Mlčí už aj Mečiar: Spočiatku hovoril o zozname ústavných činiteľov, ktorí mali na BMG zarobiť, neskôr naznačoval, že veľmi zvedavým môže ísť o krk.

Mečiarovo rozkódované cédečko: Medzi klientmi nebankoviek nie sú politici

Do nebankoviek BMG a Horizont vkladali jednotlivci desiatky miliónov korún. Politici však na dlhoočakávanom zozname vkladateľov nie sú.

Na našom redakčnom stole leží zoznam vkladateľov do známych nebankoviek B.M.G. Invest a Horizont. Zoznam z takzvaného Mečiarovho cédečka. Mená politikov a iných vplyvných ľudí, ktorí mali na rozdiel od desaťtisícov poškodených nehorázne zarobiť, však medzi vkladateľmi vysokých vkladov nie sú. Buď peniaze nevrážali priamo oni, a teda v databáze nebankoviek nikdy nefigurovali, alebo ich odtiaľ ktosi dodatočne vymazal. Napriek tomu zoznam vyráža dych. Vyplýva z neho, že sumu vyššiu ako päť miliónov korún, teda asi 166-tisíc eur, vložilo do rúk šéfa nebankoviek Vladimíra Fruniho nie pár jednotlivcov, ale vyše šesťsto ľudí! Okolo roku 2000 sa na Slovensku našlo dvadsaťdva ľudí, ktorí mohli do BMG či Horizontu priniesť viac ako tridsať miliónov korún a traja z nich sa v nebankovkách rozhodli zhodnotiť cifry prevyšujúce až deväťdesiat miliónov korún, teda takmer tri milióny eur. Na pomyselnom vrchole najrozšafnejších vkladateľov stojí meno dnes už šesťdesiatsedemročného muža. Ako jeho vklad je uvedené číslo 733 385 381. Áno, ide o sedemstotridsaťtri miliónov tristoosemdesiatpäťtisíc tristoosemdesiatjeden, teda takmer trištvrte miliardy slovenských korún alebo dnešných vyše dvadsaťštyri miliónov eur.

Odkódované tajomstvo

Predseda HZDS Vladimír Mečiar odovzdal v roku 2004 Generálnej prokuratúre cédečko, na ktorom sa mali nachádzať údaje zo skrachovaných nebankoviek. Mečiar tvrdil, že je na ňom zoznam ústavných činiteľov a firiem prepojených na politické strany, ktoré na nebankovkách zarobili. Keďže v tom čase to na Slovensku vrelo nespokojnosťou v stodvadsaťtritisíc ľuďoch, z ktorých mnohí prišli o celoživotné úspory, k cédečku sa upínali nádeje na odhalenie, kam spomínané miliardy korún zmizli.

Lenže kým generálny prokurátor Dobroslav Trnka mohol svetu oznámiť, že pozná obsah Mečiarovho cédečka, prešli neuveriteľné tri roky. Informácie na cédečku boli údajne zakódované takým zložitým spôsobom, že v Slovenskej informačnej službe museli zapojiť do jeho odkódovania niekoľko najvýkonnejších počítačov so špeciálnym programom. Ako neskôr informoval Trnka, cédečko vytvorili a zakódovali štyria hackeri, ktorí pracovali pre Horizont. Ani oni však nepoznali celý kód, pretože pracovali samostatne, nezávisle jeden od druhého. Našťastie, počítače SIS sa vďaka celé mesiace trvajúcej práci k obsahu cédečka napokon prepracovali. Informácie o pohybe šesťdesiatich troch miliárd korún, ktoré boli do BMG a Horizontu postupne vložené, mali teda orgány činné v trestnom konaní k dispozícii. A Trnka národ uistil, že sa začne veľké vyšetrovanie. Že bude zriadený špeciálny vyšetrovací tím. Jeho úlohou bude preveriť vklady, výbery, termíny, prípadné neoprávnené zvýhodnenia klientov a tiež to, či boli výnosy zdaňované.

Plné kufre peňazí

Už letmý pohľad do zoznamu vkladateľov je plný zarážajúcich skutočností. Dozvedáme sa o milionároch, ktorí sa oficiálne živili ako bezvýznamní zamestnanci nie príliš prosperujúcich firiem, o vysokoškolských učiteľoch investujúcich celé desiatky miliónov korún, o prachatých majiteľoch malých stratových podnikov. Inými slovami povedané, ťažko by ste medzi nimi hľadali takých, ktorí sú všeobecne považovaní za bohatých. Spomínaný najvyšší vklad do BMG kole oči už sám osebe. Predstavme si, ako ktosi jedného pekného dňa priniesol do nebankovky sedemstotridsaťtri miliónov korún v hotovosti. To nebol balíček bankoviek, aký sa zmestí do vrecka alebo do igelitky. Celá suma naukladaná v tisíckorunových bankovkách vytvorí stĺpec vysoký viac ako stoštyridsaťštyri metrov! Už len prenos sedemstotridsaťtri miliónov korún z jedného miesta na druhé nebol jednoduchý a určite ani celkom bezpečný...

Extrapracháč z bytovky?

Ako vkladateľ najvyššieho vkladu je na Mečiarovom cédečku uvedený Zdeno S. zo stredného Slovenska. Už na prvý pohľad je však zrejmé, že tento starý pán majiteľom stámiliónov korún nikdy nebol. So svojou manželkou býva v tej istej bytovke viac ako štyridsať rokov a ani jeho susedia či spolupracovníci nemajú pocit, že by niekedy žil na vysokej nohe. „Do BMG som investoval a aj som na tom zarobil, ale... Koľko ste to vraveli? Sedemsto miliónov?“ zasmial sa pán Zdeno. „Kde by som toľko zobral? To musel dať voľakto druhý. Ja som niekedy v roku 1997 vybral z banky milión stotisíc korún a tie som vložil do BMG. Vtedy bola ešte pobočka nebankovky len v takej búde. Ale oplatilo sa. Z výnosov sme si neskôr kúpili víkendový domček na dedine, taký bez vody, aj sme ho zrekonštruovali,“ ukazuje pán Zdeno množstvo zmlúv o tichom spoločenstve, ktoré s nebankovkou uzavrel. Priznáva, že aj preto, ako sa jemu darilo peniaze zhodnocovať, neskôr vkladali úspory do BMG i jeho známi. „Aj môj syn tam vložil peniaze. Akurát on na rozdiel odo mňa nikdy nevybral ani halier. Mesiac pred tým, ako BMG krachlo, som mu vravel, že už by sme mali prestať, že nám stačilo. Syn ma uhovoril, aby sme peniaze otočili ešte poslednýkrát, a vidíte, ako to dopadlo. Ostalo mi tam dvestotridsaťtisíc korún a synovi skoro pol milióna. To bola čistá strata.“

Stámilióny bez záujmu prokuratúry

Ak pán Zdeno do BMG vyše sedemsto miliónov nevložil, lebo takú sumu nikdy nemal k dispozícii, zásadné sú dve otázky - kto vôbec mohol takouto sumou okolo roku 2000 disponovať a zároveň kto si trúfol zneužiť meno pána Zdena, jeho rodné číslo i adresu bez obavy, že sa ako človek s predstieranou identitou nemusí už k svojim peniazom dostať? Ako prvé asi nejednému napadne, či nešlo o čierne peniaze, teda prostriedky získané z trestnej činnosti, napríklad o peniaze mafie. Ale zdroje blízke podsvetiu tvrdia, že napríklad Mikuláš Černák bol dosť bohatý, sumou sedemsto miliónov korún však ani náhodou nedisponoval. V súvislosti s nebankovkami a obrovskými vkladmi sa spomínajú len akísi „ľudia z bánk“. A pán Zdeno je presvedčený, že v tom museli ísť aj priamo ľudia z BMG.

„Určite. Veď mňa na tunajšej pobočke dobre poznali. Chodil som tam každý mesiac, teda dvanásťkrát do roka. Vždy som peniaze vložil a po mesiaci ich zase vybral. Takto sa to opakovalo od roku 1997 až do roku 2002.“ Naše úvahy o tom, kto mohol vložiť sedemstotridsaťtri miliónov korún do BMG a odkiaľ mohol toľké peniaze zobrať, môžeme rozvíjať len na úrovni špekulácií. Zisťovať fakty mala polícia a prokuratúra. „Vypovedal som asi rok po tom, čo BMG padla, teda niekedy okolo roku 2003. Vtedy ma predvolali rovnako ako ostatných poškodených,“ tvrdí pán Zdeno. Od času, keď Mečiar cédečko odovzdal prokuratúre, ho policajti ohľadne BMG nekontaktovali. „Nikto sa nezaujímal, či som vložil do nebankovky také obrovské peniaze. Vy ste prví, kto sa ma na to pýta.“

Rozkódované cédečko: Dobroslav Trnka sľuboval vytvorenie špeciálneho tímu na preskúmanie údajov. Nič také sa napokon nestalo. Foto: TASR

Aj cirkev, aj firma s peniazmi od štátu

Rovnako ako u pána Zdena ani u sedemdesiatpäťročného muža s vkladmi dokopy prevyšujúcimi deväťdesiat miliónov korún pôvod dávali peniaze aj do BMG, aj do Horizontu. Celá rodina sa na to poskladala. Išlo o veľa, veľmi veľa peňazí, ale, preboha, nehovorte tú sumu do telefónu! O tom ticho!“ vážne sa obával vyslovenia vloženej sumy starý pán z tretej priečky Mečiarovho cédečka. „Predali sme vtedy pozemky a chceli sme získané peniaze ešte zhodnotiť. Jeden, čo v nebankovke bol, ma nahovoril a potom zmizol. Je to podvod nad podvod. Naleteli sme a prišli o všetko. Jediné šťastie, že napriek svojmu veku stále pracujem a zamestnávam si tak hlavu. Inak by som už dávno ležal pod zemou. Poznal som takého, čo to nezvládol a siahol si na život. Smutné je, že nikto nemá chuť vyšetrovať, kam sa všetky tie peniaze podeli.“

S poriadnym prekvapením reagoval na náš telefonát aj Ľubomír Petrík, hovorca prešovského gréckokatolíckeho arcibiskupstva. Informáciu z Mečiarovho cédečka o vklade gréckokatolíckej cirkvi v Prešove vo výške päť miliónov korún počul prvýkrát, ale keďže v Prešove došlo za posledných desať rokov k výmene viacerých predstaviteľov tejto cirkvi, s istotou nemohol nič vylúčiť. „V účtovníctve sme nič také nenašli a každého, koho som sa na to pýtal, sa iba zasmial, že akí by sme boli radi, keby sme päť miliónov korún niekde mali. Pre nás je to absurdná suma. Vidí sa mi to veľmi nepravdepodobné, ale určite to ešte poriadne preveríme.“ Farár Daniel Galajda, ktorý v Prešove pôsobí tiež iba posledné roky, reagoval podobne: „Také peniaze sme my nikdy nemali. A nikto sa mi ani nechválil, že by vypovedal v tejto veci na polícii.“ Medzi firmami, ktoré podľa zoznamu z Mečiarovho cédečka vrazili svoje peniaze do BMG, jednoznačne dominuje Galafruit & CO z východného Slovenska s vkladom tridsaťdva miliónov korún. Majiteľ firmy Mikuláš Vareha je momentálne vo väzbe, tak sa za spoločnosť vyjadrila jej konateľka Daniela Bodnárová:„Pán Vareha figuruje v Galafruite len od roku 2008, takže o hospodárení v predchádzajúcom období nemáme úplné informácie. Náš daňový poradca mi akurát povedal, že si na niečo také matne spomína. Isté je, že predchádzajúci majitelia peniaze dosť rozhadzovali, a tiež, že fi rma v minulosti dostala od štátu ako nenávratnú pôžičku deväťdesiat miliónov korún.“

Nekonali, lebo nekonali

Pri rozhovoroch s náhodne vybratými subjektmi z Mečiarovho cédečka sme ani raz nenarazili na zmienku o práci špeciálneho vyšetrovacieho tímu, ktorého založenie avizoval Trnka. Opýtali sme sa preto priamo na Generálnej prokuratúre, koľko ľudí v tomto tíme pracovalo, kto mu šéfoval a k akým výsledkom sa tento tím dopracoval. Hovorkyňa Generálnej prokuratúry Vladimíra Glendová nám poslala odpoveď, akú verejnosť isto-iste nečakala: „Žiadna špeciálna skupina v tomto prípade zriadená nebola. Po rozkódovaní predmetného súboru boli materiály odstúpené úradu Špeciálnej prokuratúry a Daňovému riaditeľstvu SR na ďalšie konanie.“ A čo sa s nimi dialo ďalej? „Daňové riaditeľstvo SR preskúmalo, či všetky daňové subjekty, ktoré zarobili na nebankových subjektoch, zdanili dosiahnutý zisk. Napriek tomu, že nie všetky daňové subjekty takéto príjmy zdanili, Daňové riaditeľstvo nemohlo začať výkon správy daní, lebo došlo k zániku práva vyrubiť daň,“ informuje Gabriela Dianová z Finančného riaditeľstva SR.

Z Úradu špeciálnej prokuratúry sa ešte dozvedáme, že Daňové riaditeľstvo podalo niekoľko trestných oznámení, policajti potom vypočuli osoby, voči ktorým smerovalo podozrenie z krátenia daní, ale „vzhľadom na premlčanie bolo v týchto prípadoch trestné stíhanie zastavené“. Nás však hlavne zaujímalo, k akým výsledkom sa kompetentné orgány dopracovali v prípade extrémne vysokých vkladov, na ktoré je azda každý prokurátor povinný pozrieť sa a priori ako na podozrivé. Veď v prípade neobvyklého pohybu vyššej sumy ešte aj bankám vyplýva zo zákona povinnosť ohlásiť ho polícii. Hovorkyňa špeciálnej prokuratúry Andrea Predajňová však píše: „Predmetom trestného stíhania nebolo skúmanie pôvodu vkladu.“ Opýtali sme sa, prečo prokuratúra pôvod vkladu neskúmala, a dostali sme zaujímavú odpoveď: „Lebo to nebolo predmetom trestného stíhania.“

Čiže skúmanie pôvodu peňazí vložených do nebankoviek nebolo predmetom trestného stíhania, lebo nebolo predmetom trestného stíhania. K tomuto brilantnému vysvetleniu nečinnosti Úradu špeciálnej prokuratúry netreba asi nič dodávať. Slávne Mečiarovo cédečko je nám vlastne nanič, ale pre istotu (či prečo?) je uložené v trezore Generálnej prokuratúry. Podľa Trnkových slov je jeho obsah uložený na dvoch počítačoch, ktoré sa dajú otvoriť len na Generálnej prokuratúre za prítomnosti troch ľudí, presnejšie povedané, na základe odtlačkov ich prstov. Obsah cédečka údajne pozná len do dvadsaťpäť ľudí.

Zvláštne je, že dnes už o cédečku nechce hovoriť ani Mečiar, ktorý okolo neho narobil najviac kriku. Veľa naznačuje jedno z jeho posledných vyjadrení na túto tému: „Prosím vás, tam, kde je šesťdesiaťštyri miliárd a z toho štrnásť miliárd sa stratí, tam ide aj o vlastný krk, nielen o peniaze tých ľudí, čo ich tam dali.“ Netreba zabúdať, že jeden z trojice právoplatne odsúdených v kauze BMG si svoj jedenásťapolročný trest stále neodpykal. Františka Matika, ukrývajúceho sa pred spravodlivosťou, polícia už roky nie a nie nájsť...

Ticho o zmenke

O nechuti kompetentných odhaliť pred verejnosťou pravdu o pozadí veľkých nebankoviek svedčí aj prípad zmenky, ktorá sa objavila pri vyšetrovaní Františka Mojžiša, neskôr odsúdeného na osem a pol roka za podvod. Ide o zmenku vystavenú štátnym podnikom Slovenské telekomunikácie na sumu päť miliárd slovenských korún, splatnú 1. decembra 2001. Zmenku kúpila spoločnosť Drukos od spoločnosti Herold Telemédia v apríli 2002, teda stoštyridsaťštyri dní po lehote jej splatnosti.

V kuloárnych rozhovoroch označili právnici túto zmenku za jasný podvod, ale na Úrade špeciálnej prokuratúry „nie je evidovaná samostatná trestná vec týkajúca sa predmetnej zmenky“. Sedieť so založenými rukami sa na špeciálnej prokuratúre rozhodli napriek tomu, že pochybnú zmenku mal vystaviť podnik patriaci štátu a že ju na špeciálnej prokuratúre dostali ako na zlatom podnose.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní