Ťažko skúšaná osudom: Lenka Vargovská ostala optimistkou a s úsmevom varí pre ľudí na ulici

Nefňuká. Invalidná dôchodkyňa zo Zvolena už pol roka varí nedeľné obedy pre bezdomovcov

Invalidná dôchodkyňa zo Zvolena už pol roka varí nedeľné obedy pre bezdomovcov.

Lenku Vargovskú postretlo v živote toľko zla, že to jej organizmus nevydržal a dnes je na invalidnom dôchodku so vzácnou diagnózou - disociatívna porucha. Peňazí nazvyš nemá. Aby po zaplatení nájmu ostalo aj na živobytie pre mnohopočetnú rodinu, Lenkin manžel si po práci vo vodárňach privyrába upratovaním u cudzích ľudí. Lenka však nefňuká nad nepriazňou osudu. Namiesto toho každú nedeľu varí pre bezdomovcov.

Doma, vo svojej kuchyni a z vlastných potravín. Na teplé jedlo z jej rúk zvykne čakať vo Zvolene každý týždeň aj okolo päťdesiat ľudí bez strechy nad hlavou.

Obetavá matka siedmich detí

Nápad pravidelne variť pre bezdomovcov sa v hlave 38-ročnej Lenky Vargovskej rodil postupne. Nebolo to tak, že by sa jedného rána zobudila a povedala si, že ide konať dobré skutky. Vlastne s charitou začínala najprv u zvierat. Akoby mala málo roboty okolo siedmich potomkov, ešte si brávala do dočasnej starostlivosti psy. Občas ich mali doma naraz aj štyri. Deti si tento prístup osvojili a ak našli zatúlaného psa, doniesli ho domov. Vraj - mama, musíme nájsť jeho majiteľa. Začala sa pátracia akcia, siete rozhodili aj cez Facebook a keď im potom ďakovala za záchranu zvieracieho miláčika jeho majiteľka, radosť bola na obidvoch stranách. Na bezdomovcov si Lenka Vargovská spomenula po posledných zimných sviatkoch. V chladničke jej ostalo veľa jedla a keďže potraviny nevyhadzuje a už vôbec nie rezne so šalátom, zaniesla prebytočné dobroty do parku bezdomovcom.

„Na rezne sa úplne vrhli. Jeden nám ďakoval bez toho, aby prestal žuť, líca mal také plné, že mu išli prasknúť. Vravela som mužovi, že raz navarím poriadny hrniec kapustnice a odnesiem im to. Bol to len nápad, k realizácii som sa nedostala. Až niekedy vo februári ma v meste zastavil jeden bezdomovec, či mu nekúpim čaj. Pamätám si, že som bola poriadne naobliekaná a aj tak som mrzla, a on mal len jesennú vetrovku, ruky mu od zimy ofialoveli. Bolo mi ho ľúto, navrhla som, že dostane nielen čaj, ale môžem mu aj navariť. Pýtala som sa, kedy by to bolo najlepšie, a on, že v nedeľu. Cez pracovné dni sa bezdomovci najedia v charitatívnych organizáciach, kritický je pre nich koniec víkendu. V nedeľu ostávajú hladní.“

Bezdomovci nie sú v kurze

V tú nedeľu vstávali u Vargovských o šiestej hodine ráno. Celá rodina sa zapojila do práce a plné hrnce niesli už pred obedom na ulicu. Ich nápad mal taký úspech, že v eufórii sa rozhodli variť aj nasledujúcu nedeľu a potom ďalšiu a ďalšiu. Na novú tradíciu si desiatky bezdomovcov rýchlo zvykli. Nepotrebujú mobily ani internet, aby zistili, kde majú na teplý obed čakať. Podľa správ šíriacich sa pradávnym spôsobom od ucha k uchu bezpečne zistia, či to bude pod Zvolenským zámkom, v priestoroch Charity svätej Alžbety, alebo priamo pod mostom.

Za posledného pol roka Lenka Vargovská nenechala ľudí na ulici hladných ani jedinú nedeľu, pričom obedy financuje stále len z chabého rodinného rozpočtu. A nejde len o potraviny. Aj elektrina, voda, benzín na prevoz plných hrncov autom čosi stoja. „Už sme sa dostali do štádia, keď naozaj potrebujeme pomoc,“ priznáva Lenka Vargovská. „Občas sa stane, že niekto chce priložiť ruku k dielu, ale obyčajne je to vo forme vyradeného šatstva. Mimochodom, na to by sme už potrebovali malý sklad. Bezdomovci nemajú skrine na odkladanie sezónneho oblečenia. V lete potrebujú letné veci, lenže ľudia vyraďujú pred letom hlavne zimné oblečenie a naopak. Navyše si uvedomujem, že jedlo v nedeľu a oblečenie pre bezdomovcov nestačia. Lenže to väčšina oslovených nechápe. Žiadali sme o podporu politikov aj podnikateľov. Zatiaľ bezúspešne. Pomáhať bezdomovcom? To sa u nás nenosí.“

Bez ružových okuliarov

O sociálnej práci nemá zhovorčivá žena nič naštudované. Skončila dopravnú priemyslovku, chvíľu pracovala ako pokladníčka v obchode a potom už len šla z jednej materskej do druhej. Do rozrastajúceho sa projektu pomoci bezdomovcom sa púšťa len na základe toho, čo vidí na vlastné oči a čo jej zdravý rozum našepkáva, zároveň sa učí za pochodu. Už pochopila, že hovoriť má iba o ľuďoch v núdzi, výraz bezdomovec totiž vyvoláva skôr negatívne emócie. „Bezdomovcov považujú všetci za beznádejné prípady. Hovoria, že im sa pomôcť nedá, život na ulici si vybrali sami. Áno, sú aj takí. Podľa mojich odhadov ich je tak dvadsať percent. Ale ostatným by som pomôcť vedela.“ Lenkina pomoc nespočíva iba vo varení. Dnes pracuje cez občianske združenie Krídla pomoci a hľadá človeka, ktorý by dokázal vybaviť granty.

Ona sama už nemá čas zastaviť sa. Zvolenskí bezdomovci vedia, že ak sa správajú slušne, s rešpektom, Lenka Vargovská pre nich spraví všetko, čo je v jej silách. Sprevádza chorých k lekárovi, aby ich rýchlo neodbili ešte vo dverách, ako to býva zvykom, vyberá pre nich z lekárne lieky, donesie hygienické potreby, ak niektorého hospitalizujú. V hlave jej neustále vŕta, ako opovrhovaných asociálov na okraji spoločnosti vrátiť do normálneho života. Ale v jednom má celkom jasno. Hľadať pre nich zamestnanie sa nechystá ani náhodou. „Ja sa považujem za sociálne cítiacu osobu, ale bezdomovca by som ani ja nezamestnala. Povedzme si úprimne - nemajú žiadne pracovné návyky, mnohí z nich majú problém s alkoholom, trpia depresiami, často sú agresívni, hašteriví. Cestu vidím inde. Chcela by som pre nich zabezpečiť besedy s odborníkmi o zvládaní agresie, o násilí, o psychických chorobách. Plánujem aj posedenia s ručnými prácami, čosi ako záujmovú činnosť, aby si cez veci, ktoré robia radi, zvykli manuálne pracovať. Zišla by sa nám aj knižnica, neverili by ste, koľko bezdomovcov rado číta. Len treba zabezpečiť, aby sa knihy nedali odniesť, inak počas najbližšieho chladného dňa skončia v ohnisku.“

Jazvy na duši

Vážnu tému Lenka Vargovská často prekladá smiechom. Hovorí, že patrí medzi večných optimistov, nikdy neprestala veriť, že veci sa na dobré obrátia. Ani vo vyslovene hraničných situáciach. A takých bolo v jej živote viac, ako by jedna žena mohla zvládnuť bez trvalých jaziev na duši. „Keď som mala trinásť rokov, bola som znásilnená. O dva roky ma ten istý človek, keď sa vrátil z väzenia, znásilnil znova. Nikomu som to nepovedala. Vôbec nikomu. Ale ani som na to nemyslela. Potlačila som spomienky, akoby sa to vôbec nestalo. Jediné, čo som potlačiť nedokázala, bola potreba trikrát, štyrikrát denne sa sprchovať. Poriadne vydrhnúť mydlom celé telo.“ Veľa šťastia nestretlo pani Vargovskú ani neskôr. Prvý manžel bol alkoholik, mlátil ju aj ich päť detí. „Raz ma skoro zaškrtil. Keby nebola prišla suseda, už by som nemusela byť medzi živými. Žila som s ním deväť a pol roka. Ťažko sa odchádza, keď niet kam. Ale táto kapitola je pre mňa jasne uzavretá. S ním nekomunikujem, vyhýbajú sa mu aj deti. Párkrát boli u neho na prázdninách a dcéra sa vrátila zbitá. Odtrhol pŕhľavu a tou ju vyšľahal.“ Od prvého muža sa odtrhla vďaka svojmu druhému manželovi. Ale ani s ním nevyhrala terno. „No... bol lepší ako môj prvý muž. Deti nebil. Len mňa. Zmlátil ma, aj keď som bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. S ním mám jedno dieťa a po rozvode komunikujeme normálne.“

Šťastná do tretice

Po trampotách s nesprávne zvolenými partnermi prišla oveľa tvrdšia rana. Smrť syna... Skrývané bolesti duše sa pred pár rokmi predrali na povrch. Ako Lenka hovorí, psychika napadla telo. „Trpím disociatívnou poruchou hybnosti a reči. Prvý záchvat som dostala v decembri 2013. Predtým som bola úplne zdravá a zrazu ma z ničoho nič chytila doma triaška ako pri epileptickom záchvate. Ibaže epileptici upadnú do bezvedomia a ja som celý čas vnímala, že nedokážem ovládať ani ruky, ani nohy. Trvalo to štyri hodiny! Nakoniec som už nemohla ani rozprávať. Sanitka ma odviezla do nemocnice a tam ma držali záchvaty ešte celý nasledujúci deň, aj keď to už bolo s prestávkami. Odvtedy sa záchvaty hocikedy opakujú, ide o chronické a málo známe ochorenie. Lekári poznali moju diagnózu iba z kníh, na Slovensku ňou vraj trpí iba päť, šesť ľudí. Zdravotné problémy mi trochu skomplikovali život, ale s pomocou terajšieho manžela sa v charitatívnych aktivitách nemusím brzdiť.“ So svojím susedom, prevádzkovým elektrikárom Vladimírom, sa dala Lenka dokopy pred šiestimi rokmi. Dnes majú spolu štvorročnú dcéru a Vladimír má pre Lenkinu obetavú povahu pochopenie. Nehnevá sa, že peniaze zo skromnej výplaty a zárobkov za upratovanie idú aj na úplne cudzích ľudí. Sám jej s obedmi pre bezdomovcov pomáha a je na ňu hrdý. „Iní ľudia snívajú o dovolenkách. Moja žena sníva o tom, ako by mohla pomôcť bezdomovcom. Takého nesebeckého človeka ľahko nestretnete.“


VIDEO Plus 7 Dní