Zrubové domy: Farebnou maľovkou ich natierali vždy na jar a na jeseň. Svah riešili vysokou kamennou podmurovkou.

Návrat v čase: Dedinka Vlkolínec je živý skanzen

Vlkolínec vďačí za svoju jedinečnosť aj druhej svetovej vojne a znárodňovaniu.

Naokolitých lúkach sa pasú ovce. Keď ich podvečer pastieri zaháňajú do ovčincov, v osade s pár desiatkami domov sa nedá hýbať. Je ich do tisíc, viac ako ľudí. Obsadili potok tečúci zo svahov vrchu Sidorovo, ktorý v drevených žľaboch pretína dedinu zvrchu nadol. Zrobené ženy s hrabľami i chlapi vracajúci sa z drevorubačskej fušky zachodia do farebných zrubových domov postavených nahusto vedľa seba. Je koniec devätnásteho storočia a vo Vlkolínci, ktorý sa o sto rokov neskôr stane súčasťou svetového dedičstva UNESCO, sa končí bežný letný deň.

S vlkmi aj medveďmi

Ovčiarstvo živilo vo Vlkolínci mnohé rodiny. Vlnu, ktorú spracovali na súkno, predávali v Ružomberku. Z oviec však nemali úžitok len ľudia, ale aj vlci. Rázovitá horská osada vraj dostala po nich i meno. Dokazovať to má listina, podľa ktorej boli v osemnástom storočí pod vrchom Sidorovo vlčiari živiaci sa odchytom vlkov. „Poukazujú na to aj miestne názvy. V Trlenskej doline je prírodný výtvor Vlčia skala, neďaleký kopec sa volá Tenatiská. Tenatá je starý výraz pre pasce na chytanie zveri, vlkov tu bolo zrejme požehnane,“ hovorí Pavol Jaňák z Informačného centra Vlkolínec.

Názov osady však môže byť aj skomoleninou slova odvodeného od vrchu nad osadou - z Vrcholínca postupne vznikol Vlkolínec.Unikátnu pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry by však dnes mohli premenovať na Medveďolínec. Ovce aj vlci zmizli a miestnym sa dnes po záhradách ponevierajú medvede. Pri vstupe do osady na to upozorňuje i tabuľa, kde sa dočítate, ako sa správať v prípade stretnutia s našou najväčšou šelmou. V osade si pochutnáva na slivkách či sladkom mede z viacerých úľov. Miestni vravia, že v okolí ich žije asi desať. Nedávno ich zazrela aj pani Anna Bašáryová, ktorej patrí vzácna zrubová chalupa z konca devätnásteho storočia vymaľovaná namodro.

„Najprv sa objavila jedna medvedica s jedným mladým, o dva týždne neskôr na rovnakom mieste ďalšia, oveľa väčšia, s dvoma mladými. Až sa jej koža prevaľovala zo strany na stranu, keď kráčala.Len pár metrov za chalupou máme malé, ale sladké slivky, každú jeseň nám ich medveď do jednej vyzbiera,“ smeje sa chalupárka a ukazuje na neďalekú stráň, kde pred mesiacom pozorovala šelmy. Včelár Janko Ondrík má s medveďmi tiež svoje skúsenosti. Zastihli sme ho v záhrade uprostred úľov. Práve kontroluje znášku medu. Keď sa opýtame na tohtoročnú úrodu, iba si povzdychne. Nielen dlhá zima, ale aj nežiaduci návštevníci zo zvieracej ríše spôsobili, že ho bude mať skoro o polovicu menej. „Medveď nám poprevracal a znivočil takmer všetky úle. Dokázal prekonať tri ploty. Tohto roku ho hádam odplaší lampa so senzorom pohybu,“ obzerá si novú nástrahu.

Podobne ako väčšina majiteľov zrubových domov aj Janko Ondrík využíva drevenicu najmä v lete počas víkendov. V osade je štyridsaťpäť usadlostí, ktoré tvoria obytné domy a hospodárske budovy - maštaľ a humno. Zrubové objekty sú pamiatkovo chránené, majitelia ich nemôžu opravovať podľa ľubovôle. Vďaka tomu sa darí zachovať vzácnu podhorskú ľudovú architektúru. Niektorí miestni vám ukážu drevenicu i zvnútra. U včelára Janka sme okrem zrubovej steny s pôvodným stropom z roku 1863 objavili nábytok, ktorý využívali ešte jeho prarodičia, hlinené hrnce, škrabák na ľan aj drevený kolovrátok.

Bez komínov

Väčšina obytných domov mala tri miestnosti - pitvor, obytnú izbu a komoru. V zadnej časti pitvora bolo otvorené ohnisko, na ktorom ženy varili. „Špecifické pre Vlkolínec boli jamy v podlahe, ktoré slúžili ako chladničky alebo pivnice na odkladanie potravín,“ prezrádza Jaňák. Strechy zase nemali komíny. Keď Mária Terézia nariadila platenie dane z komínov, Vlkolínčania ich vyviedli len na pôjd. Tak ušetrili peniaze a zateplili povalu, kde údievali klobásy a slaninu. O Vlkolínčanoch sa hovorí, že vždy chceli zbohatnúť, takže šetrili, kde sa dalo. Vraj preto mali väčšinou len po jednom dieťati. Ako mešťania, ktorí boli súčasťou mesta Ružomberok, nechodili v krojoch, ale v mestskom oblečení. Muži údajne kosili trávu v košeliach s vestou či so sakom. V roku 1771 sa osadníci snažili od mesta osamostatniť. Do sporu sa vtedy zapojili štyri „ulice“, ako osady volali, a odopreli vykonávať robotné povinnosti, žiadali primerané postavenie vnútri mesta a vymedzenie vlastných chotárov. Rovnoprávnosť s mestom dosiahli až v roku 1832.

Zvonárka

Osada obkolesená lúkami a horami sa návštevníkom ukáže znenazdajky, po prudkom stúpaní z Trlenskej doliny. Najprv vidno len šindľové strechy, neskôr prvé zrubové domy s farebnou maľovkou, ktorá sa natierala na jar a na jeseň. Dvojradová hustá zástavba sa ťahá po prudkom svahu, ktorý zarovnávali vysokou kamennou podmurovkou. Podlhovasté úzke domy sú čelom k dvom hlavným uliciam, ktoré sa pretínajú v strede dediny. Tam je jeden z najstarších vlkolínskych objektov - drevená zvonica z roku 1770. Podobne staré sú však aj niektoré drevenice.

„Zvonica mala viac funkcií. Ráno o šiestej, na poludnie a večer o šiestej oznamovala čas. Ľudia vtedy prestali pracovať a modlili sa. Vo Vlkolínci bola zvonárkou žena, ktorá okrem času oznamovala aj požiar a úmrtie. Vždy zvonila ináč,“ hovorí Jaňák. Zrubová zvonica obitá z vonkajšej strany šindľom funguje dodnes, len zvonárku nahradila automatika. Pár metrov od nej zaujme drevená rumpálová, čiže kľuková studňa z roku 1860. Je hlboká dvanásť metrov a v minulosti bola jediným zdrojom pitnej vody.

Vypálený

Vlkolínec neobišla ani druhá svetová vojna. Na viac ako mesiac sa ocitol v centre bojov. Počas najväčšieho útoku 22. októbra 1944 vyhorel. „Hovorí sa, že zhorelo dvadsaťdva usadlostí. Celá pravá strana domov od polovice ulice hore. Ostali po nich len hrubé násypy,“ ukazuje prázdne zatrávnené plochy Jozef Bašáry z Občianskeho združenia Vlkolínec, ktoré sa s mestom Ružomberok stará o pamiatkovú rezerváciu. Po skončení vojny štát obnovu dediny nenariadil. Keď nastúpila kolektivizácia, ľudia museli odovzdať pôdu i zvieratá. Obyvateľstvo, ktoré pred nemeckým útokom evakuovali do mesta, už nemalo dôvod vrátiť sa. Paradoxne, práve vďaka vojne, požiaru a komunistickému režimu ostal Vlkolínec zakonzervovaný. Čas sa v osade zastavil v prvej polovici dvadsiateho storočia. Pre unikátnu architektonickú celistvosť ľudovej architektúry bol Vlkolínec v roku 1993 zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Vlkolínec

Prevádzka: celoročne Otváracie hodiny do muzeálnych objektov: pondelok - nedeľa: 9 - 17 (do 15. septembra)Vstupné: dospelí - 2, študenti, deti, dôchodcovia, skupiny nad 40 osôb - 1, sprievodcovská služba pre skupiny - 5, tlmočenie na objednávku - 10 Parkovné: 1/hod. Bezplatné služby: prehliadka zrubového Roľníckeho domu s pôvodným členením a zariadením, informačné centrum s predajom suvenírov, Galéria ľudového umenia, predajňa s občerstvením a ubytovaním, na požiadanie prehliadka Kostola Navštívenia Panny Márie, detské ihrisko, dielne s ukážkami remeselnej výroby

V okolí Hrad

Likava: Kráľovský strážny hrad v obci Likavka vzdialenej od Vlkolínca zhruba desať kilometrov dal postaviť pred rokom 1341 zvolenský župan Donč. Pôvodne husitskú pevnosť mali neskôr v užívaní liptovskí župani. Zrúcanina je cennou pamiatkou neskorej gotiky a renesancie. Malinô Brdo: Stredisko ležiace necelé tri kilometre od Vlkolínca je v lete vhodné na turistiku a cykloturistiku.

Na vrchol premáva osemmiestna kabínková lanovka. Milovníci adrenalínu si môžu vyskúšať horské terénne kolobežky. Archeoskanzen Havránok: Nad priehradným múrom Liptovskej Mary si možno pozrieť zrekonštruované objekty keltskej kultúry a stredoveku. Atraktívna je najmä druidská svätyňa. Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku: Návštevníci si môžu pozrieť nielen práce, ktoré Fulla venoval Slovenskej národnej galérii, ale aj jeho ateliér a pracovňu. Lúčky, Bešeňová a Liptovská Mara: V okolí je niekoľko termálnych prameňov. Populárna je i vodná nádrž.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].