Ľuďom zo súkromného podniku sme sa poskladali na výplaty všetci

V prakovskom podniku Railway Casted Components, dotovanom štátom, vydržala práca pre päťdesiat ľudí necelé dva roky, prepustení dostali nevyplatené mzdy až takmer po pol roku.

Bývalí zamestnanci súkromnej spoločnosti Railway Casted Components (RCC) v Prakovciach, v minulosti štedro dotovanej štátom, konečne dostali výplaty, na ktoré čakali od januára.

Ani tentoraz však nemuseli majitelia súkromnej firmy, kde je šéfom predstavenstva Alexej Beljajev, označovaný v médiách za štedrého sponzora politických strán a muža s nadštandardnými vzťahmi s premiérom Robertom Ficom, siahnuť do vlastného vrecka. Zacvakali sme to my všetci prostredníctvom garančného fondu zo Sociálnej poisťovne.

Potemkiniáda

V júni 2013 priklepla vláda premiéra Roberta Fica akciovej spoločnosti Railway Casted Components investičnú pomoc takmer desať miliónov eur ako podporu na vytvorenie pol stovky nových pracovných miest. Časť peňazí bola určená na nákup majetku, časť priamo na vytvorenie pracovných miest a časť venovaná vo forme daňových prázdnin.

Pár mesiacov po pridelení dotácie, v novembri 2013, už Fico s Beljajevom, s prezidentom Ruských železníc Vladimirom Jakuninom a s vtedajším ministrom hospodárstva Tomášom Malatinským strihali v Prakovciach červenú pásku, aby oficiálne spustili prevádzku.

Ľudia v hladovej doline uverili sľubom o trvalom zamestnaní a dobrom plate. Po necelých dvoch rokoch od oficialít prevádzka nefunguje, spoločnosť prepustila takmer všetkých zamestnancov a zohnať niekoho z vedenia Railway Casted Components je v podstate nemožné. V Prakovciach sa dokonca povráva, že vo výrobných halách už nie je ani výrobné zariadenie.

Vláda z peňazí všetkých daňových poplatníkov tak odobrila neuveriteľných 46-tisíc eur na jedno pracovné miesto, aby mala päťdesiatka ľudí prácu ani nie na pol druha roka.

Teda za mesiac na jedného pripadlo okolo 2 500 eur, pričom pracovníci v závode zarábali ani nie 400 eur a posledné mzdy im ani nevyplatili. Dostali sa k nim takmer po pol roku len vďaka garančnému fondu Sociálnej poisťovne.

Čítajte viac:

Pred rokom Fico otváral nový závod v Prakovciach. Dnes už nefunguje

Dusno a beznádej

V Prakovciach pri Gelnici panuje ponurá nálada. Mnohí pri zmienke o súkromnej akciovke RCC iba mávnu rukou. Sú nahnevaní a nie je im do reči. Veľkopodnikateľa Beljajeva vinia z likvidácie strojárskeho priemyslu v regióne.

„A to sa na internetovej stránke spoločnosti RCC ešte i dnes hrdia bohatou históriou Strojárskeho komplexu Prakovce, siahajúcou až do roku 1760,“ krúti hlavou jeden z miestnych.

Nezamestnanosť v Gelnickom okrese, pod ktorý Prakovce spadajú, patrí k najvyšším na Slovensku - miera celkovej evidovanej nezamestnanosti presiahla v máji dvadsaťtri percent. Väčšina mladých odišla na západné Slovensko alebo do zahraničia. V uliciach vídať najmä dôchodcov a nezamestnaných, občas stretáme mladé matky s deťmi.

„Keď idem do dediny, často ma zastavia obyvatelia a pýtajú sa, či pre nich nemám prácu v obci. Žiaľ, nemám,“ netají rozčarovanie starosta Prakoviec Pavol Lukáš. Priznáva, že situácia v obci nie je jednoduchá.

„Máme tu mnoho rodín, kde muž robí v zahraničí a žena sa stará doma o deti alebo naopak. Rodiny sa tak môžu odcudziť a nakoniec rozpadnúť,“ dodáva starosta. Verí, že aspoň tým mladším sa podarí nájsť prácu a zabezpečiť rodiny bez toho, aby museli odísť z dediny.

Mesiace bez výplaty

V spoločnosti RCC, ktorá sídli v priemyselnom parku na začiatku dediny, pracovala zhruba pol stovka Prakovčanov. Posledné mesiace boli už doma. Bez výplaty, výpovede a jedinej informácie, čo bude ďalej.

„Aj ja som tam robil. Brusiča. Od 12. februára 2014 do 7. apríla 2015. S priateľkou sme sa minulý rok v auguste presťahovali do Prakoviec len kvôli práci v RCC. Obaja sme z Košíc,“ približuje tridsaťdvaročný Marek neľahkú situáciu.

S priateľkou, vyučenou cukrárkou, plánovali rodinu. „Pred rokom nič nenaznačovalo, že by RCC-čko mohlo skončiť,“ dodáva mladík, ktorý niekoľko mesiacov vstával o pol tretej ráno a do voľakedajšieho domova v Košiciach sa vracal o siedmej večer. „Bolo to neúnosné, tak sme sa presťahovali do nájomného bytu v Prakovciach.“

Keď ich vedenie firmy vlani v decembri poslalo domov a začali pracovať len na šesťdesiat percent, aj na základe sľubov nadriadených veril, že situácia sa otočí.

„Výplaty nám nevyplácali, až sme vo februári štrajkovali. Potom sme sa aspoň dozvedeli, čo sa deje, no peniaze sme aj tak nedostali,“ približuje trpkú realitu.

Keď predtým počul v správach, že niekto nedostal tri mesiace výplatu, nechápal, ako môže prežiť. Zdalo sa mu to nemožné. „Dnes už viem, aké je to ťažké - ostať bez financií a každý deň dúfať, že svoje peniaze dostanem. Keby nebolo rodiny a kamarátov, ktorí pomohli, so ženou nevyžijeme,“ priznáva Marek.

S priateľkou si vraj nemohli dovoliť vystrojiť ani poriadnu svadbu. „Na hostine sme mali osem ľudí. Ani len na svadobnú tortu sme nemali,“ mykne plecami. Marek je dnes rád, že má v ruke aspoň výpoveď a mohol sa prihlásiť na úrade práce. Dostal aj výplatu, z garančného fondu Sociálnej poisťovne. Čo bude ďalej, však netuší.

„Prácu nemám, ani moja manželka. Čakáme bábätko. Núkajú nám robotu v Embracu v Spišskej Novej Vsi. Okrem toho, že je tam biedny zárobok, problém je i s dochádzaním. Šichta sa končí o desiatej a mne ide posledný vlak o deviatej. Ako by som tam mohol robiť?“ pýta sa Marek.

Prázdne sľuby

Aj Dušan Šimko, bývalý zamestnanec RCC, si ťažká na prístup vedenia firmy. „Nekomunikoval s nami absolútne nikto. Ostali len dve panie, ktoré nám pomohli s vybavením peňazí z garančného fondu.“

Šimko sa do Prakoviec presťahoval z Košíc rovnako ako jeho bývalý kolega Marek. Teraz sa snaží zohnať prácu v priemyselnom parku na začiatku dediny, aby opäť nemusel pre prácu meniť bydlisko. Nahnevaní na súčasnú situáciu sú aj ďalší bývalí zamestnanci.

„Nemáme v rukách absolútne nič. Robota žiadna, poloha Prakoviec katastrofálna - všade je ďaleko,“ sťažuje sa muž, ktorý dostal z RCC ponuku ísť robiť do popradskej Tatravagónky patriacej Beljajevovi.

„Za päťsto eur v hrubom. Nepreplatia nám cestu ani ubytovanie. Ak odrátam odvody, dane, cestovné a ubytovňu, neostane mi na prežitie ani dvesto eur. Povedzte, kto bude za toľko robiť?“ pýta sa nahnevane a dodáva: „Je to tu ako zakliate. Vždy sa niekto vynorí, nasľubuje robotu, potom preperie prachy a zmizne.“

Dvestoročná tradícia

Prvé hámre v Prakovciach sa podľa starostu obce Lukáša spomínajú už v roku 1586. Vyrábali sa tu šable, klince, prilby. Železiareň vznikla v roku 1760, jej vlastníci sa v priebehu storočí menili.

Istý čas patrila rodu Csákyovcov. Počas vojny sa v továrni pod nemeckou taktovkou vyrábali pancierové plechy a hlavne do guľometov. Za socializmu tu prekvitala zbrojárska výroba, najmä pásy na tanky.

Vianočné tipy na darček