Osturňa: Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry.

Mesto v dedine: Pri Osturni by malo vyrásť omnoho väčšie turistické centrum, než je obec sama

Z jednej strany domy, z druhej úšust a v hĺbke Osturniansky potok. Medzitým úzka cesta, na ktorej sa modlíte, aby oproti nešlo auto, tobôž väčšie, s ktorým by ste sa neobišli.

Daň za to, že v najdlhšej slovenskej dedine - má vyše deväť kilometrov - platila stavebná uzávera už od konca sedemdesiatych rokov minulého storočia, keď ju vyhlásili za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry.

Stal sa z nej akýsi živý skanzen, unikátny z viacerých stránok. Bola to napríklad jediná dedina na Zamagurí, kde políčka zostali ich vlastníkom, nikdy im ich nevzali do družstva. Lenže, niečo za niečo. Políčka zostali, ale - žiadne nové domy, žiadne kúpeľne, žiadne plechové strechy... „Ľudia začali utekať. V roku 1970 mala obec 1 244 obyvateľov, v roku 1999 už len 415 a v súčasnosti 298 obyvateľov,“ hovorí miestny rodák Ján Harabín, ktorý sa hrdo hlási k „osturnianskej národnosti“, lebo vraj nikto nepoužíva také nárečie ako tunajší ľudia, aj piesne majú iné. A ešte čosi - tá ich deväťkilometrová cesta, okolo ktorej stoja domy ako vojaci, nemá názov.

Presklené fasády aj zoologická záhrada

A práve tu malo vyrásť čosi, čo nič nevystihuje lepšie než slová z decembrového stanoviska Krajského pamiatkového úradu Prešov k urbanistickej štúdii strediska cestovného ruchu Goralská dedina Osturňa - Spišská Magura. „Možno sa len domnievať, že investor a spracovateľ štúdie nepozná špecifiká obce Osturňa, v opačnom prípade by nebolo možné v tomto prostredí navrhnúť...“ a ideme cez pomlčky. Mestskú zástavbu s využitím architektúry a vonkajšieho vzhľadu spišských trhových miest s replikami fasád domov z Kežmarku, Levoče a ďalších. Vytvorenie nového námestia s alternatívnou budovou kostolíka. Ubytovacie zariadenia do goralských dreveníc s kapacitou tristo lôžok. Výstavbu shopping centra - najnovšej vášne moderného človeka. Vytvorenie sídelného útvaru kúpeľného mesta približne s tisíckou stálych obyvateľov a tisíc prechodných v týždenných turnusoch.

Návrh zaťaženia miestnej komunikácie do tritisíc áut denne. Architektonický návrh nových hotelov, športové kryté objekty ako kolkáreň, bowling, krytá sála na tenis - dva kurty s hľadiskom asi pre päťsto divákov, obchodné centrum s dennou návštevnosťou približne tritisíc ľudí, a to by to obchodné centrum malo ešte aj kompletne presklenú fasádu, aby sa v nej odrážali fasády domov Centra goralskej dediny. Štúdia počítala tiež so zoologickou záhradou, vybudovaním ohrady miestnej lesnej zveri a v zátvorke - jelenej, srnčej, medveďov, líšok, veveričiek a ostatných druhov. Nuž a na záver: Vytvorenie skanzenu s replikami dreveného kostolíka z Malej Frankovej a atrapami starých hrobov so železnými krížmi a nápismi prevzatými z cintorínov horného Spiša.

Dlhý, ale azda nie nudný opis toho, čo by sa na Osturňu doslova prilepilo. Mesto v dedine. „Tu to malo stáť, v časti, ktorá sa volá Rovienky,“ hovorí starostka Kristína Gregoričková. „Tu sa nám zlievajú dva potoky, Krumlovský a Kremeňák, vytvárajú pomyselné písmeno y, a tamto za tým vrchom je jedno z osturnianskych jazier, prírodná pamiatka. Prelínajú sa nám tu aj ochranné pásma TANAP-u a Pieninského národného parku,“skonštatuje a potom ukazuje prstom, kde by podľa štúdie malo čo stáť. Wellness na báze geotermálneho prameňa. Lyžiarsky vlek na Kaňukovom vrchu. Dedina. Objekty pre školu v prírode. „A neuveríte, ale rátalo sa aj s päťsto podzemnými parkovacími miestami!“ Osturňa je na dohľad, presne tam, kde by bol viadukt, ktorý by rozčesol bezmennú cestu ako dážďovku, aby sa výletníci dostali aj na druhú stranu potoka, kde by bol ďalší vlek.

Tritisíc áut v raji denne

„Začalo sa to vlani 27. marca, keď sme dostali žiadosť o čiastkovú zmenu územného plánu obce Osturňa. O deň neskôr som o tejto žiadosti informovala našich piatich poslancov netušiac, že traja z nich - Mária Kaňuková, Ján Kaňuk a Vladimír Šimšaj - sú členmi dozornej rady spoločnosti, ktorá žiadosť o zmenu podala. V auguste mi spoločnosť doručila ideovú štúdiu, kde bolo všetko, o čom sme hovorili doteraz, a musím priznať, že to bol pre mňa šok,“ hovorí starostka. „Vyrazilo mi to dych.“ Takýto projekt by znamenal zánik Osturne. „Viete si predstaviť už len to, že by po tej našej ceste prešlo tritisíc áut denne? Že by sme sa ako obec mali postarať o odvoz smetí, čo nám ukladá zákon?“

Konštatuje, že zvolala zasadnutie obecného zastupiteľstva na 2. októbra, ale to nebolo uznášaniaschopné. „Stretla som sa aj s konateľom spoločnosti a vyslovila som názor, že je to číre megalomanstvo, aké do Zamaguria nepatrí.“Sedemnásteho januára zasadla v Kežmarku rozvojová rada a tá sa nestotožnila ani s projektom, ani s tým, ako sa k nim dostal. „Dvadsiateho tretieho februára investor predložil novú urbanistickú štúdiu, ktorá má však dátum júl 2017. Tentoraz s názvom Turistické centrum obce Osturňa. Na rozdiel od tej prvej sa posunuli o kúsok ďalej, ich objekty už nie sú v intraviláne obce, ale zostali tesne pri ňom,“ dodáva starostka.

U Kaňukovcov: „Nemyslite si, že to tu chceme zdevastovať, predsa si nezničíme obec, kde žijeme!“ hovorí Ján Kaňuk.
U Kaňukovcov: „Nemyslite si, že to tu chceme zdevastovať, predsa si nezničíme obec, kde žijeme!“ hovorí Ján Kaňuk.
Július Dubravay

Štúdia má len päť strán, ale aj na tie sa pomestili drevené domčeky, kryté bazény, hotely, administratívna budova, historická stodola, gazdovský dvor i gazdovská krčma, historická kováčska dielňa, lyžiarske vleky či škola v prírode. „Nesúhlasím ani s týmto projektom, pretože je v podstate rovnaký ako ten predchádzajúci. A nerieši ani len príjazdové cesty,“ dodáva starostka Kristína Gregoričková.

Nerieši, ako nerieši. Na mape cesty sú. Jednou z nich sme sa vybrali i my, aby sme si ju vyskúšali. Namierili sme si to k Veľkej Frankovej, odbočili sme pri tamojšom družstve, prefrčali popri jeho bráne hrboľatou panelovou cestou, ktorá sa zrazu zúžila, a na poľskej strane nás privítal zákaz vjazdu nákladných áut a traktorov. S výnimkou majiteľov pozemkov - Nie dotyczy właścicieli gruntow. Trochu asfaltová cesta sa zmenila na blatovú a boli sme v Kacwine. Druhá sa skončila v Gecemanských záhradách. Nie tých biblických pod Olivovou horou v Jeruzaleme, ale na hornom konci Osturne, o 260 metrov vyššie, než je dolný koniec, kde je taký pokoj, že ho nazvali takto. „Raj? Dajte pokoj! Za víkend sa tu už teraz otočí zo osemdesiat áut, minule sme ich narátali trinásť za hodinu. A dnes ráno tu boli už dve štvorkolky, a to je len ráno,“ povie Katarína Závacká. Keby ich vraj prišlo tritisíc, raj by zmizol v dopravnej zápche a smogu.

Šanca pre Osturňu?

„Osturňa má jedinú šancu, turistiku. Preto musíme ten projekt podporiť,“hovorí Vladimír Šimšaj. „Ja som odtiaľto, aj moja manželka je odtiaľto, práve sa nám narodila dcéra a nechceme z obce odísť. Mám tridsať rokov a za celý ten čas len sledujem úpadok dediny. Chrániť je pekné, ale čo sa stane, keď odtiaľto všetci odídu? Drevenice spadnú a po Osturni nakoniec nezostane nič,“ dodáva Ján Kaňuk. V jednej miestnosti sa nás tlačí asi desať a tí, ktorí sa tu zišli, tvrdia presný opak ako pani starostka. „Nemyslite si, že to tu chceme zdevastovať, predsa si nezničíme obec, kde žijeme! A pamiatkari? Je logické, že sú proti, chcú to zachovať v nezmenenej podobe, ale oni tu nežijú! Prečo máme chodiť za robotou desiatky kilometrov, keď nám leží tu, rovno pri nohách?“ pýta sa Ján Kaňuk.

Rozhovoria sa aj o projekte, ten novší je vraj nepomerne menší než ten pôvodný, vravia, že všetko je naplánované postupne, a keď sa ich opýtame na zdroj informácií, oznámia nám, že už nie sú členmi dozornej rady investora. „Chceli sme mať istotu, že firma s nami bude komunikovať, preto sme sa na to dali. Ale zvážili sme, že by to mohlo vyzerať ako konflikt záujmov, tak sme požiadali o ukončenie nášho pôsobenia v dozornej rade,“ hovorí Vladimír Šimšaj.

Poslancami však zostali a sťažujú sa, že starostka im robí napriek. Že sa stretávajú iba každé tri mesiace, ako káže zákon, že im dáva vedieť termín stretnutia na poslednú chvíľu... A že ne­chce zvolať verejné zhromaždenie, kde by sa všetko vyjasnilo.

To, čo sa odohrávalo v nasledujúcich minútach, sa uverejniť nedá, toľko žalôb za nactiutŕhanie by asi nevydržal nikto. Kto bol vo vedení urbariátu a čo tam robil, kto je poľovník a stráži si to svoje, kto, kedy, komu, čo povedal, urobil, ako ho urazil... Také komplikované medziľudské vzťahy asi nemá žiadna dedina, aj keď sa hovorí všeličo. Všetci všetko o každom vedia, každý má na niekoho pre niečo ťažké srdce a do toho príde projekt, ktorý má celú dedinu zmeniť. Po tom, čo sme opísali, akési mesto v dedine. V nedotknutej dedine, ktorá je vraj posledným miestom na Slovensku, lebo iné také miesta, kde by sa toto dalo postaviť, už vraj nemáme. Kde sa dalo, tam už niečo stojí. I preto je najnovšie stanovisko riaditeľky Krajského pamiatkového úradu Prešov Evy Semanovej zo 14. marca tohto roka jasné: „Aj keď predložený zámer je plánovaný mimo pamiatkového územia v Osturni, nesmie negatívne ovplyvniť pamiatkové hodnoty pamiatkového územia.“