Nákladiak Praga v rukách Olgy Hepnarovej sa zmenil na vražednú zbraň. Žena nenávidela ľudí a rozhodla sa pomstiť.

Milovala Kafku, nenávidela svet: Vrahyňa Hepnarová zmasakrovala ľudí nákladiakom

Olga Hepnarová, panovačná lesbička s nenávisťou voči svetu, dostala za masaker povraz. Trest za jej konanie dodnes vyvoláva otázniky.

Desiateho júla 1973, zhruba dve hodiny popoludní, sa na jednu z pražských električkových zastávok vrútil zelený nákladiak Praga a zmietol čakajúci dav. Za volantom sedela nenápadná tmavovláska s cigaretou v ústach.

Bilancia masakra bola desivá - osem mŕtvych, dvanásť zranených. Meno chladnokrvnej šoférky bolo Olga Hepnarová. V čase masakra, aký nemal v bývalom Československu obdobu, mala dvadsaťdva rokov. Bola to posledná žena, ktorú v spoločnom štáte popravili.

V ako vendeta

Rok 1973 mohol byť „iba“ ďalší normalizačný rok. Pošta zaviedla poštové smerovacie čísla, v Prahe otvorili Nuselský most (vtedy Most Klementa Gottwalda - pozn. redakcie), Václav Vorlíček uviedol v kinách legendárne Tri oriešky pre Popolušku, Československá televízia začala pravidelne vysielať vo farbe... Keby sa na rozhraní pražskej Letnej a Holešovíc neodohral jeden z najhrozivejších masakrov našich povojnových dejín.

„Vina nie je vo mne, ale vo vás - v ľuďoch,“ vyhlásila bez okolkov Olga Hepnarová. Inteligentná mladá žena, ktorá si vyhliadla vhodné miesto a bez najmenšieho zaváhania narazila do ľudí čakajúcich na električku. Prenajatý zelený nákladiak pokračoval tridsať metrov po chodníku a valcoval všetkých, ktorí nestihli uskočiť. „Zostal vo mne pocit, že niet kam utiecť,“ citovali české médiá výpoveď jednej zo svedkýň.

Identita nemilosrdného šoféra kata bola pre všetkých šok, keďže za volantom sedelo útle dievča z dobre situovanej malomestskej rodiny. Otec bankový úradník na dôchodku, matka zubná lekárka, staršia sestra vysokoškoláčka. Tichá hnedovláska s peknými črtami, ktorá sa v trinástich rokoch pokúsila o samovraždu, hltala Kafku, Freuda i Camusa a nenávidela svet navôkol, pracovala ako poštárka.

Podľa pamätníkov sa bála ľudí a nikdy sa nesmiala. Aká obrovská nenávisť sa však skrýva v jej vnútri, nikto do osudného dňa netušil.

Po „spanilej jazde“ Olgy Hepnarovej na zelenej Prage zomreli priamo na ulici traja dôchodcovia. Ďalší piati podľahli zraneniam neskôr, dvanásť ľudí bolo zranených. Foto: policie-cr.cz

Premyslený čin

Olga Hepnarová narazila do dôchodcov čakajúcich na spoj s jasným úmyslom - zabíjať. Pôvodne uvažovala, že odpáli trhavinu, vykoľají vlak alebo postrieľa chodcov na ulici. Inšpiráciou bol pre ňu invalidný dôchodca Ondrej Chámovský, ktorý 16. januára 1973 spáchal na ministerstve spravodlivosti v Bratislave bombový útok. Na mieste vtedy zahynul okrem páchateľa aj jeden zamestnanec ministerstva.

Olga Hepnarová však chcela viac obetí, a predovšetkým si chcela byť istá, že plán nezlyhá. Hoci bola dobrá strelkyňa a pravidelne navštevovala strelnicu Zväzarmu, nakoniec padla voľba na nákladné auto.

Inteligentná dievčina si zvolila nielen miesto, kde bude čo najviac ľudí, ale aj chodník s nízkym obrubníkom a vozovku idúcu z kopca. Z dvadsiatich ľudí, ktorých zrazila, zomreli traja na mieste. Ďalší traja skonali po prevoze do nemocnice, dvaja podľahli následkom zranení neskôr.

Svedkovia i vyšetrovatelia si najprv mysleli, že Hepnarová za volantom zaspala. Z jej chladnokrvného vysvetlenia však mrazilo: „Bola to moja pomsta spoločnosti,“ povedala, pokojne čakajúc na zatknutie. S elegantnou kabelkou, cigaretami v ruke a vo svetríku. K činu sa bez okolkov priznala a mrzelo ju iba jediné - že mŕtvych nebolo viac.

O šialenej jazde mladej ženy si síce šepkala celá krajina, no oficiálne médiá o udalosti mlčali. Komunistický režim totiž nepotreboval žiadne problémy. Špeciálne, keď Hepnarová bezprostredne po masakri uviedla, že nič neľutuje. Vraj jej bolo úplne jedno, koho zabije.

Za masaker ju obesili. Foto: policie-cr.cz

Panovačná lesbička

Olga Hepnarová sa od začiatku prezentovala ako obeť. Konala, lebo jej ubližovali, a necítila žiadnu vinu. Tvrdila, že odmalička ju bili a mrzačili jej dušu. Pomery v rodine zrejme neboli ideálne. Spisovateľ Roman Cílek v knihe Olga Hepnarová uvádza zarážajúce svedectvo jedného z vyšetrovateľov: „Otec sa od veci úplne odtiahol a matka, s ktorou som niekoľkokrát rokoval, ani jediný raz vo vzťahu k tomu, čo jej dcéra spáchala a čo ju ako trest pravdepodobne čaká, nedala najavo akýkoľvek pocit: ani pohnutie, ani smútok, ani ľútosť, ba ani zlosť.“

Olga Hepnarová sa opakovane liečila na psychiatrii. Utekala z domu, odmietala chodiť do školy, až skončila v psychiatrickej liečebni v juhočeských Opařanoch. Práve tu ju údajne začali priťahovať ženy, za čo ona sama sa považovala za „sexuálneho mrzáka“. Aj keď bola inteligentná a sčítaná, vyučila sa za knihárku a začala jazdiť s poštovým inkasom.

Kolegovia sa jej podľa svedeckých výpovedí báli. Mladá žena vraj vôbec nehovorila a stránila sa ľudí. „Spoločnosť sa ku mne ako k svojmu členovi správala tak beštiálne, že to nemá obdobu a dá sa to porovnať len s americkým rasizmom,“ zdôvodňovala svoje pohnútky. Za prejav beštiality považovala i to, keď ju sprievodca hrubo požiadal o lístok alebo jej dal niekto prezývku.

Vražda na druhý pokus

Skôr ako sa Hepnarová odhodlala vraždiť, hodila do schránky listy určené pre vtedajší týždenník Mladý svět a denník Svobodné slovo. Svoj život v nich opísala ako nekončiaci sa sled utrpenia, za ktoré môže celá spoločnosť. Prekážali jej prezývky ako Múmia či Dračica. Sťažovala sa na bitky, posmešky, nezmyselné ponižovanie, osamelosť, sexuálne neuspokojenie a bezmocnosť.

Zo všetkého vinila okolie. Priala si, aby jej čin nebol znevážený, zosmiešnený a zabudnutý. „Ja, Olga Hepnarová, obeť vašej beštiality, odsudzujem vás na trest smrti prejdením a vyhlasujem, že za môj život je iks ľudí málo,“ konštatovala lakonicky. Budúcim miestom činu prvýkrát len prešla. Zdalo sa jej, že je na zastávke málo ľudí. Druhýkrát už rozbehla nákladiak šesťdesiatkou...

Na popravisku

Rozsudok s trestom smrti padol 6. apríla 1974. Olga Hepnarová sa ani nechcela odvolať. Pokúsila sa o to jej matka, ktorá argumentovala duševnou poruchou, no neuspela.

Keď Olga Hepnarová nedostala ani prezidentskú milosť, 12. marca 1975 ju v tichosti popravili. Tesne pred vykonaním rozsudku v pankráckej väznici sa psychicky zrútila. Kládla odpor a na šibenicu ju museli podľa dobových záznamov doslova dovliecť.

Bola poslednou popravenou ženou na československom území. Štyridsať rokov po strašnom čine sa však stále objavujú otázky o tom, či nebola Olga Hepnarová skôr psychiatrický pacient, ktorý potreboval odbornú pomoc, ako chladnokrvný vrah. Objavili sa špekulácie, či netrpela autizmom, alebo schizofréniou.

„Chcela zabiť ľudí, nešlo o chvíľkové poblúznenie mysle, ale o premyslený plán s prípravou,“ uviedla pre český Týden policajná psychologička Ludmila Čírtková. Je presvedčená, že ani po rokoch nemožno vylúčiť, že Olga Hepnarová vedela, čo robí, a chcela urobiť presne to, čo spravila.

Beštie, šialenci a kanibali

Tresty smrti sa v Československu ukladali až do pádu železnej opony a neunikli im ani ženy. Za prvej republiky nebola síce popravená ani jediná, zato po druhej svetovej vojne takmer sedemdesiat za zločiny počas okupácie. Z politických dôvodov bola v roku 1950 justične zavraždená Milada Horáková. Po nej boli za kriminálne zločiny obesené okrem Hepnarovej ešte ďalšie štyri ženy.

  • Zdenka Mizerovská dostala povraz v roku 1953. S milencom naplánovala vraždu snúbenca.
  • V roku 1958 popravili šesťdesiatjedenročnú Irenu Liptákovú za vraždu nevesty.
  • Zdravotnú sestru Mariu Fikáčkovú odsúdili na hrdelný trest za dve vraždy a dvojnásobné ublíženie na zdraví. Hovorilo sa však, že ublížila desiatkam novorodencov. Popravili ju v roku 1961.
  • V roku 1966 popravili štyridsaťtriročnú Irenu Čubírkovú za krvavú vraždu svojho druha. Zistilo sa, že už pätnásť rokov predtým zabila vtedajšieho manžela a zamaskovala to ako nehodu.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní