Liptovská Mara pred 40 rokmi pochovala trinásť dedín

Pred štyridsiatimi rokmi napustili vodné dielo Liptovská Mara. Pod hladinou zmizlo trinásť dedín a 732 domov pre štyritisíc ľudí.

Domov

Tam, kde ostatní vidia iba ligotavú vodnú hladinu, jemu sa pred očami vynára obraz bielych domčekov, lúk, polí, potoka, kde sa ako dieťa kúpaval. Spomenie si na školu aj na kultúrny dom, ktorý zhorel, len čo ho opravili. Milované háje, cesty, staré koryto Váhu, to všetko zmizlo pred štyridsiatimi rokmi pod hladinou Liptovskej Mary.

O priehrade sa začalo hovoriť hneď začiatkom päťdesiatych rokov. A hoci vláda o jej výstavbe definitívne rozhodla až uznesením 16. augusta 1961, stavebná uzávera v obciach, ktoré mala voda pochovať, platila už od roku 1951.

Predstavte si to - krátko po vojne, keď celé Slovensko, posilnené socialistickými budovateľskými náladami, stavalo, v trinástich dedinách nesmeli nič. Ich osud bol spečatený. Ibaže nikto nevedel, kedy presne sa to stane.

Obec Sokolče napríklad oficiálne zanikla až dvadsať rokov po vydaní stavebnej uzávery, v roku 1971, a posledných troch tvrdohlavcov násilím odniesli z ich domov až v roku 1974. To im už voda doslova stála pred bránami. Priehradu začali napúšťať koncom roka 1974. Úplne sa naplnila koncom leta 1975. Presne pred štyridsiatimi rokmi.

Cintorín a háj zostali

„Ja som človek optimista, pozerám sa dopredu a netrápim sa tým, čo sa nedá zmeniť,“ smeje sa 67-ročný Ľudovít Petráš vo svojej obývačke v Ondrašovej. Nie všetci však majú takú šťastnú povahu.

„So stratou domova sa každý vyrovnal inak, jeden lepšie, iný horšie, niektorí sa s ňou nezmierili do konca života. Pre nás mladých to bolo jednoduchšie ako pre našich rodičov.“

Ľudovít Petráš je stále Sokolčan. Hoci jeho dedinu spolu s Čermicami, Demčínom, Liptovskou Marou, so starou Liptovskou Sielnicou, s Nižnými a Vyšnými Dechtármi, Paludzou, Parížovcami, Ráztokami, so Sestrčou, s Vrbím, časťou Litpovského Trnovca a dvomi osadami, patriacimi Prosieku, pochovala voda už pred štyridsiatimi rokmi.

Sokolče zostali v srdciach ich obyvateľov stále živé. Mali šťastie - ich hája a cintorína sa voda nedotkla. Majú sa kam vracať a spomínať, sledovať vodu a vidieť na jej mieste dedinu, ako si ju pamätajú. Kraj svojho detstva, mladosti, šťastných rokov a prvých lások. Navždy tam budú patriť.

Možno preto majú dodnes ľudia v očiach slzy, aj keď už všetko prebolelo. Obyvatelia ostatných obcí odišli aj so svojimi mŕtvymi. Úrady exhumovali cintoríny a zosnulých nanovo pochovali v miestach, kde si to ich príbuzní želali.

„Vtedy to nebolo ako teraz, že každý, kto má dve dierky do nosa, sa ku všetkému vyjadruje. Rozhodnutie prišlo zvrchu. Ľudia sa prispôsobili alebo priečili, ale nič im to nepomohlo,“ rozpráva Ľudovít Petráš.

Spomína na život v Sokolčiach so širokým úsmevom - veď bol veselý. „Sokolče boli najrozvinutejšia obec široko-ďaleko. Mali sme najväčší a najkrajší kultúrny dom na celom Liptove.

S divadelnou sálou a prepadliskom pre kapelu. Profesionálni herci z Martina k nám chodili hrávať predstavenia. Bola u nás knižnica. Organizovali sme zábavy, ľudia sa radi stretávali. Fungovalo u nás moderné družstvo s pridruženou výrobou. Mali sme tri hudby, ochotnícke divadlo, športové kluby.

Od nás pochádzajú niekoľkí známi hokejisti, aj Stan Mikita, ktorý sa narodil v Sokolčiach ako Stanislav Guoth, a keď mal sedem rokov, poslala ho mama do Kanady k svojej bezdetnej sestre.“

Podpálili si kultúrny dom

V troch domoch mali už začiatkom šesťdesiatych rokov televízory. Chodila k nim pozerať celá dedina. Hlavne, keď dávali hokej a krasokorčuľovanie.

„V zime sa väčšinou kúrilo len v jednej miestnosti, v spálni,“ spomína Ľudovít Petráš. „Tam bol aj televízor. Často už domáci spali v posteliach a pätnásť ľudí sedelo na krajíčku a pozerali zápas. Pán domáci dal len pred spaním pokyn - potom vypnite televízor a zavrite dvere!“

Na svoj kultúrny dom boli Sokolčania obzvlášť hrdí. Milovali kultúru a dni, keď k nim prišli zahrať profesionálni herci z martinského divadla. V kultúrnom dome bola aj knižnica a, samozrejme, zábavy. Napriek stavebnej uzávere ho Sokolčania v roku 1961 zrekonštruovali. Ako jedinú budovu v obci. Dokonca aj škola bola v dezolátnom stave a úrady ju nedovolili opraviť - veď ju o pár rokov zatopí.

„Na Štefana mala byť prvá zábava po renovácii. Najprv divadelné predstavenie, potom tancovačka. Bol tuhý mráz a my ako chlapci sme dostali za úlohu od rána kúriť v peci. Kúrili sme starými parketami. Boli napustené voskom a parádne horeli.

Keď o štvrtej popoludní prišli organizátori zábavy a nás deti poslali domov, kachle boli rozpálené dočervena a rúry tiež. O pol jedenástej večer spadla povala. Chytila sa horieť od pece. Našťastie, nikomu sa nič nestalo, iba švagrovi zhorela harmonika,“ rozpráva Ľudovít Petráš.

Vonku bolo mínus tridsaťdva stupňov. Sokolčianski hasiči nemohli naštartovať striekačku, mikulášskym zamrzlo auto cestou a ružomberským tiež. Prišli až o pol štvrtej ráno.

Sokolčania medzitým povynášali aspoň knihy z knižnice do kostola. A pozerali, ako horí. Potom sa začal život na stavenisku. Všade boli prieskumné vrty. Na futbalovom ihrisku pri Váhu vŕtali tiež a futbalisti tam ešte hrávali.

Drenážne rúry zakrývali počas zápasov kusmi dreva. Všetko postupne zanikalo. Preložili železničnú trať a postavili novú cestu. V roku 1968 prestal do Sokolčí zachádzať autobus. To už ľudia odchádzali.

Úrady im určili jasný termín - obec oficiálne prestane existovať v roku 1971. „Ja som na jeseň roku 1969 narukoval na dva roky na vojenčinu do Liptovského Petra a vedel som, že domov sa už nevrátim.“

Už im tieklo do topánok

Volali ich vytopenci. Ľudí, ktorí sa sťahovali z obcí na mieste budúcej priehrady. Každý si mal nové bývanie zabezpečiť sám. Bytové družstvo v Liptovskom Mikuláši prijímalo žiadosti na byty v novopostavených bytovkách. Niektorí si kúpili alebo postavili domy. Stavebný materiál si mohli odviezť zo starého zvaleného domu.

„Na začiatku chodili úradníci. Ohodnotili každú budovu a všetok majetok. Ceny boli nízke, nikto by si druhý dom za tie peniaze nepostavil,“ spomína na nespravodlivosť Ľudovít Petráš. Veď úradníci sami predtým ľudí prinútili dvadsaťročnou stavebnou uzáverou, aby nič nerenovovali, a potom od nich odkupovali schátrané domy za nízke ceny.

„Funkcionári z dedín chodili po úradoch a snažili sa vymôcť viac peňazí, aby sa občania dokázali zariadiť. Nakoniec nám priznali finančné výnimky, nie v hotovosti, ale akýsi bonus, ktorý mohlo prijať bytové družstvo pri kúpe bytu alebo mohol byť zábezpekou pri stavbe domu.“

Práve pri lúčení vytieklo najviac sĺz. Postupne odišli všetci. Len traja poslední obyvatelia tvrdošijne zostávali vo svojich domoch uprostred ničoty, aj keď už Maru napúšťali. Odviedli ich odtiaľ nasilu.

Bagre potom zrovnali so zemou všetko, čo zostalo, a zasypali to do jám. Pod vodou sú iba múry a základy domov. A cesty. Keď je voda nízko, niekdajšiu cestu číslo 18 doteraz rozoznať. Zo Sokolčí zostal iba zvon. Dnes je v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline.

Musia všetko robiť „poriadky“

Ľudovít Petráš si myslí, že ostatné zatopené obce Sokolčanom trochu závidia. Vždy boli totiž veselí a aktívni. Aj predtým, aj potom. Hoci, keď sa teraz pozrie na mapu, je sklamaný. Po Sokolčiach nie je pomenovaná žiadna zátoka ani briežok. Všetky názvy si akosi rozobrali iné obce. Sokolčanom sa neušlo.

„Po vysťahovaní každý žil svojím životom. Ale v roku 1981 sme naplánovali prvé veľké stretnutie Sokolčanov. V háji, ktorý nám na kopci zostal po našej dedine. Hoci bolo nostalgické, bolo tam veľa zábavy, hudby a športu. Trvalo to tri dni. Cez deň sa hrali turnaje, v noci tri sokolčianske hudby hrali na zábavách v okolitých dedinách. V háji dokonca stála montovaná tribúna,“ rozpráva Ľudovít Petráš.

Odvtedy sa Sokolčania stretávajú pravidelne. Vždy na jar na cintoríne, na brigáde, aby ho vyčistili, vykosili a skultúrnili. A každú prvú augustovú sobotu v sokolčianskom háji.

„Mnohým ľuďom tam príde ľúto aj si poplačú,“ zvážnie na chvíľu Ľudovít Petráš. O jeho budúcnosti rozhodol osud. Mama mu zomrela týždeň pred maturitou. Bola z Moravy, otec Slovák a v Sokolčiach bývali v prenajatom dome. Vedel, že sa musí zariadiť sám.

Cez vojenčinu sa oženil a potom prišiel bývať k manželkiným rodičom do Ondrašovej. Neskôr si postavili dom. Ale hneď zaháňa smutné spomienky a vyťahuje knihy, ktoré si Sokolčania doteraz píšu a vydávajú.

Nič nie je zabudnuté, čo sa v dedine dialo. Napríklad „poriadky“. V Sokolčiach sa všetko robilo „poriadky“, akože po poradí, po domoch. Jeden zo sokolčianskych poetov vo veršoch nedávno zvečnil, ako „poriadky“ ľudia v noci vartovali, chodili do kostola aj kradnúť na družstvo, možno aj deti rodili „poriadky“.

A ako aj výkup domov pred zatopením prebiehal „poriadky“. Ako spomína Petráš: „Z poriadky bol výkup domov, keď dedina mizne, za tie novšie dali málo, moc za barabizne.“

Domov