Mladý šéf odboru ministerstva zaspal v socíku a ešte je arogantný!

Riaditeľ odboru na ministerstve hospodárstva sa zrejme stratil v čase. Oslovuje zamestnancov slovom "súdruh" a svoj spôsob komunikácie považuje za normálny.

Hoci súdružkám a súdruhom v našej krajine odzvonilo v roku 1989, poniektorí ľudia tu ešte stále žijú vo svojej socialistickej realite. U starších, čo si pamätajú bývalý režim, by sa to dalo chápať.

Nie však u mladého človeka, akým je riaditeľ odboru riadenia operačných programov Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky Pavol Borovský. Tento tridsiatnik vytrvalo tituluje svojich kolegov súdružky a súdruhovia.

Zlé spomienky

„Môj blízky človek bol za socializmu perzekvovaný. Bol takzvaný pétepák,“ vysvetľuje jeden zo zamestnancov ministerstva svoju podráždenú reakciu na maily od svojho nadriadeného Pavla Borovského.

Príslušníci pomocných technických práporov (PTP) počas povinnej dvojročnej vojenčiny boli v princípe politicky prenasledovaní ľudia alebo ich deti, ktorí boli pre socialistický režim nepohodlní. Fakticky boli väzňami v pracovných táboroch, hoci sa to oficiálne tvárilo ako vojenské útvary. Existovali v rokoch 1950 až 1954.

Ak je rodinný príslušník takto prenasledovaného človeka konfrontovaný s nadriadeným, ktorý mu denne pripomína staré časy, musí to byť nepríjemné.

Riaditeľ Pavol Borovský je pritom tridsiatnik, ktorý v časoch, keď sa končil starý režim, chodil s aktovkou na prvý stupeň základnej školy. Je preto ťažké pochopiť, prečo svojich kolegov v hromadných mailoch tituluje ako „vážené súdružky a súdruhovia, česť vašej statočnej práci“.

Možno by sa to dalo tolerovať, ak by išlo o ojedinelý mail tohto druhu, prípadne ako zveličenie v menej oficiálnej komunikácii. Borovský však používa tento spôsob komunikácie ako normu. Pravidelne a opakovane. Možno mladému mužovi nedochádza, že pre iných ide o citlivú záležitosť.

Čítajte viac:

Bývalí eštebáci poberajú mastné dôchodky. Deti obetí režimu drú za 300 eur mesačne!

Nepatričné vyjadrovanie

„Zdá sa, že pisateľ mailov chce byť neformálny, žoviálny a vtipný. Predpokladám, že motívom je ,upevnenie‘ medziľudských vzťahov a čosi ako ,priblíženie‘ práve touto neformálnosťou a retro žargónom. Slovník je prijateľný vo veľmi intímnej spoločnosti medzi ľuďmi, ktorí sa naozaj veľmi dobre poznajú, poznajú svoju históriu a vedia o sebe, či a aký spôsob komunikácie zraňuje, hnevá či provokuje.

Komunikácia v týchto e-mailoch rozhodne nezohľadňuje emócie a cítenie adresátov, ktorí môžu mať rozdielne prežívanie pri ich čítaní,“ vysvetľuje odborník na komunikáciu a psychoterapeut z Inštitútu vzdelávania dospelých Ľudovít Dobšovič.

Podľa neho spôsob komunikácie, aký zvolil Pavol Borovský, naznačuje skôr neistotu pri rozhodovaní a kompenzáciu tejto neistoty použitým slovníkom.

„Nepoznám vekové zloženie pracovníkov ani ich svetonázorové či ideologické postoje a názory tých, ktorí tieto e-maily dostávajú, ale ak sú medzi nimi ľudia, ktorí prežili na vlastnej koži ‚súdružské‘ časy, tak tento spôsob komunikácie ich môže oprávnene hnevať a znechucovať.

Rozhodne nebude vnímaný ako vtipný či pôsobiaci zbližujúco. Považujem to za nezrelé správanie, málo vzájomné a neprofesionálne vzhľadom na post, na ktorom sa komunikácia deje. Škoda, že pisateľ e-mailov takto znevažuje sám seba a zrejme si to ani neuvedomuje,“ uzatvára Dobšovič.

Riaditeľovi odboru sme sa dovolali a opýtali sa ho, či považuje za správne, keď svojich kolegov tituluje takýmto spôsobom. „Mali by ste sa opýtať toho, kto sa sťažoval, či považuje za normálne, že sa sťažuje,“ zaznela arogantná odpoveď riaditeľa Borovského pred tým, než bez pozdravu ukončil hovor. Prioritne ho však zaujímalo, kto konkrétne sa sťažoval.

Čítajte viac:

Temná minulosť hotela Lux: Komunisti v ňom nachádzali útočisko i smrť

Na koberec

Otázku, či podobné správanie schvaľuje ministerstvo, sme zaslali aj jeho hovorkyni Miriam Žiakovej. „Sledovanie internej komunikácie medzi zamestnancami, či už osobnej, alebo mailovej, by bolo v rozpore so zákonom.

Ministerstvo preto nemá informácie, že by sa uvedený zamestnanec vyjadroval spôsobom, ktorý vyvoláva morálne pohoršenie kolegov,“ uviedla hovorkyňa a dodala, že neevidujú oficiálnu sťažnosť na „súdruha“ Borovského, no nevylúčila, že možno niekde v šuplíku bude.

„Keďže v ostatných mesiacoch došlo k zmenám na poste jeho priameho nadriadeného aj vedúceho služobného úradu, nemôžeme vylúčiť, že v minulosti takáto sťažnosť niektorým členom predchádzajúceho vedenia doručená bola. Nateraz však takúto informáciu nemáme,“ dodala Žiaková.

Podľa hovorkyne si však pána riaditeľa Borovského pozve na koberec štátny tajomník Rastislav Chovanec. „Evidujeme podnet od vás, po telefonickom rozhovore so štátnym tajomníkom bude tento zamestnanec predvolaný na pohovor, upozornený na nevhodnosť svojho vyjadrovania smerom ku kolegom aj s upozornením na možné prípadné konzekvencie,“ uzavrela hovorkyňa ministerstva Miriam Žiaková.

Kto boli pétepáci

Skratkou PTP - pétepáci alebo čierni baróni pre ich čierne výložky - sa označovali pomocné technické prápory alebo vojenské tábory nútených prác.

Boli to armádne útvary, v ktorých v prvej polovici päťdesiatych rokov boli počas vojenskej služby na nútenej prevýchove politicky nespoľahliví ľudia, teda osoby nepohodlné pre socialistický režim, ako boli kulacké deti, kňazi, ale aj deti zo zmiešaných česko-nemeckých manželstiev.

Čierni baróni boli lacná pracovná sila pri ťažkých prácach, napríklad v baniach na Ostravsku, pri výstavbe sídlisk a vojenských objektov, v kameňolomoch a na poliach. Celkovo takto socialistický režim internoval v táboroch na nútených prácach asi 60-tisíc československých občanov.

Ani po prepustení však nemali „pétepáci“ jednoduchý život. Režim ich pomocou Štátnej bezpečnosti sledoval, mali sťažené spoločenské uplatnenie, nemohli vyštudovať vysoké školy a rovnako boli perzekvovaní ich rodinní príslušníci.

Vianočné tipy na darček