Výpustný kanál: Tadiaľto putujú ryby zo Šíravy priamo do Maďarska.

Mŕtva Šírava: Posielame do Maďarska ryby plné jedov?

Kedysi slávne slovenské more zostarlo, voda v ňom je mŕtva, pobrežie, okrem prírodných krás, nudné a bez života. Služby sú na bode mrazu, každý si hrabe na svojom piesočku.

Zemplínska šírava je teritoriálny klenot. V celom okolí nenájdete takú rozsiahlu vodnú nádrž umiestnenú v malebnom prostredí plnom turistických lákadiel. Napriek tomu je návštevnosť regiónu vlažná, hotelieri sa trasú o každého hosťa a nad kvalitou vody by environmentalista horko zaplakal. Prečo? Pretože na Slovensku - po slovensky.

Služby sú na bode mrazu, každý si hrabe na svojom piesočku, staré objekty sa rozpadávajú a nahrádzajú ich nevkusné stavby či súkromné rezidencie. Okrem toho, na východnej strane nádrže voda kysne, na západnej strašia nebezpečné chemické látky, ktoré veterinári pravidelne nachádzajú v útrobách rýb.

Peniaze na revitalizáciu a vyčistenie nádrže sa buď záhadným spôsobom presmerovali do iných projektov, alebo nevyužili. Kedysi slávne slovenské more zostarlo, voda v ňom je mŕtva, pobrežie, okrem prírodných krás, nudné a bez života.

Východoslovenský raj

Keď sa v šesťdesiatych rokoch stranícki funkcionári rozhodli definitívne vyrovnať s povodňovou situáciou na Zemplíne prehradením rieky Laborec, zrejme netušili, že stvoria rozprávkovo krásne centrum relaxu a zábavy. Zemplínska šírava bola v tých časoch grandiózny projekt v meradlách celej Európy, východnej i západnej.

Pod Vihorlatskými vrchmi, v jednej z najteplejších oblastí Slovenska, vyrástlo malé more s priezračnou vodou, ktoré si veľmi rýchlo získalo srdcia dovolenkárov. Veď tu vznikol turistický raj ponúkajúci nielen vodné radovánky, ale aj výletné ciele ako Viniansky hrad, Morské oko, Vinianske jazero, Sninský kameň či rybníky.

Hoci sa pri nádrži rátalo s rekreačným využitím len okrajovo, plány sa rýchlo zmenili. Už krátko po otvorení tu mali pol milióna návštevníkov, o necelé desaťročie ich počet prekročil milión. Šírava žila. Diskotékami, koncertmi, rybolovom, relaxom aj pivom.

„Cez víkend sme v sezóne vyčapovali aj sto stolitrových sudov. Keď náhodou došlo, musel som volať miestnemu tajomníkovi strany. A ten s vyhlásením - Šírava pivo musí mať! - promptne zabezpečil ďalšiu dodávku,“ spomína s úsmevom bývalý riaditeľ a dnes majiteľ jedného z tunajších hotelov Pavol Ihnát. „Teraz vyčapujeme tak tri päťdesiatlitrové sudy.“

Trápi ho úbytok hostí, chátrajúce hotely, slabá infraštruktúra, nedostatočné služby aj zlá spolupráca podnikateľov s obcami. „Chýbajú nám Poliaci, Ukrajinci, ale aj domáci zo vzdialenejších miest. A mnohí z tých, čo prídu, hovoria - na tej Šírave sa nič nezmenilo. Istý Maďar prehodil, vraj keby mali Šíravu oni, vyzeralo by všetko inak.“

Ďalší pamätník zašlých čias, hotelier Ján Palínsky, si myslí, že problémom je aj lokalita. „Keby Šírava ležala medzi Piešťanmi a Bratislavou, bola by z nej riviéra,“ hovorí.

„Veď vodu v nádrži dlhodobo vyhodnocujú hygienici ako najkvalitnejšiu na Slovensku. Sami sme iniciovali konferenciu o jej stave, lebo nás štvalo, čo sa píše v novinách o jej znečistení. Nikto sa nezaujímal, že my tu žijeme a nič nám nie je, tunajší ľudia roky jedia ryby z nádrže a sú zdraví. Boli tu hygienici, veterinári, lekári a nikto nezaznamenal vážnejšie zdravotné problémy rekreantov.“

Močka

Čo teda slovenskému moru láme chrbticu? „Chyba sa stala hneď na začiatku,“ vysvetľuje environmentalista Štefan Tomáš, ktorý nám robí sprievodcu.

„Vpust a výpust z rozľahlej nádrže sú totiž na západnej strane. Voda teda cirkuluje na malom úseku a zvyšných jedenásť kilometrov na východ stojí, kysne a starne. Sú tam sinice, riasy, na niektorých miestach sú až päťmetrové nánosy bahna. Skutočná močka.“

Za ďalšiu facku Šírave pokladá zmenu vlastníckych vzťahov po revolúcii. Vtedy prešli pozemky do správy obcí a tie roky mysleli len na to, ako na nich ryžovať. „Prvé, čo urobili, bolo, že predali výletné lode, povolili divokú výstavbu, odmietali predať pozemky pod objektmi. Je pochopiteľné, že podnikatelia sa zdráhali investovať.“

Prechádzame sa po slnkom zaliatom poloprázdnom pobreží a Tomáš nám ukazuje zdevastované budovy. „Pozrite, toto bola Lodenica - roky vyhľadávané miesto zábavy. Teraz je to ruina vhodná len na zbúranie.“

O pár metrov ďalej chradne kedysi luxusný podnik Kotva. Dnes je to ošumelá ubytovňa pre bezdomovcov, počmáraná sprejermi. Ešte ďalej míňame monštruóznu vyhliadkovú vežu.

„Podobných objektov je tu viac,“ pokračuje Tomáš. „Nikto sa o ne nestará. Namiesto toho tu rastú súkromné domy a nevkusné apartmány. Jediné oživenie by mohol byť nový akvapark. Ale celodenný lístok za dvadsaťjeden eur? To radšej sadnem do auta a pôjdem do Maďarska.“

Karcinogénne chemikálie

Takmer umieračik pre turistický ruch na Zemplínskej šírave spôsobili informácie o výskyte nebezpečných chemických látok a ťažkých kovov v sedimentoch na dne nádrže. Polychlórované bifenyly - PCB látky - sa stali postrachom návštevníkov Šíravy. Tie produkovalo Chemko Strážske do roku 1984 a odpadové vody vypúšťalo do Laborca.

Sú považované za karcinogénne, zhoršujú výkon imunitného systému, poškodzujú pečeň, znižujú plodnosť, organizmus ich ťažko vylučuje a najmä - nemiznú. Polčas rozkladu je niekoľko stoviek rokov. Miestni hrozbu zľahčujú alebo úplne vylučujú. Martin, bývalý vedúci operátor v Chemku Strážske, dokonca tvrdí, že žiadne PCB v Šírave nie je.

„Sú to také jedy, že by pozabíjali všetko živé, čo v Šírave je. Okrem toho, pri štrkovom podloží pod fabrikou by prenikli do spodných vôd a otrávili polovicu Zemplína!“ Je presvedčený, že za šírením týchto správ stoja finančné skupiny, ktoré sa snažia znížiť ceny pozemkov. „Veď pozrite, čo sa tu deje, krachuje hotel za hotelom.“

Pochybnosti vyjadrujú aj domáci. Tvrdia, že ak aj vo vode nejaké nebezpečné látky sú, nachádzajú sa hlboko pod nánosmi bahna. Voda je podľa nich priezračne čistá a nevedia o nikom, kto by mal ťažkosti. Hygienička Regionálneho ústavu verejného zdravotníctva v Michalovciach Janka Stašková to vysvetľuje tým, že PCB nie je rozpustné vo vode. Len v tukoch.

„Preto nemám dôvod zakázať kúpanie,“ pokračuje. Podľa nej rozbory vody nevykazujú stopy po chemikáliách. Nevylučuje však ich výskyt v sedimentoch na dne. „Voda je v poriadku a dovolenkári sa kúpania nemusia obávať,“ dodáva.

Liečivá hrádza

Na Zemplínskej šírave však dlhodobo platí prísne obmedzenie rybolovu a pravidlo - chyť a pusť. Na základe nariadenia Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy (RVPS) v Michalovciach sa ryby nesmú konzumovať a nemožno si ich ponechať ani ako trofej. Dôvodom sú každoročné kontroly, ktoré v ich svalovine nachádzajú PCB látky.

„Niektoré vzorky niekoľkonásobne prekračujú hygienické limity,“ uvádza Marcela Marcinová z RVPS Michalovce. Zároveň však dodáva, že za minulý rok vyšetrili tri ryby, z toho len v jedinej našli nadlimitný počet PCB. Miestni rybári týmto výsledkom veľmi neveria. Veď aká je to kontrola na troch vzorkách?

„Zaujímavé je, že v nádrži sú ryby choré, ale hneď za výpustnou hrádzou v Laborci sú zdravé a môžu sa chytať!“ vraví Štefan Tomáš. „Stačí, aby rybka preskočila hrádzu a zázračne sa vylieči? Zdá sa mi to ako hlúposť. Veď tu už máme raky, pobehujú tu bobry.“ O skákajúcich rybkách vtipkujú aj rybári, ktorých pri výpuste stretávame.

Dodávajú, že keď sa otvorí hrádza, spodný prúd vtiahne do Laborca tony rýb najmenej z kilometrovej vzdialenosti. „A všetky idú do Maďarska. Veď z toho by mohol byť medzinárodný škandál!“ smejú sa.

Prísne nariadenie veterinárnej správy trápi aj predsedu mestskej organizácie Slovenského rybárskeho zväzu v Michalovciach Vladimíra Šaffu. Pravidelne tu organizujú medzinárodné preteky a snažia sa bojovať aspoň o nejaké úľavy. Nič nepomáha. Členská základňa sa stenčuje a nadšenci rybolovu zo zahraničia odmietajú chodiť pre tvrdé postihy.

„Viem o prípade, keď si rybár z Maďarska odložil rybu do sieťky a policajti s ním zaobchádzali ako so zločincom. Dokonca ho dali do zadržiavacej väzby,“ krúti hlavou.

Problém je v systéme

„Ak si niekto dovolí tvrdiť, že Chemko Strážske či Chemlon Humenné nemali vplyv na transport chemického odpadu, PCB látok a ťažkých kovov do Šíravy, buď tára, alebo zámerne zahmlieva,“ reaguje predseda mimovládnej organizácie Ľudia a voda Michal Kravčík, spoluautor projektu na revitalizáciu vodnej nádrže.

Ako pokračuje, pred niekoľkými rokmi existoval projekt OSN, ktorý ponúkal Slovensku až desať miliónov dolárov na revitalizáciu a odstránenie nečistôt zo sedimentov na dne nádrže. „Slovenská vláda ani regionálni lídri túto možnosť nevyužili,“ tvrdí.

Ostáva nám teda začať od nuly. Prvým krokom by malo byť ozdravenie vody, ktorá je na väčšine plochy nádrže prakticky päťdesiat rokov bez pohybu. Na to je potrebné vyriešiť prítok z východnej strany. Stačili by tri až štyri roky, aby sa stará voda vymenila a ozdravila. Na tento projekt poskytol nórsky finančný mechanizmus Slovensku štyri milióny eur. Výsledok?

„Za kurióznych okolností sa tieto peniaze využívajú na rekonštrukciu čerpacích staníc vo východoslovenskej nížine,“ vraví Kravčík. „Nórska strana už o tom vie, je z postupu Slovenska šokovaná. Takto prichádza celý región o obrovské benefity.

Žiaľ, v našom štáte sa rozhoduje o investíciách na základe toho, kto s kým, za koho a za koľko. Regionálni politici radšej čakajú, že niekto za nich všetko spraví. Namiesto toho, aby vzali veci do svojich rúk.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].