko sme boli my a s nami aj navždy odišlo,“ vyjadril sa Boris Filan, ktorý na oslavu guľatín legendárneho klubu ani neprišiel.

Preháňajú

Vonku postáva osemsto, vnútri sedemsto ľudí, ale kapacita sály je dvesto osôb. Bufet štyrikrát dva metre, tlačí sa pri ňom šesťdesiatčlenná skupina. Z dvojdecových pohárov, ktorým sa hovorilo horčičiaky, popíjajú víno za päť korún. Tak si spomínajú na najlepšie roky V-klubu, kde strávili svoju mladosť, dnešní sedemdesiatnici. A za najbúrlivejšie označujú sedemdesiate roky.

V tom čase mladí žúrovali na internátoch Mladá garda, Horský park, Bernolák či vo vtedajšom Pionierskom paláci, v ktorom v súčasnosti sídli slovenský prezident.

Nad Véčkom však držal ochrannú roku syn vtedajšieho prezidenta Gustáva Husáka Ján s ďalšími potomkami vplyvných papalášov, takže v ňom bolo všetko povolené. Tým si klub pred ostatnými získal obrovský náskok.

Pod hrdým oficiálnym názvom Centrálny vysokoškolský klub Slovenského ústredného výboru Socialistického zväzu mládeže tam bez problémov - napriek celoštátnemu zákazu - vystupoval Lasica so Satinským aj Hana Hegerová. Dokonca sa premietali filmy spoza železnej opony a chodil sa sem zabávať syn Alexandra Dubčeka Peter.

Komplexy z konkurencie

„Bolo to výborné. Ale všetky tie reči okolo Véčka sú trochu prehnané, pretože natrieskané tam bolo len cez víkend. Vtedy sa tam dalo ťažko dostať, pretože uprednostňovali vysokoškolákov. Keď však baba dobre vyzerala, nemala problém,“ rozpráva muzikant Vlado Kolenič.

Odvoláva sa na to, že pomery pozná najlepšie, pretože v klube so svojimi kapelami hrával zo všetkých najčastejšie. Prvý koncert tam mal ešte ako stredoškolák.

„Býval som sto metrov od Véčka. Takže, keď im vypadla nejaká kapela, do pol hodiny sme hrali my. A keď sme mali niečo lepšie, dohodili sme kšeft Modusu alebo Elánu. Tí z nás mali hrozné komplexy, lebo ich frajerky chodili povzbudzovať nás,“ smeje sa na ére, keď začínali dnes už slávne kapely.

Keď prišla do Bratislavy Gombitová, pomohol jej. „Ani byt nemala. Bývala u môjho kamoša. Chcel som ju k sebe, lebo v Moduse ju brali len ako vokalistku. Tam spieval hlavne Lehotský a Žbirka. Napísal som jej prvý hit Letná pieseň, takže hviezdu som z nej spravil ja. Potom Modus vyhral Lýru a ostala s nimi. Ale je to škoda, lebo keby bola u mňa, dnes je v Amerike.“

Mariku si Kolenič obľúbil, ale veľké priateľstvá s inými hudobníkmi neudržiaval. „Muzikanti ťa len ohovoria. My sme v kapele vždy žili vlastný život. Dokonca sme pracovali bez agentúry Slovkoncert, ktorá povinne zastrešovala všetkých umelcov.

Podľa ich tabuliek sme mohli zarobiť najviac dvestopäťdesiat korún, preto som si vyrobil vlastnú pečiatku a hrali sme za oveľa väčšie prachy. Stužkovú za tri a pol tisíca a koncert niekedy aj za dvanásťtisíc.

Tesne predtým, než sme emigrovali, sme spravili dvadsaťšesť koncertov a zarobili stoosemdesiattisíc korún. To keby vedeli komunisti, pozatvárajú nás,“ mávne rukou.

Opaľovačky

Skôr než sa tak stalo, odohral Vlado Kolenič svoj posledný koncert na domácej pôde. Ako inak - vo Véčku. A poriadne to tam roztočil. „Kamarát Vilo prišiel s frajerkou, černošskou striptérkou z Holandska. Keď sa vyzliekla, všetci skoro umreli.“

V-klub obliehali vtedy krásne dievčatá s jasným zámerom. Kolenič, v tom čase vysoký, dlhovlasý, navyše populárny fešák, bol na roztrhanie.

„Nikdy som nemal žiadnu frajerku. Nestrácal som čas chodením s niekým a držaním sa za ručičky. Ja som ani so svojou manželkou nechodil. Aj tú som tam stretol. Počkal som ju pred toaletou a povedal som jej, že sa stretneme o ôsmej v Carltone. Kamarátovi som hneď oznámil, že to je moja manželka,“ spomína.

Véčko písalo históriu aj v tom, že tam slovenské devy otvorene poľovali na mužov. „Bolo ich veľa, ktoré nemali problém a provokovali chalanov. Tí postávali pri stĺpoch a točili kľúčikmi od áut, aby baby presne vedeli, kto má aké. Mať auto bola vtedy veľká vec,“ tvrdí muzikant.

V knihe Legenda Véčko hovoria o vtedajších móresoch aj samotné dievčatá. „Z toho, že sme začali mužov opaľovať, boli mnohí vyvalení. Ale niektorí to prijali ako nový prvok Véčka a húfne tam začali chodiť,“ prezradila emigrantka z Austrálie Renáta a Sidónia, ktorá dnes žije vo Švajčiarsku, ju doplnila: „My sme to tam vlastne rozbehli. Ja som patrila medzi vychýrené bratislavské opaľovačky.“

Seberovní

Horúce náruče dievčat vo Véčku si veľmi dobre pamätá aj Jozef Golonka. „Boli to perfektné baby. Vtedy začínali moderné tance, kde to už iskrilo inak ako pri valčíkoch. Toto bolo oveľa viac sexi. Dievčatá sa tam vždy vedeli postarať o zábavu. Škoda, že vtedy neboli missky,“ hovorí legendárny hokejista.

Hoci ho vtedy národ miloval, občas mal so vstupom problémy aj on. „Vo Véčku neexistovali slávni. Tam sme si boli všetci rovní. Keď bolo plno, museli sme dovnútra liezť cez záchodové okienko, pod ktoré nám podložili debničky z piva. Cez ochranku by sme sa dnu nepredrali.“ Mimochodom, okienko na toalete spomínal i Jožo Ráž, ktorý vtedy tiež prešiel tortúrou s lezením.

Janda sa učil od Slovákov

Podľa speváčky Marcely Laiferovej bolo Véčko miesto, kde sa žilo slobodne, bez akýchkoľvek zákazov. „Bol to iný svet. Žiadny iný podnik taký nebol. Slobodne sa tam vymieňali názory a hlavne vtedajšia generácia nebola až tak orientovaná na peniaze. Všetci sme boli rovnakí, takže sme si nemali veľmi čo závidieť.“ Iba ak muzikantskú zručnosť.

Traduje sa, že keď Petr Janda z českej skupiny Olympic počul v tomto bratislavskom klube hrať skupinu Beatmen s Dodom Šuhajdom, ktorý neskôr robil manažéra Marike Gombitovej, cítil sa menejcenne.

„Je to tak. My sme už boli vtedy koncertná kapela. Žiadne tance. Zistil, že štyria hrajú rock a on mal v Olympicu desiatich. Hneď zrušil Přenosilovú a ostatných. Odvtedy fungovali podľa nášho vzoru v oklieštenej zostave. Ale to bolo ešte v časoch, keď ani Prúdy s Hammelom nemohli ísť do Prahy, lebo ich tam nepoznali,“ tvrdí Šuhajda.

Komplexy priznal po rokoch aj bubeník Zdeno Baláž z Elánu, ktorý dnes žije v Austrálii. „Najväčšou konkurenciou boli pre nás Taktici s Koleničom. Ľudia radšej chodili na neho než na Joža Ráža. Neboli sme zlí muzikanti, ale mali sme zlý repertoár.

Súčasťou kapely bola dychová sekcia a hrali sme skladby od skupín Chicago alebo Blood Sweet & Tears a to baby nechceli. Začali nás brať, až keď sme prišli s elánovskými hitmi,“ prezradil nám spoza oceánu.

Začiatok konca

Slovenským muzikantom často rástlo ego aj počas lýrových večerov, keď vo Véčku vystupovali vychytené zahraničné kapely. „Je pravda, že naši hudobníci sa sťažovali na tých slávnych, lebo nie všetci boli dobrí. Muzikant musí vedieť zahrať všetko a to oni nevedeli,“ hovorí otvorene Dodo Šuhajda.

Juraj Barina, autor megahitu Hej, pán doktor, pridáva svoj zážitok z tohto obdobia: „Bubeník z Beach Boys prišiel do Véčka, chudák, taký opitý, že nevládal hrať. Tak ho zaskočil môj bubeník bez toho, aby sa na to pripravoval. Vtedy boli iní muzikanti ako dnes. To sa veru už nezopakuje.“

Pečený-varený bol v bratislavskom Véčku za mlada Karol Duchoň i Eva Máziková, ale aj Karel Gott, Helena Vondráčková, Václav Neckář, Karel Černoch a mnohí ďalší.

Svoje prvé muzikantské zručnosti tu získaval vo vojenskom úbore Paľo Hammel so skupinou Prúdy, Gattch s Alim Beladičom, Provisorium Deža Ursínyho, Yps, Fermáta a Collegium Musicum.

Nespútané prostredie miloval aj Ondrej Nepela, ktorý vyhlásil, že vo Véčku sa cíti lepšie než vo vychýrenom americkom klube 54, kde sa vo svojich najlepších rokoch zabával s Mickom Jaggerom alebo Barbrou Streisandovou.

Popularita V-klubu prerástla časom do takých rozmerov, že vtedajší mocipáni z neho chceli spraviť výstavnú skriňu socialistického systému. V roku 1978 program začal podliehať schvaľovacím kultúrnym komisiám, čo bol začiatok konca veľkej legendy, o ktorú bol čoraz menší záujem.

Definitívny koniec nastal v roku 1984. „Véčko začalo byť príliš spolitizované a angažované. A to nemalo s jeho pôvodným poslaním nič spoločné,“ zhodujú sa pamätníci.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].