Barokové: Pôvodné dve krídla kláštora dnes slúžia ako nemocničné oddelenia.

Mlčiacich bielych mníchov na Zobore vystriedali pacienti

Bieli mnísi s prísnym režimom, ktorých preslávil legendárny Cyprián.

Najstaršia uhorská legenda o svätých pustovníkoch Svoradovi a Benediktovi. Najstaršie listiny z nášho územia zachované v origináli. Všetky tieto historické unikáty sú spojené so Zoborským kláštorom v Nitre, ktorý historici považujú za najstarší kláštor na Slovensku. Napriek týmto hodnotám je naše historické dedičstvo nenávratne preč.

V ruinách

Z rozsiahleho kláštorného komplexu ostali len ruiny pôvodného trojloďového Kostola svätého Jozefa, ktoré ako vztýčený prst čnejú medzi hranatými budovami Špecializovanej nemocnice svätého Svorada na vrchu Zobor len tri kilometre od centra Nitry. Komunisti ju v šesťdesiatych rokoch totiž postavili presne na archeologickom nálezisku. Možno ich inšpirovali klimatické kúpele, ktoré tu stáli. Kotlina je totiž z dvoch strán ohraničená strmými skalnými zrázmi, spod ktorých vyvierajú pramene vraj liečivej vody. Práve preto mal kláštor smolu. Kúpele postavili na mieste barokového kamaldulského kláštora a ten zase na ruinách stredovekého benediktínskeho Kláštora svätého Hypolita.

To znamená, že na jednom mieste existovali dva kláštory. Ten pôvodný tu mal stáť už v 9. storočí, dokázať to stopercentne sa však ešte nepodarilo, práve pre neustále výstavby a nedostatočné archeologické výskumy. „Je to viac ako pravdepodobné, len o tom zatiaľ nemáme dostatočné dôkazy hmotnej kultúry. Našli sme keramiku, ktorá sa dá datovať do včasného stredoveku. Ťažko sa nám pracuje, keď je značná časť plochy zničená alebo zastavaná,“ vysvetľuje archeológ Marián Samuel z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre.

Špecializovaná nemocnica svätého Svorada: Stojí na archeologickom nálezisku najstaršieho kláštora na Slovensku. Foto: Marián Kunc

V sebatrýzni

Dnes sa k pozostatkom národnej kultúrnej pamiatky dostanete cez dieru v plote alebo cez vrátnicu nemocnice. Za jej hlavným pavilónom si okrem trčiacich ruín kostola možno medzi listnatými drevinami všimnúť zvyšky kamenných základov mníšskych príbytkov, altánkov a fontán. Oko pozorného človeka zbadá v zelenej divočine pozostatky terasovito rozložených oporných múrov a za zanedbaným tenisovým kurtom uvidí odhalenú barokovú kamennú klenbu. Nad ňou si treba predstaviť pekný dvojpodlažný barokový osemuhlový altánok.

Benediktínsky kláštor patril v 11. až 13. storočí k najväčším cirkevným pozemkovým vlastníkom na Slovensku, jeho majetky siahali od Dunaja po Turiec a na Považí až po Trenčín. Benediktíni ako prví rehoľníci všestranne kultivovali ľudí v celej Európe, postupne však práve pre ich všestrannosť a znižujúcu sa duchovnú disciplínu strácali význam. Ich úpadok vyvrcholil v 15. storočí, keď opustili aj Zoborský kláštor, ktorý ostal neosídlený. Na konci 17. storočia dostal vtedajší nitriansky biskup Blažej Jaklin povolenie postaviť nový kláštor pre kamaldulských mníchov, ktorí vznikli ako reformné hnutie po úpadku benediktínov. Tí vyznávali opačný extrém, prísnu askézu. Pre biely habit ich volali bielymi mníchmi. Žili v pôste, o chlebe, zelenine a vode. Nejedli mäso, pokým si to nevyžadoval ich zdravotný stav. Chodili bosí, s oholenou hlavou a s dlhou bradou. Vstávali pred štvrtou hodinou ráno, cez deň sa predovšetkým modlili. Takmer vôbec sa nerozprávali, niektorí žili v úplnom mlčaní. „Starali sa o spásu duše každého, kto obdaroval peniazmi či majetkom kláštor. Slúžili pre neho omše. Stredoveký človek považoval za dôležité zachrániť si takto dušu,“ rozpráva Marián Samuel. Denný režim závisel aj od opáta, mnísi sa pritom sami kontrolovali, napríklad za zaspatie na omši ich tvrdo trestali. Generálna kapitula však riešila aj svetské problémy. „Mnísi zo Zoborského kláštora si vraj objednali luxusné látky z Londýna, ale nakoniec im to zakázali. Oni sa mali obliekať naopak. Odev im mal život znepríjemňovať, mal byť drsný.“ Kamalduli však náš národ aj kultivovali. Ako vôbec prví preložili text Biblie do slovenčiny. Najznámejším kamaldulským mníchom bol Cyprián, ktorý žil v Červenom Kláštore. Svoj pustovnícky život začínal práve na Zobore. Pre jeho liečiteľské schopnosti ho vyhľadávali ľudia zo širokého okolia. Zaujímal ho aj vesmír. Vznikla o ňom aj legenda, že si zhotovil krídla, vďaka ktorým lietal, a tak sa zrodil mýtus o lietajúcom Cypriánovi.

Luxusné: Medzi nájdeným riadom bola aj habánska keramika a sklo. Foto: Archív AÚ SAV

Pustovne

Zakladateľom kamaldulského rádu bol svätý Romuald. Pochádzal z kniežacej rodiny a podľa historických prameňov žil ľahkovážnym, povrchným životom. Ako dvadsaťročný bol svedkom sporu, v ktorom jeho otec zabil svojho príbuzného. Otrasený hľadal útechu v kláštore u benediktínov. Lenže tam ho neuspokojovala slabá disciplína, preto rád opustil a založil si vlastný, kamaldulský, podľa najznámejšieho kláštora v Camaldoli v severnom Toskánsku. Spojil pravidlá benediktínov s východnými pustovníckymi zvykmi. Každý mních mal svoj domček so záhradou a s dielňou.

Paradoxne, aj keď mali tvrdý režim, ich príbytky boli honosné a pohodlné, s rozlohou deväťdesiat štvorcových metrov. „Naľavo od ústrednej chodby bol hlavný obytný priestor s keramickými kachľami, vzadu pracovňa a napravo od vstupu bola súkromná kaplnka. Niekedy dosť luxusne vybavená. Vzadu bola hospodárska miestnosť, v niektorých boli aj pivnice. V jednej sme počas výskumu našli úžasný súbor keramiky a skla. Krásne luxusné habánske misky objednané len na konkrétnu príležitosť aj s nápisom a letopočtom. Rôzne črepníky, džbány, amforu, ale aj hlinený nočník. Bol tam takmer kompletný sortiment riadu, ktorý mních používal,“ nadchýna sa archeológ.

Domčeky obkolesovali kláštorný chrám a v popredí bola hlavná budova konventu, z ktorej sa dodnes zachovali dve krídla. Využívala ich nemocnica. „V kláštornom komplexe bolo všetko. Sklady ovocia, zeleniny, miestnosť pre chorých, lekáreň, kováč, sklad vozov. Vzniklo tam na tú dobu aj vyspelé technické dielo. Kamenný vodovod, ktorý privádzal vodu z prameňov do kláštora, napájal viaceré studne, fontány, nádrže na ryby,“ vysvetľuje Marián Samuel.

Mníšsky príbytok: Každý mních mal k dispozícii pohodlných deväťdesiat štvorcových metrov. Foto: Archív AÚ SAV

Ponechaný osudu

Priestor, kde stojíme dnes, nie je ani zďaleka príťažlivý a nič nenasvedčuje tomu, na akom historicky významnom mieste sa nachádza. Zvyšky komplexu by potrebovali zakonzervovať a ukázať verejnosti. V okolí nie je ani len informačná tabuľa. Ani o ruiny barokového chrámu sa nik nestará. Je obrastený zeleňou. Pamiatka je majetkom cirkvi, pozemok vlastní štát, užíva ho nemocnica. Hovorca Nitrianskeho biskupstva Miroslav Lyko tvrdí, že keďže nevlastnia pozemky, nemôžu „v tejto záležitosti nič robiť, hoci máme záujem“. Na otázku, prečo sa areál aspoň nečistí od náletovej zelene, sa ekonomický námestník nemocnice Peter Hosťanský odvoláva na nedostatok financií. „No a kto nám na to dá peniaze? My ich máme len na ošetrovanie pacientov. V rámci možnosti robíme, čo môžeme, kosíme trávu.“ Oslovili sme aj krajský pamiatkový úrad, ktorý nám prisľúbil, že pôjdu do historického areálu vykonať štátny dohľad. A mesto Nitra? To vraj má zámer túto významnú pamiatku rekonštruovať a prezentovať. Keďže nie je vlastníkom, podporu robí formou dotácií. Naposledy poskytol 8 600 eur na archeologický výskum v roku 2008.

Aj krčma

Po zrušení reholí Jozefom II. bol celý areál ponechaný osudu. Bola v ňom textilná manufaktúra i zájazdový hostinec. Už v medzivojnovom období sa vraj využíval ako klimatické kúpele. Istý čas tu sídlili aj misionári Božieho slova, ktorí sa miesto snažili zveľadiť, avšak po znárodnení v päťdesiatych rokoch minulého storočia sa celý areál dostal do rúk liečebnému ústavu turbekulóznych chorôb, ktorý tam postavil nemocnicu a zničil zvyšky histórie. „Z pohľadu archeológie je dôležité v prvom rade areál doskúmať. Následne treba urobiť projekt, čo s tým. Zatiaľ ostáva iba pri slovách,“ uzatvára Marián Samuel.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní