Les padlých žien: Sadili stromčeky vo Vysokých Tatrách prostitútky?

Tatranské doliny Tichá a Kôprová, chránené ako národný poklad, majú za sebou veľmi zaujímavú minulosť.

Domov

Pestrá minulosť. Keď tieto dve slová poviete o človeku, podozrievavo si ho obzriete a uvažujete, aké prešľapy v živote už narobil. Ale keď vám ktosi povie, že pestrú minulosť má Tichá aj Kôprová dolina vo Vysokých Tatrách, teda tie, ktoré sú v najvyššom stupni ochrany, kolieska v hlave sa obracajú naprázdno. Čo by to tak mohlo byť?

Presne to nám však povedal Igor Košecký, bývalý lesník z Čiernovážskej doliny, keď sme písali inú reportáž. Čudoval sa, že obe tatranské doliny sú dnes chránené ako národný poklad, pretože najskôr ich počas prvej svetovej vojny vysádzali ruskí a srbskí zajatci.

„Na chrbte v krošniach vláčili zeminu a do nej vkladali semená alpského smreka. Iné nemohli, pretože jediná semenáreň bola v časoch rakúsko- uhorskej monarchie pri Viedni.“ Medzi vojnami les ľahol a bolo ho treba vysádzať znova.

„Po roku 1948 zozbierali komunisti prostitútky z celého Československa, lebo podľa nových zákonov to boli príživníčky, a ako väzenkyne ich poslali zalesňovať Tichú a Kôprovú dolinu,“ tvrdil. Les padlých žien! Samozrejme, že do Vysokých Tatier sme sa vybrali, aby sme túto ich „pestrú minulosť“ zmapovali.

Záznamy mlčia

„V našich oficiálnych záznamoch o tom nie je ani zmienka, takže to nemôžem ani potvrdiť, ani vyvrátiť,“ hovorí Lenka Burdová, hovorkyňa Štátnych lesov TANAP-u. Popýtala sa kolegov, kto by mohol o tomto období niečo vedieť a naša prvá spoločná cesta viedla na Tri studničky k dvom starým horárňam.

V jednej žije 83-ročný Ľubomír Rybanský, v druhej 72-ročný Miroslav Čisár. Obaja muži prežili v Tatrách desiatky rokov. Pán Rybanský sa sťažuje na horúčavy, do pol pása nahý polieva kvietky, ktoré vraj iné letá o tomto čase musí občas odnášať do kuchyne, aby nepomrzli. Vraj aby bolo v Tatrách večer o ôsmej 22 stupňov Celzia, to ešte nezažil.

A čo les padlých žien? „Počul som o tom, ale viac by mohol vedieť sused Čisár, ten býval tridsať rokov priamo v chránenom území.“ „Do Tatier som prišiel 1. mája 1969 z Letanovského mlyna s manželkou a dvoma deťmi.

Nasťahovali sme sa do Horárne pred Tichou, vodu sme mali z potoka, keď zamrzol, zostali sme bez nej. Deti chodievali dva a pol kilometra peši na Podbanské k zastávke autobusu a odtiaľ do školy v Pribyline, a predsa sme v tej horárni vydržali vyše tridsať rokov.

Keď mu poviete, že žiť v toľkej kráse musela byť radosť, odpovie: „Celý život som žil v chránenom území a dostal som tri infarkty.“ Prvý rok zalesňoval. „Po kalamite z konca päťdesiatych rokov zostala holina až po Tomanovo sedlo. Platil zákon, že do dvoch rokov sa muselo všetko zalesniť, a ten prvý rok som mal vysádzať hneď štyridsať hektárov lesa a ešte aj odpratať, čo sa odpratať dalo. Na jeden hektár šlo sedemtisíc smrekov alebo desaťtisíc jedlí, nikdy nie monokultúra, vždy sme pomedzi ne dávali napríklad nejaké smrekovce.“

Spomenie aj ženy, zväčša štyridsiatničky, lesné robotníčky, zamestnankyne Správy TANAP-u, ktoré stromčeky sadili. Od mája do októbra, za osem korún na hodinu.

„Museli vykopať stodvadsať jamiek, aby dostali stovku. Bola to hrozná robota. Vo svahoch kľačali a čakanmi sa ich pridŕžali, aby sa nezošmykli dole. Ale bola to veselá partia, na jednu sa veľmi dobre pamätám: vyskočila na peň a vyspevovala vulgárne piesne. Vlastne nerobila nič, ale zabavila dvadsať ostatných žien, držala morálku.“

Informácie z druhej ruky

Ale čo padlé ženy? „Likvidoval som dva z barakov, kde bývali,“ povie. „Boli to ruiny, holé steny, tehlové pece, premočené strechy. Na mape boli tie baraky označené ako Poľana, ale keď sem dorazili prostitútky, premenovali to na Tábor. Aj ja som informácie o nich hľadal v zborníkoch TANAP-u, ale nič som tam nenašiel.

Vtedy to boli urbáre Liptovskej Kokavy, Pribyliny, Východnej... V troch barakoch bývali ženy a v jednom muži, čo ich strážili, kuchyňa bola pod Koprovicou. To, čo viem, viem od bývalého vedúceho polesia Martina Alexu, ktorý mal vyše deväťdesiat rokov, keď umrel, a z rečí lesných robotníčok. Jedna z nich, Irena Vrbičanová, narodila sa v roku 1910, sa na to veľmi dobre pamätala.“

Potom však našu radosť vystrieda prekvapenie. Miroslav Čisár hovorí, že to bolo v tridsiatych rokoch minulého storočia a že okrem prostitútok boli v barakoch aj mníšky. A vraj nesadili stromčeky, ale stavali cestu cez Tichú dolinu, aby mohol Mužik, majiteľ píly v Liptovskom Hrádku, ľahšie ťahať drevo z Tatier na voloch a koňoch.

Spolu uvažujeme, prečo by prvá republika zatvárala prostitútky a rehoľné sestry. Pán Čisár mykne plecom a skonštatuje, že zrejme všetky mníšky neboli ani vtedy sväté, a potom hovorí už len o lesoch.

Nemôže sa pozerať, ako ich žerie lykožrút a ako sa na to nečinne pozeráme. „O pár rokov sa nám to vráti. Od roku 1949, keď založili TANAP, sa permanentne a cielene zalesňovalo, dokonca aj letecky. Najskôr semiačka briez, až potom sadili ihličnany. No ak to necháme napospas prírode, príde jeden veľký sneh a všetko to zmetie dole. Les ochraňuje pôdu!“

Padlí muži

Milan Koreň je muž, ktorý o histórii Tichej a Kôprovej doliny a o ochranárskych aktivitách na tomto území napísal štúdiu. Štyridsať rokov zbiera informácie o tomto kraji, ale informáciou o padlých ženách sme mu vyrazili dych. O histórii Tábora však toho vie dosť, len niečo celkom iné.

„Postavili ho v roku 1942 pre robotníkov, ‚zaradencov‘, tak im vtedy hovorili. Boli to zväčša Rómovia, ale pravdepodobne aj Židia, ktorých počas druhej svetovej vojny takto vlastne chránili - nech ich nikto nevidí.

Zrejme ich ani veľmi nestrážili, pretože keď v júni 1944 zavadilo nemecké lietadlo Junkers krídlom o žľaby Nižných Nohavíc, jeden z Rómov dobehol až na Podbanské, aby oznámil, že nad Tichou dolinou sa otvorilo nebo!“

Keď sa ho spýtate, koľko ľudí tam cez vojnu bolo, povie - desiatky. „Baraky nemali postele, ale prične, takže sa ich tam mohlo natlačiť veľa.“ Ďalšie informácie čerpal Milan Koreň od Jána Hoffmana. Nedalo mu, aby mu hneď neposlal mail s otázkou, ako je to s tými padlými ženami. V odpovedi stálo, že o sústredení prostitútok a mníšok nevie.

Spomenul však veselú príhodu o dvoch mládežníckych funkcionároch, ktorí sa na Podbanskom navliekli do bielych plášťov, do ruky si vzali fonendoskop a robili vstupné zdravotné prehliadky brigádničkám, pričom sa sústredili najmä na prevenciu pohlavných chorôb. V tomto prípade by to však viac vypovedalo o „padlých mužoch“ než ženách.

Nuž a keď už hovoríme o Tábore, dodajme aj to, že hneď vedľa posledného baraku bývalého Tábora je pamätník, kde sa píše: „Tu počas SNP v roku 1944 mala pod vedením Laca Beňu stanovište 2. rota partizánskeho oddielu Vysoké Tatry II. československej partizánskej brigády Za slobodu Slovanov.“ Zdá sa, že ten Tábor mal naozaj pestrú minulosť!

Katastrofa za katastrofou

„Aj ja som počul, že v Tábore väznili prostitútky, ktoré sadili stromčeky,“ pripustí Marián Jurík, vedúci ochranného obvodu Podbanské. Ale neviem o tom nič. Dokonca ani to, či túto chatu postavili pred vojnou, alebo až po nej.“

Posledná. Stojí uprostred Tichej doliny. Nič mimoriadne, chata. Zrenovovaná, kozub, lavice, postele. Občas sa dakto do nej vlúpe. „Raz som sem prišiel a zhora ku mne schádzali dvaja chlapi, čo sa dovnútra dostali cez okno. Pozdravili a utekali preč.“

Vraví, že v nej bývali najmä dobrí robotníci, ktorí doliny zalesňovali, a práve oni mali najväčšiu zásluhu na tom, ako vyzerali svahy v Tichej doline. Zoznam katastrof akoby nemal konca.

Začiatkom dvadsiateho storočia zmietla stromy víchrica. Svahy zalesnili, ale v druhej polovici dvadsiateho storočia stromy napadol lykožrút.

V máji 1989 sa Tichou dolinou prehnala ďalšia víchrica, drevo spracovali, lykožrút nebol, ale v roku 2000 a 2002 padli veľké lavíny a stromy zase ležali. Aj tie spracovali a odviezli, lykožrút sa neukázal, ale v roku 2002 parlament prijal zákon, podľa ktorého sa drevo ťažiť nesmie, ani keď ho pováľajú víchrice či lavíny.

V novembri 2004 sa Vysokými Tatrami prehnala ďalšia obrovská víchrica, tá, po ktorej sa Tatry celkom zmenili. „V Tichej doline sme na začiatku vyčistili 120 hektárov, ďalších 110 zostalo bez zásahu.

Podkôrny hmyz zasiahol doteraz až okolo 300 hektárov lesa. V Kôprovej doline je to ešte horšie. Víchrica zničila 140 hektárov lesa, z toho sme spracovali dve tretiny. Lykožrút sa však pustil až do tristo hektárov lesa.“

Nuž a aby toho nebolo málo, vlani v polovici mája, na Žofiu, sa dolinami prehnal silný vietor a dážď. Predtým popadané stromy zakryli tie vlaňajšie. A ďalšie mohyly popadaných stromov zostali po lavínach. Ich okraje sú už suché alebo žltnú. Lykožrút víťazí.

Všetci niečo počuli, nikto to nevie dokázať

Pozeráme sa na les oproti poslednému baraku Tábora. Ten vyššie má podľa Mariána Juríka asi stodvadsať rokov, ten pod ním približne šesťdesiat. Presne toľko by mohol mať dnes aj les, ktorý vraj vysadili padlé ženy.

Keby to bol naozaj on, asi by sa netešili, kolesá žltej farby neveštia nič dobré, čoskoro si s ním lykožrút poradí. A opäť tu nebude nič. Akoby nám príroda ukazovala svoju silu - len si saďte, ja to opäť sfúknem. Ochranári vravia, že sa ničoho neslobodno dotýkať, lesníci, že lesu treba pomôcť a chrániť ho pred lykožrútom.

Tým, že popadané stromy spracujeme. Kto má pravdu, uvidíme o pár desiatok rokov. Ale ceduľka Les padlých žien by dovtedy do Vysokých Tatier určite prilákala množstvo ľudí.

Zaslúžili by si ju, veď aj ony priložili ruku k spoločnému dielu. Len ešte tak nájsť niekoho, kto by vedel, aká je vlastne pravda! Lebo - všetci niečo počuli, ale nikto to nevie dokázať.

Potvrdené

Bez vetra sa vraj ani lístok nepohne. Zdá sa, že to platí aj v tomto prípade. Keď sme sa pokúšali dopátrať pravdy, či v Tichej doline naozaj boli a sadili stromčeky prostitútky, obrátili sme sa najskôr na Ústav pamäti národa.

Odtiaľ nás presmerovali na ministerstvo vnútra a odtiaľ zasa na ministerstvo spravodlivosti, pretože ak vo Vysokých Tatrách bolo zariadenie, kde si ženy odpykávali trest, je to ich parketa.

Odpoveď z Ministerstva spravodlivosti SR prišla rýchlo. Hovorkyňa Alexandra Donevová píše, že informácie o Tábore zisťovali na Generálnom riaditeľstve Zboru väzenskej a justičnej stráže (GR ZVJS) a našli zmienku v Zborníku príspevkov k dejinám väzenstva na Slovensku.

V rezortnom časopise Zvesti Zboru väzenskej a justičnej stráže číslo 2/1995 bol zverejnený príspevok od JUDr. Jozefa Chreňa, v ktorom sa zmieňuje o pracovných táboroch.

„Povereníctvo vnútra v apríli 1946 zriadilo dvanásť pracovných táborov - v Nitrianskej Strede, v Jure pri Bratislave, v Ústí nad Oravou, v Novákoch, v Megovej doline pri Žarnovici, v Hornej Štubni, v Moravskom Jáne, v Cajli- Polesí pri Modre, v Slanci pri Košiciach, na Podbanskom, v Slanici a v Tichej doline pri Pribyline.“

A. Donevová ďalej píše, že v tomto čase patrilo väzenstvo pod správu povereníctva vnútra, takže v archívnych dokumentoch GR ZVJS pravdepodobne viac informácií nenájdeme.

Domov