V časoch minulých: Marek Ondrejka a Filip Poledovič v miestnosti, ktorou sa to všetko začalo.

Mladíkov očaril socík, v pivnici majú múzeum komunistických artefaktov

Mladí boľševici si otvorili Izbu revolučných tradícií v Križovanoch nad Dudváhom. Spomínajú na režim, ktorý nezažili. Kto mu neodporoval, mal sa dobre, kto odporoval, zle, myslia si.

Color servis Teplice. Pásik zloženého papiera, ktorý niekomu nepovie nič, tým starším sa však v hlave premietne pol mladosti. Keď ste si východonemeckým alebo sovietskym fotoaparátom na film značky ORWO odfotografovali napríklad rodinnú dovolenku v Rumunsku, film ste po návrate domov poslali doporučene do Teplíc a potom ste trpezlivo čakali.

Dva týždne, tri týždne i viac, kým farebné obrázky neprišli na dobierku. Color servis Teplice - v tom pásiku papiera boli vaše negatívy. Dnes máme digitály, externé harddisky, na ktorých si fotografie môžeme ukladať, a - Izbu revolučných tradícii v Križovanoch nad Dudváhom, kde vám tento papierik padne do oka.

Gottwald z burzy, Husák od kotolníka

„Gustáva Husáka mi daroval kotolník z našej základnej školy,“ skonštatuje Filip Poledovič. Má iba dvadsaťdva rokov, študuje politológiu a svoju „izbu“ s pár priateľmi otvoril v roku 2007. „Toto bola prvá miestnosť,“ povie.

Sme v podzemí rodinného domu, kam sme sa dostali cez garáž, okolo škodovky, stopäťky, a pred očami máme defilé prezidentov socialistického Československa.

„Klementa Gottwalda mám z Trenčína, z burzy starožitností. Antonína Zápotockého som zdedil po zberateľovi v Križovanoch a Engelsa som kúpil v antikvariáte v Trnave za tisícpäťsto korún,“ rozpráva. Obrazy, ktoré kedysi viseli v každej učebni a v každej pracovni, dnes zdobia steny tejto pivnice.

Prezidenti a hneď vedľa Engels a ešte kúsok doprava - busty. Stalin, Lenin, ale určite najviac pobaví sýtočervená hlava Antonína Zápotockého. To je fakt unikát! „Nemal rád Slovákov,“ dodá Filip a z police vyberá konzervu zlatá barva, ČSVD Praha, 1975. Filip sa vyzná, spomína, že väčšina búst bola nafarbená do zlatista, tak mu predsa takáto „piksľa“ nemôže chýbať. Kým sa k tým piksliam dostaneme, ešte informácia, že Gottwalda vymenil za bonbóny s manželkou riaditeľa školy a potom sa už oči môžu kochať kovovou škatuľou na cigary KORA, vyrobenou v smolníckom závode s cenovkou vyrytou do plechu - 7,50 Kčs.

Májka, lahôdkový krém, kto by sa nepamätal, a hneď vedľa „toaletní papír nekrepovaný, Jihočeské papírny, n. p., útržkový“. Pamäť sa trochu vymyká kontrole, keď je raz konfrontovaná so súpravou na opravu duší AUTO MOTO Matador a vzápätí s papundeklovými cestovnými lístkami na vlak a nakoniec s veľkým nápisom nad tým všetkým - Ani zrno nazmar! Nakoniec sa rozum zastaví a preblysne ním - prečo?

Vtedy sa učili pre prax, dnes pre úrad práce

Na začiatku boli traja, zostali dvaja, ktorých „bavila 2. svetová vojna a to, čo prišlo po nej“, ako vraví Filip. Ale postupne sa k nim pridávali ďalší, dnes ich je dvanásť. Prečo? „Veď deti sa dnes v škole ani neučia, že Viedeň oslobodila Červená armáda!“ povie Filip.

„Cez tie veci sa dá dozvedieť, ako vtedy ľudia žili. Kto neodporoval režimu, mal sa dobre, kto odporoval, zle. Veľa vecí nebolo správnych, ale rovnako veľa vecí nás mohlo sprevádzať aj v tomto režime. Napríklad sociálne istoty, aké vtedy ľudia mali,“ hovorí. „Vtedy sa mladí učili pre prax, dnes pre úrad práce,“ dodá Marek Ondrejka, sedemnásťročný mladý muž, z ktorého bude čoskoro elektrotechnik. „A firmy im dávali byty, keď sa zaviazali, že v nich odpracujú niekoľko rokov,“ rozpráva.

„Aj tie spotrebiče, ktoré sa vyrábali vtedy, vydržali dvadsať rokov, dnes sa im skončí záruka a je po nich.“ Nechtiac si spomeniete na exponát, práčku Harmonia vyrobenú Kovosmaltom Trnava v roku 1958 s netradičným dreveným obložením. Alebo na rádiá, ktorých majú viacero, najstaršie z roku 1953 a najmladšie z roku 1989.

Ale stále nepoznáte odpoveď na otázku prečo. Mapujeme všetko, hovoria chalani. Len vlajočiek im v izbe visí vyše dvanásťtisíc! K odznakom sme sa radšej ani nepriblížili. Tu je porcelánová šálka, z ktorej pil Gustáv Husák, trofej z burzy starožitností, vedľa zasa nápis v ruštine: „Dostaneme sa k víťazstvu komunistickej práce, V. I. Lenin.“ Niečo dostali, volajú to „povalové veci“, niečo kúpili na burze, odkedy majú vlastnú stránku na internete, exponáty pribúdajú ešte rýchlejšie. Keď ich treba zaplatiť, brigádujú, zarábajú, kupujú.

„Lepšie, ako keby sme vysedávali v krčmách, no nie?“ položí otázku Filip. To určite áno, ale - prečo? A ich internetová stránka? Keď ju vytvorili, prvé dni mávali tisícpäťsto až dvetisíc lajkov. Píšu najmä Česi, ale do izby chodievajú najmä Slováci. Školáci, no aj tí, ktorým táto etapa našich dejín z vlastnej skúsenosti asi veľa nehovorí, vekový priemer 25 až 40 rokov. „Denne tak okolo tridsať ľudí. Je to naša história a mladí o nej nevedia takmer nič,“ povie Filip.

Víkend v Paríži

„Takých múzeí, kde ukazujú, ako sa žilo za socializmu, je málo. U nás asi žiadne, v Česku jedno veľké, niekoľkoposchodové, súkromné,“ rozpráva Marek a pyšne dodá, že už aj oni majú čo ukazovať. To teda áno!

„Oční stíny s perletí Regina, Kosmetika Nové Město nad Metují“, prvomájový papierový pohár s nezabudnuteľným nápisom „Po upotřebení znehodnoťte!“ Filipovi ho dala žena, o ktorej povie, že „v tom čase žila“. Málo? A čo takto pionierska zástava zo základnej školy v Galante s maďarským textom? „Mali jazykovú výnimku,“ vraví Filip.

Ešte niečo? Drôtený nákupný košík so spotrebným tovarom - mydlo Konvalinka, Jar, tabak Taras Buľba... Ak sa vám stále máli, potom tu nájdete dvojchobotovú plynovú masku, desiatky uniforiem, ale aj šlabikár z roku 1972, kde sa pri písmene G dočítate toto: „Igor a Gusto idú okolo závodu. Tu pracuje naša Gabika, hovorí Igor. Vyrába gumené galoše? - pýta sa Gusto. Z gumy sa vyrábajú aj iné veci.“

No a, samozrejme, uvidíte tiež rečnícky pult, ktorý využívalo miestne jednotné roľnícke družstvo... Naozaj pozoruhodná zbiera predmetov z obdobia, ktoré sa už, našťastie, skončilo. Našťastie?

„Boli sme sebestační v pestovaní a vo výrobe potravín a už nie sme. Prečo? Prekáža mi, že automobilová firma pri Trnave dnes stojí na tej najlepšej ornici! Čo dokázali komunisti za štyridsať rokov a čo my za dvadsaťpäť rokov?“ kladie otázku Filip.

Keď nadhodíte tému o cestovaní, skonštatuje, že bola chyba zakazovať to ľuďom, no jedným dychom dodá: „A vari dnes každý môže ísť na víkend do Paríža?“

Dva roky vojenčiny

Zastavíte sa pri plastovom obale plnotučná horčica, Stredoslovenské konzervárne a liehovary, národný podnik Liptovský Mikuláš, a v duchu si poviete - Horčica je večná!

„Ale pozrite sa na dizajn, aký má tá dnešná v nákupných reťazcoch! Som presvedčený, že ten starý bol lepší! A podľa rozprávania ľudí, ktorí ju jedli a spomínajú si na ňu, aj tá horčica bola lepšia!“ konštatuje Filip. Chcel by žiť v tých časoch? Odpovie - aj áno.

„Niektoré myšlienky boli dobré, sebestačné hospodárstvo, sociálne istoty,“ tvrdí Filip a Marek prikyvuje. Máte sedemnásť rokov, o rok by ste šli na dva roky na vojenčinu, aj to by sa vám páčilo? Marka však nezaskočíte ani touto otázkou: „Asi by mi to nerobilo problém, celkom rád by som šiel na vojenčinu.“

Poviete hm a už len dodáte, že by zrejme bol aj členom Socialistického zväzu mládeže. A on vás priklincuje k stoličke vetou: „Ale veď ja som v Socialistickom zväze mládeže.“

Filip Poledovič je tajomníkom Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska v Trnavskom okrese, ktorá má dnes, podľa jeho slov, v tomto okrese asi päťdesiat členov. Aj keď prevažujú starší, majú aj mladých. A tí sa môžu prihlásiť aj do Socialistického zväzu mládeže, ktorý je pri každom výbore.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].