Mečiar: Keď Mochovce buchnú, oslovujte ma osvietený pán. Hrozí Slovensku Černobyľ?

O černobyľskej havárii nás klamali. Aká by bola situácia dnes a sme dostatočne chránení?

Pred tridsiatimi rokmi, 26. apríla 1986, došlo k najväčšej jadrovej katastrofe v dejinách ľudstva. Havária v Černobyli má na svedomí škody na životnom prostredí a tisíce ľudských životov. Jej skutočné dôsledky vtedajší režim zamlčiaval. Ako sme dnes informovaní o hrozbe havárie na niektorej z našich atómiek? Sme v bezpečí?

Osvietení páni

„Keď to buchne, budete ma oslovovať osvietený pán,“ zavtipkoval si kedysi Vladimír Mečiar o jadrovej elektrárni Mochovce. Nebol jediný, kto predvádzal aroganciu moci. Podobne to robili komunistickí súdruhovia. Zatĺkali, že v našej jadrovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach došlo v rokoch 1976 a 1977 k dvom haváriám, ktorých detaily dodnes nie sú známe.

„Havárie boli vyšetrované, ale vzhľadom na zvyklosti platné v minulom režime - nezverejňovať neúspechy a zatajovať skutočnosti - nie sú k dispozícii žiadne dokumenty viažuce sa k týmto haváriám,“ potvrdili nám z ministerstva vnútra.

Predstavitelia štátu nás však klamali najmä o katastrofe v Černobyli. Kto sa odvážil poukázať na hrôzu Černobyľa, bol stíhaný za šírenie poplašnej správy, vyslovenie pravdy bolo trestným činom. Aká je situácia dnes? Hrozba v súvislosti s jadrovou haváriou sa nedá vylúčiť, či už by išlo o zlyhanie techniky, človeka, či teroristický útok.

„Realita okolo bezpečnosti jadrových elektrární ani dnes nemusí byť taká ružová, ako nám ju nahovára jadrový priemysel či jeho politickí vyslanci. Snažia sa nás presvedčiť, že viac ako štyridsaťročná sovietska technológia, ktorú tu máme, je to najmodernejšie, čo nám vedia ponúknuť. Je to rovnaké, ako keby vás predajca áut presviedčal, že Trabant s airbagmi z bavoráka je najmodernejšie vozidlo na trhu,“ hovorí nezávislý expert Pavol Široký zo združenia Za matku Zem, ktorý sa zaoberá rizikami spojenými s jadrovou energiou.

Čítajte viac:

To nie je svetlo. To je smrť! Kataklizme menom Černobyľ pred 30 rokmi zmenila svet

Nemôže sa stať?

Navštívili sme obce v okolí našich dvoch jadrových elektrární, v Mochovciach a v Jaslovských Bohuniciach. Obe patria do prvej zóny ohrozenia v okruhu päť kilometrov od jadrovej elektrárne, spolu s nimi je to pätnásť obcí. Ďalšie sú v širšej zóne ohrozenia. Obe obce majú vybudované centrá aj infraštruktúru, z prevádzky jadrových zariadení dostávajú dotácie. Vedenie obcí je teda motivované príliš nekritizovať a obyvatelia sa nechcú vyjadrovať, lebo majú pocit, že nič nezmôžu.

V atómkach často robia ich rodinní príslušníci. „Ľudia nemajú pocit ohrozenia, žijú tu tak ako vždy. Ani keď elektráreň stavali, nikto sa ich na nič nepýtal. Máme mladé rodiny aj stopäťdesiat nových domov,“ povedala nám starostka Jaslovských Bohuníc Božena Krajčovičová.

Jódové tabletky dostávajú zdarma, haváriu by obyvateľom oznámili obecným rozhlasom, sirénou aj mobilmi. „Prvý kontakt by sme dostali z jadrovej elektrárne na môj mobil, to tiež podlieha pravidelnej kontrole,“ hovorí starosta Mochoviec Ladislav Éhn. Dodáva, že okrem kompenzácií dostáva obec do rozpočtu financie z dane z nehnuteľnosti, ktorú jej platí elektráreň, a tá sa môže podľa zákona zvýšiť až na stonásobok základu dane.

Situácia je však predsa v niečom odlišná od bežných dedín - napríklad, keď pred pár rokmi v Jaslovských Bohuniciach skúšali novú sirénu, pár ľudí pri jej zvuku preventívne pojedlo jódové tabletky.

Krátka pamäť?

Pri černobyľskej havárii uniklo do prostredia dvestokrát viac rádioaktivity ako pri bombách na Hirošimu a Nagasaki a rádioaktívny mrak preletel nad naším územím až trikrát. Historická pamäť je krátka. Dnes z prostredia atómového priemyslu zaznieva, že následky sa zveličujú, pričom správa o radiačnej situácii na území Československa po havárii jadrovej elektrárne Černobyľ, vypracovaná v roku 1990 pre Vedecký výbor OSN, hovorí, že nadpriemerne kontaminované boli na Slovensku viaceré okresy.

Na Ukrajine zomreli tisíce ľudí, na našom území sa hovorí až o stovkách predčasných úmrtí v dôsledku rakoviny z ožiarenia, chronických chorôb, genetických a mentálnych porúch, pričom mnohé choroby sa prejavia až v tretej a vo štvrtej generácii. Radiačnú situáciu monitoruje Slovenský hydrometeorologický ústav (SHMÚ).

Po černobyľskej havárii prešiel na nový spôsob sledovania rádioaktivity. „Ten umožňuje automatické monitorovanie a môže teda slúžiť ako systém včasného varovania pred žiarením,“ vysvetľuje Terézia Melicherová z radiačného monitoringu SHMÚ. „Desaťminútové priemery z celého územia Slovenska sa automaticky odosielajú do centra na bratislavskej Kolibe, sú uložené do databázy, spracované a v rámci medzinárodnej výmeny dát distribuované partnerom.“ Čo by sa dnes dialo v prípade havárie na niektorej z atómiek?

„Pri takýchto mimoriadnych situáciách je medzi vykonávanými opatreniami monitorovanie a varovanie obyvateľstva, ukrytie, evakuácia, dočasné presídlenie, použitie profylaktík - jódových tabliet, hygienická očista osôb a odstránenie rádioaktívnej kontaminácie,“ menuje hovorkyňa Úradu verejného zdravotníctva SR Martina Merková.

Aktivity na ochranu obyvateľov by riadil Ústredný krízový štáb (ÚKŠ) pod Ministerstvom vnútra SR. V prípade, keď zaznie siréna, treba podľa ÚKŠ urobiť najprv tri veci: „Okamžite sa ukryte pri pobyte mimo budovy, zatvorte okná a dvere a sledujte vysielanie rozhlasu a televízie a riaďte sa podľa vysielaných pokynov.“

Presídlenie obyvateľov zo zamorených oblastí je podľa ÚKŠ „jedno z následných opatrení v prechodnej a neskorej fáze havárie.“ Viac než z úradov sme sa dozvedeli od ľudí. Dedinčan z Jaslovských Bohuníc nám prezradil, že „keby to buchlo, tak úkryt je v Kunovskej priehrade“.

V Mochovciach by obyvateľov evakuovali smerom na Štúrovo. „Isto majú pokyny a plány, ale v realite by ľudia nečakali na povolenie, nasadli by do áut a rýchlo preč,“ dodáva ďalší dedinčan.

Nezávislé?

Dnes u nás funguje v súvislosti s jadrovou energiou celý systém inštitúcií. Problém môže byť ich nestrannosť, časté sú tu finančné aj personálne prepojenia. Napríklad poradcom premiéra Roberta Fica v jeho prvej vláde bol Vladimír Práznovský, predseda predstavenstva firmy Enseco, a. s., ktorá získala v Mochovciach zákazky za desiatky miliónov eur.

Slovenskému jadrovému fóru šéfuje trnavský župan Tibor Mikuš, exriaditeľ Slovenských elektrární, a vo výbore ďalšej z organizácií, Slovenskej nukleárnej spoločnosti, figurujú aj ľudia z jadrového priemyslu, ktorí majú ako jeden z projektov snahu „u mladých ľudí vytvoriť pozitívny vzťah k jadrovej energii“. Ústredným orgánom štátnej správy, ktorý sa zaoberá dozorom nad jadrovou bezpečnosťou, je Úrad jadrového dozoru SR (ÚJD).

Jeho hovorkyňa Zuzana Hosťovecká nám potvrdila, že ÚJD „má zriadený havarijný štáb. Na účely informovania verejnosti by v prípade havárie slúžila v prvom rade špeciálna havarijná internetová stránka ÚJD“. Podľa kritikov však zatiaľ ÚJD utajuje aj informácie, ktoré majú byť verejné.

Napríklad v súvislosti s jadrovou elektrárňou Mochovce zverejnili dokumenty, kde boli začiernené celé strany, nedalo sa zistiť množstvo rádioaktívneho odpadu produkovaného elektrárňou ani informácia, ako je pripravená na zemetrasenie či záplavy.

ÚJD využil „atómový“ zákon z roku 2010, ktorý umožňuje nesprístupniť informácie, ak by to mohlo viesť k plánovaniu útoku. Nuž, pod pláštikom teroristickej hrozby sa dá utajiť všeličo. Ako tým utrpí právo obyvateľov poznať prípadné riziká, to už nikoho nezaujíma.

Splodiny totality

Tém, o ktorých sa mlčí, je viac. Pred časom sa napríklad organizácia Greenpeace snažila osloviť ľudí v zóne ohrozenia s témou zodpovednosti za prípadné škody. Zistili, že v prípade jadrovej havárie je ich majetok nepoistiteľný - každá poistka má jadrovú udalosť ako výluku z poistenia.

Atómky garantujú podľa zákona iba škody do 300 miliónov eur, čo však po prerátaní značí iba 750 eur na obyvateľa. Zvyšok by musel doplácať štát. „Prevádzkovateľ odmieta plnú zodpovednosť za škody v prípade havárie, lebo by sa nedoplatil, respektíve by sa nedokázal poistiť,“ vraví Pavol Široký.

„Bavíme sa až o stovkách miliárd eur - náklady po černobyľskej tragédii sa na Ukrajine a v Bielorusku odhadujú na vyše 400 miliárd eur, pri Fukušime sa hovorí o sume väčšej ako 220 miliárd. Sú to cifry, ktoré by predstavovali štrnásťnásobok nášho ročného štátneho rozpočtu.“ Isteže, nemusí sa nič stať, ale ľudia si neuvedomujú rozsah možných škôd a presné údaje nechce nikto poskytnúť.

„V tom vidím istú podobnosť s prístupom režimu počas totality. A to hovoríme len o ekonomických škodách. Ako vyčísliť ujmu na zdraví a životoch?“ pýta sa Široký. Historik František Neupauer z Ústavu pamäti národa, ktorý sa venuje černobyľskej tragédii, pripomína, že za totality „ľudia mali pocit, že žijú v bezpečí istôt, pritom v každom dychu nasávali ,splodiny‘ totalitného režimu. Dôsledky a obete tejto formy totality sa rovnako prejavia až v tretej či vo štvrtej generácii - a to je rovnako hrozivá predpoveď ako konštatovanie dôsledkov černobyľskej havárie.“

Vianočné tipy na darček