Navštívili sme rodiny, ktoré sa rozhodli vzdelávať svoje deti doma

Vzdelávať dieťa doma je v prvom rade obrovská zodpovednosť. A, samozrejme, záťaž. Aj finančná.

Domov

Vyrastú z nich asociáli, neschopní zaradiť sa do spoločnosti. A vôbec - môže im rodič poskytnúť dostatočné spektrum potrebných vedomostí? Čo ak nebudú v domácom prostredí motivované? Bude sa im chcieť učiť, keď im za „nevedenie“ nehrozí žiadna päťka? Určite im budú chýbať kamaráti.

S takýmito argumentmi sa najčastejšie stretávajú rodičia, ktorí sa rozhodli nedať dieťa do školy, ale učiť ho sami. Na ministerstve školstva im dokonca povedali, že domáce vzdelávanie určite začnú zneužívať neprispôsobivé rodiny.

Rodič to nechce oklamať

Zabudnite. Vzdelávať dieťa doma je v prvom rade obrovská zodpovednosť. A, samozrejme, záťaž. Aj finančná, pretože jeden z rodičov musí prestať pracovať. Ale aj na prípravu, kreativitu, komunikáciu, motiváciu. Rodič to predsa nechce oklamať. Všetci rodičia, s ktorými som sa pri príprave tejto reportáže stretla, boli nadšení a tvoriví ľudia. Išlo im o to, aby ich deti učenie tešilo.

Učiť sa a objavovať svet je pre ne prirodzené. Ak do školského systému z nejakého dôvodu nezapadnú, znechutí ich. Viacerí si mysleli, že štátne školstvo je priveľký kolos na to, aby dokázalo pružne reagovať na nové podmienky našej doby. Preto to radšej vzali do vlastných rúk. Podľa ministerstva školstva sa u nás doma vzdeláva sedemdesiat detí na prvom stupni. Zákon to dovoľuje od roku 2008.

Dieťa chodí do školy na preskúšanie každého pol roka. Ak by z nejakého predmetu neprešlo, musí sa vrátiť do školy. Rodičia domácich žiakov si založili občianske združenie Domáce vzdelávanie na Slovensku.

Jednou z najaktívnejších členiek je Viera Krajčovičová. V modrom dome v Igrame neďaleko Bratislavy sa stará o šesť detí. Časť chodí do normálnej školy, časť má za sebou aj školskú skúsenosť a pokračuje doma. Je to na ich rozhodnutí.

Prvým impulzom na učenie doma bola ťažká dyslexia jedného z chlapcov. „Deti s touto poruchou napriek vysokej inteligencii často v učení zaostávajú. Nechceli sme, aby to bol aj náš prípad,“ hovorí Viera Krajčovičová. Neskôr sa pridal starší syn. Na osemročnom gymnáziu nejako nezapadol. Teraz sa učí doma, hrá na husliach, venuje sa robotike a všetko to ho baví.

Domáce učebnice

Lucia Rosáková a Lucia Tužinská sú kamarátky. Obe majú štyri deti. Lucia Rosáková štyroch chlapcov a Lucia Tužinská štyri dievčatá. Obe vzdelávajú svoje deti doma. „Vždy som túžila po domácej škole,“ hovorí Lucia Tužinská. Jej dcéra Dorotka má desať rokov, Alžbetka osem, Barborka šesť a Olívia tri.

Ukazuje práce, ktoré s dievčatami robí. Je neskutočne kreatívna a jej deti tiež. Každú preberanú tému rozoberú zo všetkých strán a vytvoria si k nej rozsiahly materiál s kresbami, textmi, kolážami. Deti si ju tak lepšie zapamätajú. Navyše sa kreatívne vyšantia.

Takto vznikajú obrovské učebnice, plné informácií a príbehov. Ľudské telo? Dorotka si ľahla na papier, niekoľkokrát ju obkreslili a do obrysov potom značili všetko, z čoho sa telo skladá. V slovenčine aj angličtine.

Rodina žila vyše roka v Austrálii, angličtina bola pre dievčatá druhým jazykom a doma dodnes rozprávajú po anglicky. Okrem toho každá hrá na hudobnom nástroji a učí sa písať na klávesnici desaťprstovou metódou.

Lucia Tužinská dobre vie, že učiteľ sa v triede môže aj rozkrájať. Pri takom počte detí ich nedokáže vzdelávať takouto kreatívnou formou. Šikovnejší čakajú na pomalších. Rešpektovať individualitu každého dieťaťa, na to jednoducho nie je čas. Lucia si navyše nemyslí, že správny spôsob socializácie detí je zatvoriť ich na pol dňa do triedy s rovesníkmi a jedným dospelým.

Sklamal ju nezáujem

Lucia spomína na prípad, keď bola Dorotka zo školy veľmi sklamaná. Dievčatko s plynulou angličtinou nechali učiteľky na komisionálnej skúške v druhej triede vypracovať smiešne jednoduchý školský test z anglického jazyka. Ono pritom túžilo pochváliť sa knižkami v angličtine, ktoré prečítalo, a vlastnými anglickými knihami.

Dorotka totiž od siedmich rokov píše príbehy v angličtine aj si ich sama ilustruje. To však v škole nikoho nezaujímalo. Iste, dostala jednotku, lebo dokázala priradiť anglické názvy k farbám a podobne. Lenže pre ňu by bol dôležitejší záujem učiteľov o jej práce.

V škole Fantázia v Banskej Bystrici funguje preskúšanie lepšie. Učitelia okrem skúšania berú ohľad aj na portfóliá prác, ktoré dieťa za pol roka vytvorilo. Dorotka je piatačka. Zaregistrovaná je v škole v Česku. Takto to robia všetci rodičia, ktorí chcú pokračovať v domácom vzdelávaní aj na druhom stupni. Na Slovensku ich zatiaľ na niečo také nepovažujú za dostatočne kvalifikovaných.

Mama na ťažké diagnózy

„Na vzdelávanie zdravého dieťaťa nie je rodič kvalifikovaný. Ale na vzdelávanie ťažko vzdelávateľného dieťaťa s potrebou redukcie školskej dochádzky, s Aspergerovým syndrómom, inou formou autizmu, so sociálnoúzkostnou poruchou, na to je dosť dobrý odborník.“

Lucia Rosáková nerozumie takémuto systému. Synov učí doma, lebo to inak nešlo. Desaťročný Andrej s Aspergerovým syndrómom, hyperaktivitou, dyslexiou a dysgrafiou nebol schopný fungovať v kolektíve ani v škôlke. Aj teraz, keď sa učí doma, máva pri veľkej záťaži tiky a regresy v správaní.

Začali po povinnom preskúšaní v škole. Nezvládal prezentovať svoje vedomosti pred učiteľkou. Poznatky pritom má, IQ má vysoké, s dyslexiou dokáže čítať encyklopédie, ktoré ho zaujímajú. Ibaže svoje vedomosti nedokáže použiť na povel. Bránia mu v tom jeho diagnózy.

Deti v škole zas často nechápu široké spektrum súvislostí, ktoré ovláda k určitým témam. Mladší Tobiáš má poruchu autistického spektra a úzkostnú poruchu. Nedokáže vojsť do triedy plnej detí, má z toho panický strach.

„Predstavte si ho na komisionálnych skúškach z telesnej!“ konštatuje Lucia. „Alebo hudobnej, keď má zrazu spievať pred cudzími ľuďmi.“ Šesťročný Benjamín má dysfáziu, narušený vývin reči. Najmladší, štvorročný Samuel rozpráva ťažko.

Luciu osud nešetril. Často je to neuveriteľne vyčerpávajúce. Neustálu starostlivosť o štyroch chlapcov s ťažkými diagnózami sa však naučila zvládať. Chlapci dokonca chodia na krúžky. Navštevujú múzeá. Hrajú šach. Rozumejú chémii a fyzike. „Majú kamarátov,“ prízvukuje Lucia.

Nerovnaký meter štátu

To všetko si vyžaduje obrovskú námahu. Lucia má, našťastie, skúsenosti z materského centra a zo základnej školy na Mokrohájskej v Bratislave. Podporu od štátu však veľmi necíti. Nemôže pracovať a zarábať peniaze. Všetky terapie vhodné pre synov sú súkromné, teda ich musí platiť. Vhodné učebnice škola nemá. Musí si ich kupovať za vlastné, vyrábať a kombinovať.

Testy a hry hľadá na internete. Áno, našla sa v učení svojich detí doma. Vie, že takto je to pre ne najvhodnejšie. Lenže, teoreticky - keby chodili do školy, štát by na ne platil podľa normatívu, prispieval by na obedy a školský klub. Plus by potrebovali asistenta, špeciálneho pedagóga, terapie, špeciálne učebné pomôcky. Takto to všetko ťahá Lucia z opatrovateľského príspevku.

Aktívna rodina

Mária a Martin Žilkovci z Boldogu sa pre domáce vzdelávanie rozhodli z iného dôvodu. „Chceme, aby sa naše dieťa čo najlepšie a najslobodnejšie rozvíjalo. Veľa cestujeme, športujeme a hýbeme sa, nemáme pravidelný pracovný harmonogram. Takto si dokážeme veci oveľa lepšie naplánovať. Prírodu a športoviská navštevujeme mimo víkendov a prázdnin. Je tam menej ľudí a je to príjemnejšie, bezpečnejšie, lacnejšie,“ hovorí Martin.

Prvák Matej sa začal doma učiť od septembra. Zatiaľ je to skvelé. Dve mladšie dievčatá sa popri ňom o písmenká a čísla zaujímajú tiež. Žilkovci nemajú pocit, že by Matej bol vytrhnutý z kolektívu. Chodí na krúžky, navštevuje kamarátov.

Domáca škola navyše rodine umožňuje pokračovať v aktívnom živote. Učivo preberú rýchlejšie než v triede. Môžu cestovať, čo otvára deťom obrovské obzory. Dozvedia sa mnoho vecí bez toho, aby si uvedomovali, že je to vlastne učenie.

„Škola v tomto podľa nás nereflektuje súčasnosť, zmenený prístup k informáciám, potrebu nachádzania tvorivých riešení,“ pokračuje Martin. „Školstvo pochádza z čias, keď mal človek zapadnúť do systému a nevystrkovať rožky. Teraz však žijeme inak.“

U Žilkovcov je systém pevný. Zvonec zazvoní o pol deviatej. Vyučovacia hodina trvá, kým Matej nepreberie učivo. Veľa sa učí vonku, prechádzky a pobyt na čerstvom vzduchu sú súčasťou vyučovania. Rovnako používanie modernej techniky. Matej sa učí pracovať s fotkami a videami z výletov a aktivít.

Nechcela „systém“

Katka Lahová nedala dcéru Alicu do „systému“ ani v škôlke. Sama je učiteľka v materskej škole, venuje sa montessoriovskej pedagogike. So štyrmi kamarátkami si založili vlastnú miniškôlku pre svoje deti.

„Do školy Alica chcela ísť. Prvý školský deň sa jej však narodili sestričky, dvojičky Ninka a Klára,“ vysvetľuje Katka. „Onedlho začala školu odmietať. Že si ani jeden deň sestričky neužila a musí ísť preč. Veľmi chcela byť doma.“

Pre rodinu s dvomi novorodencami bolo dochádzanie do školy stresujúce. V Kordíkoch pri Banskej Bystrici žiadna škola nie je. Dokonca ani autobus odtiaľ ráno nechodí. Keď Alica zostala doma, odpadla im obrovská kopa nervov. Teraz je Alica tretiačka.

Počiatočný systém, keď Katka nechala dcérku robiť to, čo ju práve bavilo, vystriedal pevnejší režim. „Za hodinu dokážeme prebrať učivo, ktoré deti v škole majú na celý deň.

Veľa chodíme na výlety. Tam si Alica všetko vyskúša, ohmatá a lepšie si to zapamätá.“ Učí sa síce doma, no popoludní má krúžky. „Má aj priateľov. No deti v jej veku obyčajne nemajú čas. Sú zavalené povinnosťami a školskými úlohami. To je nefér,“ myslí si Katka.

Koniec stresov

Emka potrebovala na veci v škole viac času než jej spolužiaci. Bola jednotkárka, no za cenu obrovského stresu a dlhého vysedávania nad úlohami. Neposlúchali ju písmenká. Až neskôr jej zistili dyslexiu a dysgrafiu. Dovtedy sa s mamou trápili. Zo školy domov, robiť úlohy do ôsmej večer, ráno stresy, aby bola v škole načas, v sobotu zas úlohy, aby aspoň jeden deň zostal voľný.

Ema bola unavená a vystresovaná. Nemala čas na krúžky, záľuby, kamarátov. „Potom mala ísť do školy aj mladšia Elka. Vôbec som si nevedela predstaviť, ako to budeme zvládať,“ hovorí Michaela. Elke navyše zistili celiakiu, obe dievčatá sú alergické na mlieko. „V jedálni neboli ochotní zabezpečiť pre ne vhodnú stravu. Uvedomila som si, že to musíme riešiť inak.“

Potom Emka ochorela a šesť týždňov zostala doma. Mama s ňou postupne preberala všetko učivo, denne stačili dve hodinky. Bez stresu, v pohode. „V škole potom povedali, že je s látkou mesiac popredu.“ Rodina prešla na domáce vzdelávanie. No nie celkom domáce. Keďže Michaela nemohla prestať pracovať, dievčatá učí učiteľka Martina Štrbová.

„Odpadli stresy. Dievčatá nie sú zavalené úlohami. Neprejde víkend, aby sme niekam nevyrazili. Všeobecne veľa cestujeme. To deti naučí mnoho.“ Zopár Michaeliných známych tento systému nadchol. Časom sa k jej dcéram pridá zopár ďalších detí, ktorým klasická škola nevyhovuje. Vytvoria maličkú komunitnú školu.

Škola budúcnosti?

Michaela sa však dodnes stretáva aj s nepochopením. Vraj vytrháva deti z prostredia a zo systému, ktorý je roky zaužívaný a každý z nás ho zvládol. Ktovie. Možno práve česká škola v Březovej, kde je Emka a veľa ďalších slovenských „homeschoolerov“ zaregistrovaných na 2. stupni, ponúka moderné riešenie.

Pritom je to obyčajná štátna škola. Pre vzdialených žiakov ponúka okrem komisionálneho projektového skúšania a možnosti prísť na vyučovanie, kedykoľvek to dieťa potrebuje, hodiny prostredníctvom videokonferencií.

Vysvetľovanie látky tak nie je na rodičovi. V rozvrhu si domáci žiak nájde témy, ktoré potrebuje konzultovať s učiteľom, a v určenom čase sa jednoducho pripojí na internet. Vyučovanie budúcnosti?

Domov