Úrad práce: Tunajší pracovníci sú síce ochotní, ale nemajú veľa možností sprostredkovať záujemcom zamestnanie.

Nájsť si prácu na východe? Aj zamestnaní ostanú žobrákmi

Pali, v miernom predklone udierajúc dvoma prstami do dreveného stola na terase malého pohostinstva na okraji Prešova, sa ma udivene pýta: „Ši še s koňom zrazil, bratu? Neznaš, že tu roboty nit?“ Pali je stavebný robotník, ktorý pravidelne odchádza za robotou do Česka.

V metropole Šariša sa ukáže tak päťkrát do roka. Väzba, vysoko nad sto kilogramov. Opakovane sa mi pokúša objednať pivo s borovičkou a vôbec ho netrápi, že sa vidíme prvýkrát. Je presvedčený, že bez jeho dobrých rád sa nezaobídem. Vzápätí sa pohodlne rozvalí na stoličke a mierne natočí k stolu, kde sedí jeho partia. „Joži, ši čul? Z Bratislavy prišol robotu hľedac!“ Oslovený päťdesiatnik si ma prezrie od hlavy po päty a prehodí: „Mu je...?“ Potom už miernejšie dodá: „Tu, aj keď sa človek niekde zamestná, stále zostane žobrákom.

Ak budeš mať šťastie, zarobíš štyristo eur a budeš žiť od výplaty k výplate. To sa môžeš rovno zaregistrovať na úrade práce, nebude to veľký rozdiel.“ Chlapi pri vedľajšom stole súhlasne prikyvujú a radia mi, aby som si ten šialený nápad vyhnal z hlavy. Pri počúvaní historiek o tom, ako tunajší podnikatelia zdierajú ľudí, nadobúdam pocit, že som sa ocitol na okraji Bukurešti a nie v treťom najväčšom meste krajiny, istý čas prezývanej „stredoeurópsky tiger“.

Čakajú aj rok: Žiadostí o miesto majú supermarkety ako maku. Mesačne sa k nim hlásia stovky ľudí.Foto: RUDOLF FELŠÖCI

Prvé kroky

Hovorí sa, že ak si človek nevyberá a je ochotný robiť akúkoľvek robotu, bez problémov si ju nájde aj na Slovensku. Práve vďaka tomuto klišé som sa rozhodol vyskúšať si na vlastnej koži, ako to funguje naozaj. Pochopiteľne, nie ako redaktor. A aby to nebolo také jednoduché, vybral som si mesto s vysokou nezamestnanosťou, obklopené regiónmi, ktoré by sa dali pokojne nazvať hladovými dolinami. Už prvé stretnutie s realitou ma vracia na zem. „Neprijala by som vás,“ reaguje majiteľka penziónu, kde plánujem stráviť týždeň. „Chceme síce rozšíriť stav zamestnancov, ale už teraz mám v kancelárii plný fascikel žiadostí.“ Pritom mi prstami ukazuje, aký hrubý ten fascikel je. „Vybrali ste si zlé mesto.“ Nuž, čím horšie, tým lepšie. Aspoň spoznám trpké skúsenosti, ktoré tu denne zažíva osemnásť percent Prešovčanov. Vrátane mladých, perspektívnych ľudí, ktorí napriek vzdelaniu nemajú šancu uplatniť sa. Po vybalení beriem pod pazuchu notebook a mierim do najbližšej internetovej kaviarne. Medzi hľadaním najrôznejších prác na overených portáloch a posielaním žiadostí sa dávame do reči s mladou sympatickou barmankou.

Tá mi tvrdí, že počas leta je všade plno brigádnikov, ale v septembri by som sa mohol zastaviť. Možno sa niečo nájde. Pravdepodobne však len na čas, kým bude otvorená terasa. Pri káve a kole poctivo vyberám miesta, kde by som mohol spĺňať podmienky prijatia. Známy internetový portál ich ponúka zhruba osemdesiat. Väčšinou v rôznych skrytých podobách podomový predaj, ale nájde sa aj vedúci predajne, predavač športového oblečenia, esbéeskár či skladový robotník. Účelovo skoncipované životopisy, doplnené sprievodným listom, odosielam asi tridsiatim potenciálnym zamestnávateľom. Zaujímam sa dokonca o pozície obchodných zástupcov. Škoda času a energie. Po týždni dostávam jedinú odpoveď. Od automatu. Moju žiadosť zaznamenali a ozvú sa mi v krátkom čase. Telefonické pokusy pripomenúť sa vychádzajú naprázdno. Väčšinou sa o zabezpečenie starajú agentúry, ktoré mi nedokážu povedať ani termín možného pohovoru, pracovné podmienky, ani platové vyhliadky. V niekoľkých prípadoch narazím na vypnuté mobilné telefóny napriek tomu, že inzerujúce firmy ich majú zverejnené na internete.

Niet na výber: Nástenná tabuľa s voľnými pracovnými miestami nezamestnaných ťažko ohúri.Foto: RUDOLF FELŠÖCI

Dobrá rada nad zlato

Jožiho tip zastaviť sa na úrade práce mi nepripadá úplne márny. Nie však preto, aby som sa zaregistroval a bral podporu. Mojím cieľom je žiadať návrhy, byť aktívny, hľadať všetky možnosti, ako nezostať sedieť doma. Ochotná agentka pre pracovné miesta, ktorú oslovujem v jednej z kancelárií, však len krúti hlavou. Podľa nej je situácia veľmi zlá. Vyťahuje zoznam asi troch desiatok aktuálnych ponúk a postupne ich prechádza. „Ak nie ste kuchár alebo vodič kamiónovej dopravy, nemáte veľké šance,“ hovorí. Zaujíma ma, ako mi môžu pomôcť. Keď už nie sprostredkovaním práce, aspoň rekvalifikačným kurzom, ktorý by rozšíril moje možnosti.

Do ruky dostávam zoznam vzdelávacích aktivít na tento rok. Zváračské kurzy, anglický a nemecký jazyk, obsluha vysokozdvižného vozíka, účtovníctvo, vedenie skladového hospodárstva... Pracovníčka úradu počas môjho študovania zoznamu telefonuje a zisťuje, ako to s kurzmi je. „Sú síce naplánované, ale termíny nie sú známe, a je možné, že niektoré budú zrušené. Navyše, aj keď si podáte žiadosť, musíte spĺňať predpoklady a na niektoré sa musia robiť výberové konania.“ Zdá sa, že moja návšteva bola zbytočná. Lúčim sa a prechádzam takmer prázdnymi chodbami naspäť na ulicu. Nezamestnaní Prešovčania pravdepodobne majú moju skúsenosť dávno za sebou a na úrad sa chodia akurát hlásiť, aby dostali podporu a štát za nich zaplatil zdravotné poistenie.

Štyridsiatnik? Dovi!

V centre mesta zúri leto a teplota sa pohybuje na infarktových tridsiatich piatich stupňoch. Záhradné reštaurácie a terasy občerstvovacích zariadení sú plné. Beriem ich zaradom. Pochopiteľne sa v sekunde zo mňa stáva vyučený čašník s praxou, ochotný pracovať aj za nižšiu mzdu. Zbytočne. Sezóna je v plnom prúde, všade je pretlak a mňa navyše diskvalifikuje vek nad štyridsať. „Tu už ľudí nad tridsať považujú za neperspektívnych,“ hovorí mi jedna z barmaniek. „Poznala som štyridsaťdvaročnú babu, čo sa chcela zamestnať u Číňana ako predavačka.

Ten jej bez okolkov povedal, že ju nezoberie, lebo je už stará.“ Ako dievčina pokračuje, sama mala pred pár rokmi problém. Ako vysokoškoláčka behala z baru do baru, kým sa jej podarilo získať prácu. A aj to za minimálnu mzdu. „Je tu také pravidlo, že ktorýkoľvek majiteľ zo zahraničia platí viac ako Slováci. Poznám kolegyne, ktoré si bez prepitného zarobia až 550 eur. O tom môžem akurát tak snívať.“ Vyučený kuchár a čašník Erik má podobné skúsenosti. „Ak mi to nevybavovala škola, nechceli ma prijať ani len na prax,“ sťažuje sa. Teraz, keď skončil, prešiel všetky podniky, podal si žiadosti a dostal len jedinú odpoveď. „Zarobím si tak akurát na prežitie, ale som rád, že mám vôbec niečo.“ Erik mi odporúča, aby som skúsil jednu z prevádzok s rýchlym občerstvením. Vraj tam videl vo výklade inzerát. Pred týždňom. Na Prešov dlhý čas. Ponuka je dávno preč, a tak oslovujem aspoň jednu z predavačiek, ako sa jej podarilo zamestnať. Alena je bývalá učiteľka, ktorá má za sebou množstvo skúseností. Najlepší je podľa nej osobný kontakt. „Internet je nanič,“ tvrdí. „Rozposlala som najmenej sto žiadostí a pozvali ma len na tri pohovory.“ Pokračujem v hľadaní. Okrem obchodov oslovujem aj cestovné kancelárie, múzeá, dokonca sa zaujímam o upratovanie kostolov. Všade vychádzam naprázdno. Nakoniec končím unavený na jednej z terás a objednávam si pol litra kofoly na prebratie. Mám v nohách najmenej desať kilometrov. Samozrejme, neodpustím si otázku, či ma nezamestnajú. Na rozhodenie rukami nereagujem len ja, ale hlasným povzdychom aj žena pri vedľajšom stole. Je mi jasné, že má k veci čo povedať.

Predávala škrečky

„Ani s vysokou školou a doktorátom som roky nenašla nič. V Prešove ani v Košiciach,“ dodáva rezignovane štyridsaťtriročná Andrea. Po neúspechoch v Prešove skúšala metropolu východu, kde je situácia štatisticky lepšia. „Prešla som knižnice, divadlá, múzeá, súdy, mestské úrady a veľa ďalších štátnych inštitúcií. Na väčšine som spĺňala všetky požiadavky, napriek tomu ma často nezaradili ani do užšieho výberu,“ spomína. „Pamätám si dokonca takzvaný konkurz na asistentku senátu, kam prišli dievčatá v papučkách a s kľúčikmi od kancelárií. Evidentne išlo o formalitu a my sme tam boli len ako povinná kulisa.“ Aj keď sa Andrea vykašľala na svoje vzdelanie a hľadala masovo ponúkané miesta, nepochodila. „Žiadosti som poslala do supermarketov aj hypermarketov, ale nevzali ma ani za dokladačku tovaru. Vlastne sa mi vôbec neozvali. Za dva roky som sa zamestnala len raz. V predajni pre chovateľov. To bolo naozajstné šialenstvo. Počas dvanásťhodinových šícht som si nesmela sadnúť ani opierať sa o pult, v kuse som bola pod kontrolou kamery. Tri dni som ťahala vrecia s granulami, utierala prach a predávala škrečky. Za minimálnu mzdu. Vzdala som to. Ako mnohí predo mnou. Treba im však uznať, že mi zaplatili a poslali aj tri stravné lístky.“

Plno a plnšie

Veľké obchodné domy sa mi zdali ako celkom dobrý nápad a vydal som sa po stopách nezamestnanej doktorky. Už v Kauflande však narážam na múr v podobe informačného pultu. „Nie, nie, neberieme už ani brigádnikov,“ dostávam stručnú informáciu. „Ale nevzdávajte to. Ľudia sa chodia pýtať každý deň. Možno sa niečo uvoľní.“ V Hypernove je to podobné. Iba mi neradia, aby som ich každý deň obťažoval. V Tescu sa dostávam až po strážnu službu. Tu sa dozvedám, že na osobné oddelenie je cesta zarúbaná. Vraj si mám podať žiadosť. Niektorí záujemcovia sa chodia na miesto pýtať aj po roku. Na rade sú benzínové pumpy. Väčšina z nich je v rukách súkromníkov, takže treba chodiť od jednej k druhej. Výsledok - nula. Stratený čas a energia.

Tamojší pracovníci mi nanajvýš venujú udivený pohľad. Na jednom z čerpadiel mi pracovníčka vysvetľuje možný dôvod: „Viete, je to stresová robota, množstvo odrobených hodín, práca s ľuďmi. Hlásia sa sem skôr mladší a aj tí často odchádzajú.“ Ani u nich sa zamestnať nedá. Skôr uvažujú o prepúšťaní. Hoci je tu skutočný frmol. Ten teší hlavne mladú brigádničku Lenku, ktorá umýva okná áut už štvrtý rok. „Pritiahla ma sem kamarátka, keď som mala pätnásť,“ hovorí. „Žiť by sa z príjmu nedalo, ale na vreckové mi to stačí. Priemerne zarobím tri stovky a táto práca mi vyhovuje viac, než robiť niekde čašníčku. Aj keď tu strávim prakticky celé leto.“ Lenka tvrdí, že ani takúto brigádu nie je jednoduché v Prešove zohnať. Väčšinou sa to rieši cez známych alebo rodinné zväzky zamestnancov.

Len za esbéeskára

Ďalší deň vyťahujem z ruksaka zažltnuté maturitné vysvedčenie, ktoré ma oprávňuje robiť elektrikára. Pred rokmi som ho síce v záujme zachovania ľudských životov založil ad acta, teraz by sa však mohlo hodiť. Nehodilo. „Elektrikárov máme plno. Rovnako údržbárov alebo čašníkov,“ hovorí mi prevádzkarka jedného z rekreačných zariadení za Prešovom. „Keby ste však boli kuchár špecialista s dlhoročnou praxou, v tejto chvíli vás berieme.“ Nuž, keby som bol kuchár s dlhoročnou praxou, hľadal by som si prácu v Rakúsku či Nemecku za iných platových podmienok, než aké mi kdekoľvek na Slovensku ponúknu, preblesne mi mysľou. Telefonáty na personálne oddelenia najväčších prešovských zamestnávateľov sa tiež míňajú účinkom. Pri slovnom spojení: „Podajte si žiadosť...“ ma už prechádza životný elán. Prvotné nadšenie je dávno preč. Nechcú ma ani za skladového robotníka. Nemám totiž oprávnenie šoférovať vysokozdvižný vozík.

A keby som aj mal, miesta sú dávno obsadené. Nepomôžu ani osobné návštevy, hoci sú príjemným osviežením. Nikde sa nestretávam s vysloveným odmietnutím ani neochotou. Napriek tomu, že takýchto stretnutí majú vo väčšine podnikov nespočetne. „V septembri by sa možno našlo miesto doručovateľa,“ informujú ma na hlavnej pošte. „Ale nástupný plat je 335 eur.“ Padá mi sánka a obraciam sa na odchod. Vzápätí však prichádza zmiernenie prvotného šoku. „Štát vám doplatí rozdiel do minimálnej mzdy. A po čase sa vám plat upraví. Zhruba na 410 eur. V hrubom...“ Je neuveriteľné, že aj za týchto podmienok sa im ľudia hlásia nepretržite. Dokonca sú ochotní v prvej fáze robiť ako brigádnici, aby ukázali, že sú hodní práce doručovateľa.

Na veliteľstve motorizovanej brigády som vybavený veľmi rýchlo. Pracovníka strážnej služby už prijali a na profesionálneho vojaka nespĺňam vekový limit tridsať rokov. Aj tak však zamierim na vojenskú správu, kde sa dozvedám, že aj keby som bol mladší, spĺňal fyzické požiadavky, prešiel psychotestmi a zdravotnou kontrolou, nemal by som nič isté. Na rozdiel od minulosti dnes dopyt po vojenskej službe vysoko prevyšuje ponuku. Nepochodím ani vo veľkom komplexe fakultnej nemocnice či v mliekarni. Všade plno, všade kopy žiadostí. V pivovare, napriek avizovanej voľnej pracovnej pozícii, končím na vrátnici. Telefónne číslo na personálne oddelenie je niekoľko dní mŕtve, mobilný telefón zodpovednej pracovníčky vypnutý. Malý úspech slávim len v súkromnej bezpečnostnej službe, ktorá by ma prijala, ak by som absolvoval skúšky odbornej spôsobilosti. V hodnote asi dvesto eur. „Nesmiete mať však prehnané finančné požiadavky. Štyristo eur v čistom je už ten lepší prípad,“ upozorňuje ma muž v uniforme


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].