Zvyknutý: Dôchodca Michal z Odorína strážil zemiaky celý deň. S chlapmi ťahajú dvanástky.

Nájazdy na zemiaky: Dedinčania si vypestujú, osadníci ukradnú

Pestovanie zemiakov nie je lacný špás. Okrem kúpy dobrej odrody a postrekov musia roľníci polia chrániť pred nájazdmi zlodejov.

Dopestovať a zozbierať na východe Slovenska zemiaky je poriadna fuška. Niežeby sa pestovanie za posledné desaťročia zmenilo, no ochrániť zemiačnisko pred nájazdmi chudobných osadníkov či diviakov začína byť problém. Nepomáha ani dvadsaťštyrihodinové stráženie polí. A tak lokality Spiša či ďalšie oblasti na východe vychýrené zemiačniskami sú už iba nostalgickou spomienkou. A tých zvyšných pár hektárových kúskov sa mení na ostro strážené „bojové“ polia. „To by sme tu museli každú noc a deň strážiť naraz celá dedina, ale takto? Zlodeji však aspoň vedia, že sme tu a že si úrodu len tak ľahko nedáme. Našťastie, nemajú až takú odvahu, ako keď sme nehliadkovali vôbec,“ povzdychne Hermanovčan v dôchodkovom veku.

Za úrodu!

Nenápadný oznam s dvojstranovým zoznamom obyvateľov dediny Hermanovce visí na miestnom obchode. Rozpis stráženia role je presný a každý sa ho snaží dodržiavať. Niektorí si preň dokonca berú dovolenky, muži i ženy v dôchodku zas radi zaskočia za svoje deti. Urobia všetko, aby sa im podarilo vykopať viac zemiakov, ako ich na jar zasadili. „Kto nenastúpi do strážnej služby v určený deň alebo vykope zemiaky skôr, ako je určený termín vykopávky, stráca na budúci rok nárok na pridelenie záhumienka,“ čítame v pravidlách jarovnického poľnohospodárskeho družstva, ktoré sú vyvesené na úradnej tabuli obce.

Okolo pol šiestej večer sa na konci dediny zídu traja dedinčania. Zapália si cigarety a vydajú sa na zemiačnisko vzdialené pár kilometrov nad dedinou. V ruke taška alebo ruksak na chrbte s proviantom na celú noc a teplé oblečenie, ak by sa ochladilo. Dvanásťhodinová služba sa vždy začína o šiestej, trojčlenné hliadky sa menia ráno a večer. „Tak ako, sváko, boli tu?“ pýta sa jeden z hliadkujúcich. Dôchodca z celodennej šichty nešťastne ukazuje na skupinku asi šiestich mladučkých chlapcov, ktorí cez lán obilia utekajú od zemiačniska k neďalekej osade. Vraj nič neukradli, ale boli si obzrieť terén. Chlapi z dediny majú pri pristavenej maringotke na začiatku poľa postavené drevené drúky. Na ochranu. Inú zbraň nemajú. Spoliehajú sa na svoju fyzickú i rozumovú prevahu. Dúfajú, že zlodeji na lup nepôjdu, keď vedia, že držia stráž. K nevyhnutnej výbave ochrancov zelených rolí patrí ďalekohľad a mobil. K chlapom sa pridáva i Niko, pes, ktorý má dlhoprstých vystrašiť. „No ako sa asi môžeme brániť? My ich biť nemôžeme. Jediné, čo je povolené, je volať 158 a dúfať, že tých zlodejov chytia, keď im presne zadáme lokalitu, kde sú a ktorým smerom utekajú. Lenže oni cestou zemiaky odhodia a chytia ich bez ničoho. A čo je ďalší problém, starší posielajú kradnúť deti. Vedia, že im sa nič nestane. A tak my vypestujeme a oni zjedia,“ hnevá sa ďalší dedinčan a ukáže na lán zemiakov. Zatiaľ sú takmer nedotknuté. Osadníkom sa podarilo vybrať len pár koreňov. Vo veľkom sa na zemiaky tohto roku ešte neodvážili.

Trojčlenná hliadka sa rozdelí, dvaja chlapi stúpajú do mierneho vŕška a chystajú sa obísť celé pole, široké niekoľko stoviek metrov. Táto prechádzka im zaberie dobrú hodinu. Zvyšný ostáva pri maringotke a sleduje pohyb v širšom okolí. Sami vedia, že štyridsaťhektárové pole nemajú šancu stopercentne ustrážiť. Zemiaky sú už naviazané pod koreňmi a teraz potrebujú naberať na objeme. „Osadníkom je to jedno, nečakajú, kedy budú väčšie. Oni vyberú všetko, čo stihnú,“ povzdychne si ďalší Hermanovčan. Jemu samému pred pár rokmi vybrali celú úrodu. „Zo zemiakov som nemal absolútne nič. Vyzbierali totiž presne moju čiastku. Policajti ich aj chytili, ale čo im kto spraví? Škoda bola malá, vrecia s ukradnutým proviantom nemali pri sebe a tvrdili, že tu nikdy neboli. Títo boli dokonca z Chminianskych Jakubovian,“ mávne rukou okradnutý dedinčan. Nad tým, že by pestoval zemiaky samostatne, nie spoločne ako teraz, ani neuvažuje. To by vraj musel nad svojím políčkom bdieť dennodenne sám, takto sa aspoň vystrieda väčšia polovica dediny a môžu si dovoliť strážiť v hliadkach. Keď sú zemiaky tesne pred zberom, trojčlenné hliadky rozširujú na piatich vartášov.

Vychýrená: Obec Hermanovce bola vychýrená zemiakarská oblasť. Dnes na tieto časy už len spomína. Foto: RUDOLF FELŠÖCI

Večný problém

Na zemiakové polia pri Hermanovciach takto dohliadajú už neuveriteľných dvadsať rokov. Keď tak nerobili, úroda mizla ako gáfor. Stráženie sa začína už od sadeníc. „S hliadkovaním a vartovaním pokračujeme až do zberu. Predpokladám, že až do polovice septembra. Ak by sme nestrážili, nerobili by sme ani dozber. Pole je totiž medzi dvoma osadami. Jedna je v Hermanovciach, druhá v neďalekých Jarovniciach,“ ukazuje rozloženie nelegálnych nákupcov pán František.

Dedinskí chlapi, hoci sú poriadne stavaní, pripúšťajú, že pri strážení majú aj strach. Keď sa zjaví skupinka ôsmich či desiatich zlodejov, vedia si ešte poradiť. „Čo ste však mohli robiť, keď chodili tlupy päťdesiatich až sto osadníkov? Však tí tu ryli ako divé svine! Teraz, našťastie, také veľké skupiny nechodia. Nemajú odvahu,“ povzdychne si horlivý strážca a dodáva: „Za totality sme tu sadili tristopäťdesiat hektárov zemiakov. Družstevníci tu množili vlastné odrody. Teraz sme radi, že máme aspoň štyridsať hektárov, aj to je časť družstevná a zvyšok patrí nám záhumienkarom.“ Mnohí už pestovanie zemiakov úplne vzdali. „To máte tak, za desať árov zemiakov zaplatím dvesto eur. V tom je sadba, ktorú kúpili družstevníci, oni ich zasadili, chemicky ošetrili, my si ich musíme postrážiť a ak budeme mať šťastie a zlodeji nás nepredbehnú, tak si ich sami aj vykopeme. Často sa sám seba pýtam, či to vlastne stojí za to. Ale vlastné zemiaky sú stále chutnejšie ako tie kúpené,“ vysvetľuje ďalší.

Smutná tradícia

Stráženie sa stáva už samozrejmosťou na celom Spiši. Pod dohľadom je takmer každé jedno zemiakové pole. Aj to pri Odoríne. Takisto si ochraňujú lány sami, na profesionálnu strážnu službu peniaze nemajú. „K nám chodia kradnúť tí z Markušoviec, ale aj z celého okolia. Kto by ich rozoznal. Mnohí ľudia už záhumienky ani nechcú. Vraj sa im to neoplatí. Ja nerátam, koľko to stojí a či sa to finančne oplatí. Pre mňa sú zemiaky druhým chlebíkom, ako by som ich teda nepestoval,“ smeje sa dôchodca Michal z Odorína. Pripúšťa, že aj tu pre krádeže poľnohospodári obmedzili pestovanie obľúbenej plodiny. Niet sa čo čudovať. Veď osadníci často zlikvidujú kompletnú úrodu. Pred rokom Vítovi Kramárovi, hospodárovi z Letanoviec, ukradli z poľa viac ako šesťsto kíl zemiakov! „Robíte ako otrok a oni to jednoducho ukradnú. Nepomáha ani stráženie. Chodia kradnúť v tlupách, neviete, čo im v tých hlavách napadne. Veď vás môžu aj ovaliť. Manžel už nemá ani chuť pole obrábať, skoro dostal infarkt, keď to videl,“ rozhorčovala sa pani Kramárová. Zemiaky ukradli ešte skôr, ako stihli úplne dozrieť.

Manželia Kramárovci neboli jediní, čo takto prišli o úrodu. Predtým si zlodeji posvietili na polia ich susedov. Podľa Letanovčanov pred časom jeden dedinčan prekvapil piatich zlodejov vo svojej záhrade. Tak ho zbili, že skončil v nemocnici. Scenár je jeden a ten istý, mení sa iba miesto, kde sa čin udeje. Raz to boli polia v okolí Svitu, keď dvaja Batizovčania ručne ukradli z poľa Roľníckeho družstva Lučivná dvesto kíl zemiakov, o pár dní neskôr zas policajti vyšetrovali krádež pri Žehre. Tentoraz piati osadníci ukradli pod rúškom noci tristopäťdesiat kilogramov. A keďže nepozerali na to, čo vlastne zbierajú, zničili tak množiteľské plochy. V Bijacovciach bolo plienenie také časté, až sa rozhodli spraviť z obyvateľov osád strážcov a po normálnom zbere im povolili urobiť dozber. Ani to sa však veľmi neosvedčilo. A z roka na rok sadili menej a menej. V súčasnosti pestujú doslova len na pár hektároch. „No my sme tohto roku už vyzbierali. Tentoraz nám ich nevyorali zlodeji, ale diviaky. Zemiačnisko je úplne zničené. Jediné, čo môžeme urobiť, je zaorať ho,“ povzdychne si predseda Roľníckeho družstva Bijacovce Jozef Pentrák. Dedinčania už rezignovali. „Ja som mal predtým záhumienok a pestoval som zemiaky, ale keď mi ich buď ukradli osadníci, alebo zožrali diviaky a z poľa som doniesol menej vriec, ako som zasadil, vykašľal som sa na to. Mám zasadených pár koreňov v záhrade a to musí stačiť. Oproti zlodejom sme vo veľkej nevýhode. Kým robíme a staráme sa o našu úrodu, oni spia a oddychujú. A keď chceme chodiť aj do práce, oni ten čas využijú a to, čo my nasadíme, oni jednoducho ukradnú,“ hnevá sa Bijacovčan Ivan. Prípady krádeží polícia zaznamenáva dennodenne. Problém je v tom, že škoda za ulúpenú zeleninu zo záhrady je prinízka. Polícia odporúča vlastníkom takýchto plodín, aby si pozemky oplotili alebo strážili. V žiadnom prípade nemajú brať zákon do vlastných rúk a chytať či trestať zlodejov sami. „Ak ide o odcudzenie poľnohospodárskych plodín, ktoré sú zasadené na ploche z poľnohospodárskeho pozemkového fondu, vždy ide o krádež. Tu zákon nerozlišuje, či zlodej vezme jednu kukuricu, alebo jeden zemiak, skutok nie je kvalifikovaný podľa výšky škody,“ vysvetľuje hovorca krajskej polície v Prešove Daniel Džobaník. Aj za pár kláskov kukurice tak hrozí dvojročná basa. Inak sa zas posudzuje krádež v záhrade medzi rodinnými domami alebo ukradnuté zemiaky v hypermarkete. Tu už zákon na výšku škody prihliada.

Nevinní

Osadníci, samozrejme, nepriznajú, že by chodili na polia kradnúť. Odpovede v každej osade, ktorú sme navštívili, sú takmer rovnaké. „To je klamstvo, my zemiaky kupujeme v obchode.“ Tí v Jarovniciach sa ešte dušujú: „Keby nám dali polia, tak by sme si ich dopestovali.“ No žiadny z nich si nevedel spomenúť, koľko teraz zemiaky v obchode stoja.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].