Môj dedo Miró: Bude u nás výstava španielskeho maliara?

Vnuk slávneho maliara Joana Miróa rokoval v Bratislave o budúcej výstave. Mohla by byť v bratislavskej Danubiane, ktorá sa podobá na umelcov ateliér na Malorke.

Keď jeho dedo v roku 1983 zomrel, mal iba pätnásť, no veľmi dobre si uvedomoval, že v ňom odišiel jeden z najväčších umelcov svojej doby. A tak o dvadsať rokov neskôr celkom prirodzene prebral žezlo po matke Dolores, jedinej dcére španielskeho maliara Joana Miróa, a s bratom Emiliom sa začali starať o dedovu pozostalosť. „Nie je ľahké byť Miróovým vnukom,“ hovorí dnes 48-ročný Joan Punyet Miró, najmladší a jediný z Miróových vnukov. Emilio sa utopil pred troma rokmi, najstarší David, spisovateľ a hudobný producent, zomrel v roku 1991 ako 34-ročný na ochorenie pečene.

„Je to veľká zodpovednosť. Stále musíte pracovať na tom, aby svet nezabudol na jeho prácu, na jeho meno. Cestujete krížom-krážom cez celú zemeguľu, hovoríte na tlačových konferenciách, otvárate výstavy,“ vraví. Aj do Bratislavy prišiel prerokovať ďalšiu možnú expozíciu jedného zo zakladateľov surrealizmu Joana Miróa. Ak všetko klapne, mohla by sa konať už na budúcu jar - v bratislavskej galérii Danubiana. Mimochodom, toto miesto je pre Miróovu výstavu ako stvorené. Pripomína jeho ateliér v Cala Major na Malorke. Kúpil ho v roku 1956 ako 63-ročný a v podstate v ňom žil až do smrti v deväťdesiatke. Dnes je v ňom jeho múzeum.

Záchvat z nedostatku umenia

Joan Punyet vyrastal v dedovom dome po tom, ako jeho otec zahynul pri automobilovej nehode. Ako si naňho spomína? „Mal nás rád, ale veľmi sa s nami nehral ani s nami nemaľoval. Stále som ho videl pracovať. Pracoval každý deň, nonstop. Ráno, poobede, večer. Videl som ho, ako maľuje, robí sochy, tapisérie. Ani v pokročilom veku neprestal,“ hovorí Joan. „Bol to tichý, pracovitý muž. Všetko podriadil iba umeniu. Pracoval, pracoval až do úmoru.“ Keď vraj našiel v ateliéri pohodené detské hračky, zobral ich a schoval. Málokedy ich vnukovia dostali späť.

Zanietenosť, s akou sa Miró venoval maľovaniu, bola zrejmá už od malička. Rodák z Barcelony, syn zlatníka, začal maľovať ako sedemročný a umenie ho doslova opantalo. Tak veľmi, že hoci na naliehanie otca vyštudoval účtovníctvo, vzdelával sa zároveň na výtvarnej akadémii. Chvíľu pracoval ako úradník, no nemožnosť maľovať toľko, koľko chcel, vyvolala nervový kolaps. Keď sa k nemu pridružila týfoidná horúčka, niekoľko týždňov bojoval o život v letnom dome rodičov. Až potom ho otec vzal na milosť. „Keď mal osemnásť, povedal pradedovi - odchádzam, chcem byť umelcom a nič ma nezastaví. A odcestoval do Paríža.“

Box s Hemingwayom

Kto by dnes veril, že maliar, ktorého diela sa na aukciách dražia za desiatky miliónov - doteraz najdrahším dielom je Painting-poem, ktoré sa v roku 2012 predalo v Christie’s za 26,6 milióna dolárov -, sa kedysi živil iba niekoľkými figami za deň. Vo francúzskej metropole ho zlákali surrealisti, no, ako vraví jeho vnuk, „jeho priateľmi boli Picasso a Calder, ale zároveň bol v tom čase viac spojený s umelcami ako Paul Eluard, Jacques Prévert, André Breton, Michel Leiris. Miloval poéziu. Radšej držal v rukách báseň ako maľbu. Preto si lepšie rozumel s básnikmi ako s maliarmi a lepšie sa cítil s hudobníkmi ako so sochármi“.

A výborne si rozumel aj s prozaikmi. Najmä Ernest Hemingway, v tom čase tiež Parížan, bol Miróovým veľkým fanúšikom. „Stretli sa v boxerskom klube v Paríži, bolo to okolo roku 1924. Hemingway bol veľmi vysoký a starý otec zas veľmi malý. Bojovali spolu - Španiel proti Američanovi, ale boli dobrí parťáci,“ hovorí Joan Punyet. Mimochodom, bol to práve Hemingway, kto od Miróa kúpil jednu dôležitú maľbu. Volá sa Farma. Hemingway za ňu zaplatil päťtisíc frankov.

„Bol to prvý obraz, ktorý starý otec predal za takú obrovskú cenu. V podstate to spustilo záujem o neho.“ Legenda hovorí, že Hemingway ten obraz veľmi chcel, no keďže nemal dosť peňazí, obiehal kaviarne a putiky, až kým nevyzbieral potrebnú sumu. „V tom obraze je všetko, čo cítite k Španielsku, keď ste tam, a všetko, čo k nemu cítite, keď ste preč a nemôžete sa tam vrátiť. Nepoznám nikoho, kto by dokázal namaľovať dva také protichodné pocity,“ povedal Hemingway o Farme, ktorá je dnes v zbierke Národného múzea vo Washingtone.

Takmer obesený

Keď prvý raz uvidíte fotografiu Joana Miróa a poznáte jeho dielo, zrejme budete prekvapení, ako veľmi tento podsaditý, vážny chlapík s vizážou vidieckeho ujka nekorešponduje s veselými, optimistickými, detsky jednoduchými a pôvabnými dielami. Jeho vnuk potvrdzuje, že aj jeho život bol až asketický. Na rozdiel od iných umelcov svojej doby bol pokorný a disciplinovaný. Nemal milenky, nepil alkohol, nezaujímali ho drogy ani neviazané žúry.

„Naozaj nikdy neurobil nejakú bláznivú vec. Bláznivé veci robil a zažíval iba v snoch, v nočných morách. Tam presunul časť svojho života, svojej psychiky. Preto sa nemusel opíjať ani fetovať. Bol vždy veľmi sústredený na svoju prácu. Celý svoj život.“ Svoje sny potom prenášal do obrazov, no raz povedal, že sú to aj halucinácie z hladu. „Prídem do izby, ľahnem si na posteľ a na omietke sa mi zjavujú kresby,“ opisoval. Miró sa rád stretával s inými umelcami, no bol povestný tým, že svoje názory - či už pozitívne, alebo negatívne - nikdy nevyslovil. Jeho kolegov to dráždilo. Až tak, že ho raz opitý Max Ernst takmer obesil v jeho ateliéri.

„Stalo sa to v štyridsiatych rokoch. Starý otec nikdy nepovedal svoj názor v diskusii. Nikdy nešiel do súboja, do hádky. A raz k nemu dorazila opitá spoločnosť pod vedením maliara Maxa Ernsta a vyzvali ho - Joan, buď sa vyjadríš, alebo odvisneš! A keďže, ako bolo jeho zvykom, mlčal, zobrali povraz a obesili ho. Našťastie, prežil to. Na druhý deň Man Ray urobil jeho fotku s tým povrazom.“

Revolta v osemdesiatke

Aj keď je Miró považovaný za jedného z „otcov surrealizmu“, on sám sa nerád škatuľkoval. Akousi umeleckou revoltou, ktorou dal svoj postoj jasne najavo, boli slávne „burnt canvases“ - spálené plátna. Joan Punyet Miró o nich hovorí: „Bola to akási metaforická vražda maľovania. Viete, mal osemdesiat, videl, ako sa jeho maľby predávajú za milióny dolárov. A povedal si - Myslíte si o mne, že som starý dedko, ktorý žije utiahnutý na maličkom ostrove na Malorke. V žiadnom prípade! Som Miró, som umelec, som veľmi divoký tvorca a ešte vám ukážem, ako pretvorím sám seba. Spálim svoje plátna a povstanem z popola svojich diel.“

Miró si v roku 1973 prenajal obrovskú farmu na juhu Katalánska a tam spálil päť plátien. Ako však neskôr vysvetľoval, nebol to iba akt umeleckého znovuzrodenia, ale aj reakcia na politickú situáciu v Španielsku. „Umelec nežije v blaženej nevedomosti. Je citlivý na beh sveta, na pulzovanie doby, na udalosti, ktoré ho nútia konať. Musel som to urobiť. To nie je intelektuálny postoj, ale niečo ako výkrik radosti, ktorý vás vytrhne z úzkosti.“ Mimochodom, Miró sa do politiky veľmi aktívne zapájal, úzko spolupracoval s kráľom Juanom Carlosom. Ako vraví jeho vnuk, „bol v dream teame, ktorý nastolil demokraciu v Španielsku po páde generála Franca“.

Dalí ho sklamal

Hovoril Miró niekedy o kolegoch? „Veľmi obdivoval Van Gogha, Cézanna, Matissa. Čo sa týka jeho generácie, vážil si Picassa a amerického sochára Caldera. Boli blízki priatelia,“ vraví Joan Punyet. A čo jeho krajan Dalí? „Spočiatku bol dedo rád, keď mladší Dalí prišiel do Paríža. Priviedol ho k surrealizmu, v podstate mu tam otvoril dvere. Ale po druhej svetovej vojne sa z Dalího stala rockstar. Dedo hovoril, že sa veľmi zmenil. Viedol divoký a bizarný život a dedovi sa to zdalo hlúpe a povrchné. Nepáčilo sa mu, čo zo seba urobil.“

Vianočné tipy na darček