Kompetentné úrady zodpovedné za stav národnej kultúrnej pamiatky sa po dlhých rokoch zobudili. Konečne začali hľadať jej vlastníka.

Národná kultúrna pamiatka sa zrejme rozpadne. Zakázali ju totiž opraviť

Národná kultúrna pamiatka Jožičkina kúria v Zemianskych Kostoľanoch je v dezolátnom stave. Nemá totiž vlastníka.

Píše sa rok 1942 a v obci Zemianske Kostoľany pri Prievidzi umiera šľachtičná Margita Zuzana Gizela Kosztolányová. Miestni ju volali Jožička po manželovi Jozefovi, ktorý skonal o päť rokov skôr. A keďže zápal slepého čreva zabil aj ich syna, v jednej zo zemianskokostolianskych kúrií Jožičke pred smrťou robili spoločnosť len tunajší bíreši. Trvalo im deň, kým smutnú správu o úmrtí panej oznámili jej sestre Anne, ktorá bývala v kaštieli vzdialenom od kúrie niekoľko metrov.

To, čo v kúrii Anna našla, jej trhalo srdce. Stuhnuté sestrino telo ležalo doslova vo vyplienenom dome. Sluhovia poodnášali všetko hodnotné. Zosnulej nechali iba briliantový prsteň na ruke. Udalosti po smrti Margity Kosztolányovej akoby predurčili aj osud samotnej kúrie. Domáci ju dodnes volajú Jožičkina a pri pohľade na aktuálny stav jedného z niekdajších skvostov Zemianskych Kostolian je človeku na zaplakanie.

Milan Kováč: Úplne nezištne chce zachraňovať národnú kultúrnu pamiatku, kompetentní v tom však vidia problém. Podľa nich by to bolo nezákonné.
Milan Kováč: Úplne nezištne chce zachraňovať národnú kultúrnu pamiatku, kompetentní v tom však vidia problém. Podľa nich by to bolo nezákonné.
Foto: Matej Kalina

Milan Kováč: Úplne nezištne chce zachraňovať národnú kultúrnu pamiatku, kompetentní v tom však vidia problém. Podľa nich by to bolo nezákonné. Foto: Matej Kalina

Objekt, ktorý v októbri 1963 vyhlásil štát za národnú kultúrnu pamiatku a o dvadsaťpäť rokov plánoval jeho veľkú opravu, je tesne pred spadnutím. Kompetentné úrady sa však tvária, že ani netušia, ako ho zachrániť. Vraj sú v patovej situácii. Jožičkina kúria totiž nemá vlastníka. Je to pamiatka nikoho.

Pamiatka nikoho

Na bizarnú situáciu okolo Jožičkinej kúrie upozornili lokálni nadšenci, ktorých schátraný objekt v Zemianskych Kostoľanoch zaujal. Tušili, že má veľký potenciál. O pamiatku sa preto začali intenzívne zaujímať. „Mám k pamiatkam vzťah. Už dlho som sa preto obzeral po menšom kaštieli alebo kúrii v okolí, ktoré ného dňa ma práve na tento objekt upozornil historik pán Lenhart,“ opisuje začiatky svojho záujmu o Jožičkinu kúriu podnikateľ v stavebníctve z Hornej Nitry Milan Kováč.

Pri pohľade na neho je jasné, že nejde o človeka s veľkopanskými maniermi, ktorý historické sídlo hľadá len tak, z nejakého rozmaru. Pred nami stojí obyčajný chlap v zašpinených montérkach. Na stretnutie odbehol rovno z práce. Jeho odborné oko veľmi ťažko znáša pohľad na takmer spadnutú pamiatku. Okamžite zaregistrovalo, že jej stav sa opäť zhoršil.

„Keď som ju pred niekoľkými mesiacmi prvý raz zbadal, hneď som si povedal, že sa s tým dá ešte niečo spraviť. Najprv sme mali snahu základne to ošetriť a zakonzervovať, aby sa to ďalej nerúcalo,“ vysvetľuje. To ešte netušili, aké peripetie ich čakajú. „Podnikli sme kroky, oslovili pani starostku, Pamiatkový úrad v Prievidzi, vyhľadali všetku dokumentáciu a chceli sme ísť do toho. No nastal veľký problém. Zistilo sa, že to nie je ničie. Jednoducho, že túto pamiatku nikto nevlastní,“ krúti hlavou Milan Kováč.

Trestná činnosť

Táto skutočnosť ich od snáh o záchranu Jožičkinej kúrie neodradila. Spolu s odborníkom sa o pamiatku predsa len chceli postarať. Dobrovoľne, bez nároku na odmenu. Nič na veci by sa vraj nezmenilo, ani keby sa napokon nejakého vlastníka nájsť podarilo. „Kompetentné úrady sme požiadali, či by sme na vlastné náklady mohli odstrániť dreviny, dočasne ju prekryť, aby sme tak aspoň čiastočne zabránili ďalším škodám. Pani starostka nás však odbila, že keby nám to dovolila, je to trestný čin, lebo je to cudzia stavba,“ hovorí Martin Kováč.

Historik Jozef Lenhart však v tejto súvislosti upozorňuje, že trestným činnom je aj zanedbávanie národnej kultúrnej pamiatky, ktorá je chránená zákonom. „Pani starostke som napísal asi tri listy, v ktorých som okrem iného spomenul, že podľa Ústavy SR je každý občan republiky povinný chrániť prírodné a kultúrne dedičstvo. Odvolal som sa na základný právny dokument štátu, z ktorého podľa môjho skromného úsudku vyplýva, že občan síce nemusí mať vlastnícky vzťah k stromu, k hore či k pamiatke, ale chrániť ich musí. A keď zanedbáme ochranu a údržbu pamiatok, tak sa vedome dopúšťame trestného činu,“ predostrel svoj pohľad na problém Jozef Lenhart. Dodal pritom, že na Slovensku tiež platí zákon o ochrane pamiatkového fondu.

Foto: Matej Kalina

Pred spadnutím: Jožičkina kúria je dnes v žalostnom stave. Foto: Matej Kalina

A z neho vyplývajú povinnosti aj pre obec. Napríklad, že má vytvárať všetky podmienky potrebné na zachovanie, ochranu, obnovu a využívanie pamiatkového fondu na svojom území. Dôležitý je podľa neho aj paragraf hovoriaci o tom, že obec má podporovať iniciatívy občanov a občianskych združení pri ochrane pamiatkového fondu. Vraj robia, čo sa dá: Lenže starostka Zemianskych Kostolian Jana Školíková historikovi oponuje. Tvrdí, že zákony si vykladá po svojom, ako mu to vyhovuje.

„On si myslí, že obec je všemocná a môže investovať prostriedky aj do niečoho, čo jej nepatrí. Tým, že nás obviňuje z páchania trestnej činnosti, prekračuje hranicu únosnosti!“ hnevá sa. Jedným dychom však priznáva nezákonný stav okolo schátranej pamiatky, ktorá požíva právnu ochranu. Paradox je, že z chránenej národnej kultúrnej pamiatky nikoho medzičasom niekto so súhlasom obce beztrestne zbúral väčšinu objektu a postavil tam tenisové kurty. Starostka tvrdí, že čo sa Jožičkinej kúrie týka, obec sa snaží urobiť maximum pre to, aby sa situácia vyriešila, aby sa našiel majiteľ.

V tejto súvislosti osobne kontaktovala kataster, Pamiatkový úrad SR i ministerstvo kultúry. K súčasnému vlastníkovi pamiatky sa však nikto nevie dopátrať. „Pamiatkový úrad ako posledného vlastníka eviduje už zaniknutú súkromnú spoločnosť, ktorú súd v roku 2010 zrušil bez likvidácie, bez právneho nástupcu. Ministerstvo kultúry nám odporučilo obrátiť sa na súd s návrhom, aby za vlastníka určil obec. Lenže to nie je také jednoduché, pretože by sme museli zdokladovať nejaký vzťah obce k pamiatke z minulosti, a tak sme do toho nešli,“ opisuje Jana Školíková.

Vo veci veľmi nepomohol ani kataster, odkiaľ obci prišlo oznámenie, že na túto stavbu nie je založený list vlastníctva, pričom pozemok pod kúriou patrí rezortu hospodárstva. Uvedené ministerstvo nám prostredníctvom svojho hovorcu Maroša Stana potvrdilo, že spomenutý pozemok skutočne spravuje, pričom ho „nadobudlo v roku 2010 delimitačným protokolom o odovzdaní správy nehnuteľného majetku štátu od SR - Obvodný úrad Trenčín“.

Hovorca však zdôraznil, že predmetom odovzdania bol iba pozemok, nie objekt, ktorý sa na ňom nachádza, z čoho má zrejme akosi logicky vyplývať, že ministerstva hospodárstva sa starostlivosť o pamiatku vôbec netýka.

Skutoční odborníci

Lenže koho potom? Kto je vlastne zodpovedný za to, že v Zemianskych Kostoľanoch pomaly, ale isto padá národná kultúrna pamiatka, a to napriek tomu, že sa našli dobrovoľníci, ktorí by ju bez nároku na náhradu chceli svojpomocne zachrániť? Čo v tejto veci podniká štátna inštitúcia, ktorej činnosť je špeciálne zameraná len a len na záchranu pamiatkového fondu na Slovensku, teda Pamiatkový úrad SR? Veď zo všetkého doteraz uvedeného jednoznačne vyplýva, že vlastník Jožičkinej kúrie je neznámy už roky, koho teda pamiatkari kontaktovali, aby upozornili na jej katastrofálny stav? Komu vydávali nariadenia na nápravu? Robili vôbec niečo?

Mária Dvončová, vedúca pracoviska Pamiatkového úradu v Prievidzi, medzi riadkami v podstate priznala, že hoci vlastnícke vzťahy okolo kúrie boli otázne už od roku 1989, intenzívnejšie sa tomuto problému začali venovať v momente, keď sa objavil vážny záujemca o jej záchranu. Podobne ako starostka však ani pamiatkari nemajú veľké pochopenie pre snahy Martina Kováča poskytnúť Jožičkinej kúrii aspoň základnú starostlivosť. Podľa názoru Márie Dvončovej by to totiž nemuselo dobre dopadnúť.

Foto: Matej Kalina

Hrobka: Margita Kosztolányová, alias Jožička, je pochovná v rodinnej hrobke v Zemianskych Kostoľanoch. Foto: Matej Kalina

Veď čo keby pri odstraňovaní drevín použil nejaké zlé postupy či chemikálie? To by pamiatka mohla veru veľmi zle dopadnúť. Nehovoriac o tom, že keby mu to dovolili, bolo by to protizákonné. „Je to absurdné, veľmi ma to mrzí. Snažíme sa to teraz nejakým spôsobom preklenúť. On sa chce o to postarať, ale potrebuje to mať vo vlastníctve. Veď je to úplne normálne. A my to potrebujeme usporiadať,“ zdôrazňuje Mária Dvončová a dodáva, že aktuálne sa naozaj veľmi snažia dohľadať, kto by vlastníkom kúrie mohol byť.

V tejto veci už vraj oslovila aj majetkovoprávny odbor Trenčianskeho samosprávneho kraja, ktorý požiadala o súčinnosť. Odpoveď zatiaľ nedostala. My však áno. Hovorkyňa samosprávneho kraja Veronika Rezáková nám dala vedieť, že takúto žiadosť od pamiatkového úradu neevidujú, pretože „v rámci snahy o zistenie vlastníka NKP Kúria v Zemianskych Kostoľanoch požiadal o súčinnosť a spoluprácu Majetkovoprávny odbor Ministerstva vnútra SR, nie Trenčianskeho samosprávneho kraja“.

Nuž, čo k tomu dodať. Azda len toľko, že pri takejto odbornosti hádam Jožičkina kúria napokon nedopadne ako jej majiteľka, ktorú po smrti okradli sluhovia. Lebo nakoniec aj o ten briliantový prsteň prišla. Dodnes sa po Zemianskych Kostoľanoch rozpráva, že šperk zmizol počas toho, ako bolo jej telo verejne vystavané v truhle. A keďže prsteň nešiel stiahnuť, spolu s ním prišla šľachtičná aj o prst.

Jožičkina kúria

Hoci sa tomu veriť nechce, ale takto vyzerala nehnuteľnosť v tridsiatych rokoch 20. storočia. V stave hodnom obdivu ju zanechala šľachtičná Margita Kosztolányová (1867 - 1942), na snímke. Prvá písomná zmienka o objekte pochádza z roku 1612. Spomína sa pod názvom Jurikovská kúria. Vo svojom jadre pravdepodobne ide o neskorogotickú pevnôstku. S určitosťou možno povedať, že patrí k najstarším objektom svojho druhu na Hornonitrí.

Foto: archív

Foto: Archív

V prípade jej zachovania by bola vynikajúcim príkladom typického bývania pôvodnej domácej, slovenskej šľachty. Svojou hmotou síce nepatrila ani nepatrí k dominantám obce Zemianske Kostoľany, no z historického, architektonického a výtvarného riešenia interiérov pôvodne patrila k mimoriadne hodnotným objektom tejto pôvodne kuriálnej dediny. Objekty tohto typu sú na Slovensku ojedinelé a výnimočne zachované.

Sme vykorenení

Historik JOZEF LENHART situácii, ktorá vznikla okolo Jožičkinej kúrie, vôbec nerozumie. Nechápe, prečo by sa občan nemohol nezištne angažovať a zachraňovať kultúrne dedičstvo. Veď, ako zdôrazňuje, nabáda ho na to priamo zákon.

Ako vnímate dianie okolo Jožičkinej kúrie, keď štátny pamiatkový úrad (PÚ) netuší, kto je majiteľom?

Žiaľ, okrem pozitívnych príkladov existujú na Slovensku i také anomálie pamiatkovej ochrany, ako je to v prípade národnej kultúrnej pamiatky Jožičkina kúria v Zemianskych Kostoľanoch. Je pravda, že po roku 1990 u nás došlo k radikálnej zmene vo vlastníckych vzťahoch k niekdajšiemu štátnemu majetku, teda aj k pamiatkovým objektom, ale od tých čias už uplynulo štvrťstoročie. Je to poriadne dlhý čas na to, aby sa vykonala revízia vlastníckych vzťahov a situácia sa vyjasnila.

V súvislosti s touto kúriou však zrejme ťažko hovoriť o jej ochrane zo strany príslušného pamiatkového úradu.

Ochrana pamiatkových objektov je presne definovaná pamiatkovým zákonom. A hoci patrí k najlepším pamiatkovým zákonom v Európe, ochrana pamiatok je u nás na horšej úrovni ako v krajinách, kde zákon nemajú. Keby sa PÚ ako kompetentný orgán riadil zákonom, tak ochrana kúrie a nejasné vlastnícke vzťahy sú dávno vyriešené a nedôjde k takej devastácii, až k zániku objektu, ako sa to udialo.

O čom technický stav Jožičkinej kúrie svedčí?

Súčasný stav kúrie je svedectvom o našej povrchnosti a jej dôsledkoch. Tá je vo všetkom. Zdá sa, že je to naša národná vlastnosť. Len čo chcete pretrvávajúci stav veci zmeniť, dostanete sa do podozrenia. Ešte horšie je, ak na svoju obhajobu použijete zákon a domáhate sa pravdy či vysvetlenia. Stav Jožičkinej kúrie je dôkazom o našom hlbokom právnom a odbornom bezvedomí.

Vedúca PÚ v Prievidzi Mária Dvončová a starostka Jana Školíková tvrdia, že keby pánovi Kováčovi povolili postarať sa o kúriu, porušili by zákon.

A čím by porušili zákon? Tým, že by za nich niekto spravil prvý krok na záchranu pamiatky? Veď ide o celospoločensky prospešnú aktivitu. Objekt vraj nemá vlastníka. Tak potom kto sa má postarať o jeho záchranu? Podľa zákona by to mali urobiť kompetentné úrady. Pamiatkové orgány alebo obec.

A keď to nerobia, potom nastupuje iniciatíva jedincov alebo aktivisti. Napríklad hrady u nás zachraňujú výlučne aktivisti a štát to navyše dotuje. Nevidím v tom žiadny rozdiel a nikdy nepochopím, prečo sa to v prípade Jožičkinej kúrie nedá uskutočniť.

Z akých dôvodov je dôležité Jožičkinu kúriu zachrániť?

Tu nejde o Jožičkinu kúriu, tu ide o pamiatkový objekt, ktorý je svedectvom určitého stavebného vývoja šľachtického sídla nižšej domácej šľachty. Takýchto objektov sa zachovalo u nás len pár a ide o výsostne domácu architektúru. Ale i keby ich bolo veľa, neznamená to, že by sme mali byť pasívni pri ich záchrane. Každá pamiatka je jedinečná a našou povinnosťou je naučiť sa ich „čítať“. My sme len súčasťou histórie, a to iba v obmedzenom čase, takže sa neničme.

Prečo je na Slovensku boj o záchranu národnej kultúrny pamiatky bojom s veternými mlynmi?

Pretože na Slovensku nevieme doceniť ozajstné hodnoty a ešte stále nedokážeme pochopiť, aký význam má pre človeka história. Sme vykorenení. A kto sa cíti súčasťou histórie a chápe sa iba ako jej pokračovateľ, premostenie medzi minulosťou a budúcnosťou, nemôže sa stretnúť s pochopením.

Najsmutnejšie je, že svojím zásadovým konaním sa pre spoločnosť stáva problémovým a neakceptovateľným. Pretože investovanie do záchrany pamiatkového objektu je pre spoločnosť plytvaním finančnými prostriedkami. Akosi si nechceme uvedomiť, že krásne, nekonfliktné prostredie nás humanizuje, lieči, zbavuje stresu, traumy... Že nás poľudšťuje a vzdeláva.


VIDEO Plus 7 Dní