Zastávka Priekopa: Zdá sa, že sa tu zastavil čas.

Nekúpite stanicu?: Pri hrdzavých koľajniciach stoja desiatky spustnutých železničných objektov

Nepýtajte sa, koľko staníc a zastávok sa rozlúčilo, zdá sa, že to presne nevie nikto.

V tomto dome sa narodil prezident Ivan Gašparovič, - vyhlásila pyšne Jana Oláhová. Vtedy to bolo zaujímavejšie, v tom čase bol úradujúci prezident, ale človek na také veci nezabúda. Železničná stanica Mládzovo, pri všetkej úcte, ako rodisko prezidenta nevyzerala pred desiatimi rokmi a nevyzerá ani dnes, keď sme sa vybrali po stopách osudu objektov, ktoré už Železnice Slovenskej republiky (ŽSR) nepotrebovali. „Išla na nákup,“ povedala nám dievčina a dala sa vysvetľovať, že nie je dcéra pani Jany, ale jej rodičia ju u nej nechali, keď sa kamsi odsťahovali. Určite zaujímavý príbeh, ale tentoraz mala prednosť stanica. „No jasné, Gašparovič sa narodil práve tu,“ skonštatovala aj ona a zmenila tému: „Strecha sa nám rozpadáva. Tečie. A ten veľký orech vpravo tiež zavadzia.“Starý orech je však jediné, čo je tu pekné. Namiesto snehu blato, všade smeti, brechajúci pes na reťazi. A hrdzavé koľajnice. Vlak z Katarínskej Huty do Brezničky je minulosť.

Kronerov dom v Staškove: V tejto železničnej strážnici sa narodil slávny herec, dnes je z nej múzeum.
Kronerov dom v Staškove: V tejto železničnej strážnici sa narodil slávny herec, dnes je z nej múzeum.
Foto: Július Dubravay

Celkový počet neznámy

„Keď som mal ja tridsať rokov, železnice oslavovali stovku. Som na dôchodku, tak si vyrátajte, aká stará môže byť táto budova,“ hovorí Jozef Melicher v Cinobani. Posunuli sme sa iba o jednu stanicu na tej istej trati a stojíme pri ďalšej stanici. Táto však, na rozdiel od Mládzova, už nemá ani nápis. „Prišli akísi ľudia z Lučenca, že to chcú na výstavu či na čo, tak som im to dal. Aj s ceduľou - Čakáreň. Načo by mi to bolo?“A načo mu bola stanica? Vysvetlenie je prosté - „lebo je blízko“. Pozemok, kde majú dom, delia od stanice iba koľajnice. „Kúpili sme ju v dražbe. Bolo deväť záujemcov, asi preto sme ju získali tak draho, za 170-tisíc korún. Ale zaplatili sme, lebo sa v nej schádzali neprispôsobiví a robili neporiadok. Dnu vchádzali páry s úsmevom a držali sa za ruky, von s krikom, rozhádaní. A čo sa dalo, to odniesli,“rozpráva Jozef Melicher.

Čab-Sila zastávka: Niekomu sa táto stanička predsa len zišla…
Čab-Sila zastávka: Niekomu sa táto stanička predsa len zišla…
Foto: Július Dubravay

Má tri deti, dve zostali po štúdiu v Bratislave, jedna dcéra však o živote v hlavnom meste nechce ani počuť. „Myslel som si, že tú stanicu prerobíme na dom. Vnútri sme odhalili základy, nevlhne, má aj izoláciu,“ ukazuje na tenký pásik vyše storočného térového papiera. „Ale deti to chcú zbúrať a postaviť na tomto mieste nový dom.“ Mykne plecami a povie, že kedysi tu nastupovali ľudia do vlaku cestou do roboty do Poltára alebo do Cinobanskej Maše. „Ibaže dnes už nikto nechce chodiť vlakom, všetci len autami.“ Zdá sa, že železničná starenka v Cinobani to má spočítané.

Aj zastávka v Malom Záluží. „Objekt s príslušenstvom je pripravený na kapitalizáciu,“ napísala nám Martina Pavliková, hovorkyňa ŽSR. Tri strany poskladané z vyjadrení regionálnych pracovísk železníc, súpis toho, čo bolo a už nie je alebo je a nebude. „Každá stanica a zastávka, ktorú ŽSR prevádzkujú, je v správe iného regionálneho pracoviska, to znamená, že neexistuje centrálny register ani jedna konkrétna kompetentná osoba.“Žilina nemá žiadne zrušené trate, Nové Zámky štyri, Košice zo zoznamu staníc, kde osobnú dopravu prerušili, uviedli desať príkladov, Trenčín sedem... Tak sa nepýtajte, koľko staníc a zastávok sa rozlúčilo, zdá sa, že to presne nevie nikto. Ani ako. Ale tá v Malom Záluží na druhú otázku aspoň dáva tušiť odpoveď.

Perina na latríne

„Päť rokov tu nebývame, máme nový dom,“hovorí Michal Kolenčík. Mali sme šťastie, že sme sa s ním stretli, prišiel si len vziať pár svojich vecí, s fúrikom a so psom Tajtrlíkom. „Pustím vás dovnútra, ale pozor, je tam veľa sov! Nečudujte sa, veď to tu postavili za cára Klacka,“ týmito slovami spresňuje vek budovy. Vlhkej, plesnivej. „Žena tu vydávala lístky na cestu smerom do Nitry alebo Radošiny a keď vlaky zrušili, prenajali sme si stanicu od železníc na desať rokov, kým nedostaviame nový dom. Žiadna romantika. Základy to nemá, strecha ‚kaput‘, záchod vonku, pitnú vodu sme si kupovali a taká na polievanie bola iba zo studne na dvore,“ rozpráva a my sa dívame na umývadlo, nad ktorým nie je vodovodný kohútik. Zato tu visí kalendár z roku 2012. „Čo s ňou bude? Neviem, už ma to nezaujíma. Že za ňu pýtali 11-tisíc eur a že to dakto aj kúpil, ale aj tak je to o ničom.“

Malé Zálužie: Objekt s príslušenstvom je pripravený na kapitalizáciu.
Malé Zálužie: Objekt s príslušenstvom je pripravený na kapitalizáciu.
Foto: Július Dubravay

O niečom predsa! Zastávka Čab-Sila na tej istej trati. Obraz skazy zjemňujú iba božie muky, socha Panny Márie z roku 1929. Pod označením výdajňa lístkov je diera v prehnitých dverách, okná už dávno vybili. Vedľa latríny pre ženy aj mužov, ako sa patrí. Tie mužské len nedávno ktosi použil a ten ktosi musí strašne veľa fajčiť, na zemi ležia desiatky cigaretových škatuliek. A potom si pospal na ženskej latríne, tam má perinu. „Bývame tu pätnásť rokov, ale už keď sme sa sem sťahovali, vyzerala tá zastávka takto,“ rozprávajú susedia oproti stanici. „Býval tu bezdomovec, ale dávno sme ho nevideli. Ktovie, čo sa s ním stalo. Ak vás však zaujímajú spustnuté stanice, pozrite sa aj do Lahní, je to neďaleko.“ Pozreli sme sa. Hrôza. Videli sme i odovzdávkové a návratové listy, ktoré sa vŕšia na podlahe. Našťastie, už všetko zvonka zarastá kríkmi. Milosrdná príroda vždy vie, čo má robiť.

Hrnčiarske Zalužany. Zrušená železničná trať z Poltára do Rimavskej Soboty. „Prvý vlak do Poltára odchádzal už o pol štvrtej ráno,“ rozpráva Eliška Nôtová a doslova recituje cestovný poriadok. Na to, že tieto vlaky premávali v rokoch 1953 až 1968, je to úctyhodný výkon. Čudujete sa? Pani Eliška bola náčelníčka tejto železničnej stanice a bývala na prvom poschodí. „Bol to pekný byt. Dve veľké izby, obrovská kuchyňa, len vodu sme si museli nosiť.“Býva hneď vedľa stanice a jej osudom je zrejme prizerať sa, ako sa rozpadávajú spomienky na jej mladosť. „Boli tu nejakí záujemcovia, ktorí chceli stanicu kúpiť. Vzali okno, že podľa neho dajú urobiť nové, a viac sa neukázali.“

Záhreb na Martin nemá!

Jeden Martin, tri železničné stanice. Aspoň za socializmu, keď k mestu patrili aj Vrútky a miestna časť Priekopa. Martin-Vrútky. Martin-Priekopa. Tak sa to písalo na obálku listov. A teraz si predstavte, že vám v čase, keď neexistovali mobily, ktosi roky píše na adresu Martin-Priekopa, potom sa k vám vyberie na návštevu, a vy mu oznámite, že má z vlaku vystúpiť na stanici Vrútky. A presne to sa stalo dvom Záhrebčanom. Do Vrútok nedorazili. Prepadli panike, z vlaku chceli zliezť už v Martine, ale povedali im, že ešte bude zastávka Priekopa až potom Vrútky. V Priekope to nevydržali, vystúpili a peši sa popri trati pohli do Martina. Opačným smerom, ako je Priekopa. Zložité? Predstavte si, že riešite túto dilemu ako cudzinci, ktorí na Slovensku nikdy neboli. Keď sa konečne stretli so svojím hostiteľom, zmohli sa iba na konštatovanie: „Teda, Záhreb má osemstotisíc obyvateľov a iba jednu stanicu. A Martin zo päťdesiattisíc a tri stanice! To je sila!“

Čab-Sila: To je sila, naozaj!
Čab-Sila: To je sila, naozaj!
Foto: Július Dubravay

A to je zrejme aj dôvod, prečo dnes železničná zastávka Priekopa vyzerá tak, ako vyzerá. „Je stále v správe ŽSR a slúži cestujúcej verejnosti. Ale bez predaja cestovných dokladov, len ako prestrešené nástupište,“ stojí v odpovedi hovorkyne železníc Martiny Pavlíkovej. Nepotrebná, zbytočná stanica? „No, kedysi ju mal v prenájme nejaký stolár, ale nakoniec to tu zabalil,“povie nám muž, ktorý čaká na vlak do Diviak. Vylezie z neho, že už vyše tridsať rokov pracuje ako rušňovodič a pamätá si aj lepšie časy opustenej stanice. O to viac sa čuduje, že, ako sa povráva, chcú vybudovať novú, Martin-Sever, v takej vzdialenosti od tej priekopskej, čo ešte oko dovidí. Výborný nápad, treba pozvať ďalších Záhrebčanov!

Čo sa potom stane s tou priekopskou? Vychádzajúc z najčastejších slov hovorkyne železníc, dala by sa prenajať, asanovať alebo kapitalizovať. Inými slovami: „Využitie jednotlivých budov, zrušených zastávok a staníc, ktoré spravujú ŽSR, sa posudzuje individuálne, a to podľa ich technického stavu a záujmu o ich využitie zo strany tretích osôb, prenájom. Odpredaj je riešený tiež individuálne, a to na každú jednotlivú budovu, pričom musí byť vyhlásená za trvalo nepotrebný a prebytočný majetok... V prípade zlého technického stavu, ak je budova zastávky schátraná a jej oprava je neekonomická, riešime poprípade likvidáciu budovy, zbúranie, cestou príslušného stavebného úradu.“Vymazaná z listu vlastníctva. Koniec.

Zázrak pri staškovskej štreke

„Srdečne vás vítame na našej aj vašej železničnej stanici... Prajeme vám príjemný pobyt na stanici a šťastnú cestu...“čítame leták na priekopskej zastávke a nezdržíme sa smiechu. Pozrieme sa nad hlavu, na „prestrešené nástupište“ a oceňujeme zmysel železníc pre humor. Ale nemusí sa to vždy skončiť takto.

Rodný dom Jozefa Kronera pri staškovskej štreke. Keby sa tu nenarodil slávny herec, určite by už tento objekt z roku 1914, ktorý slúžil ako strážnica železnice, nestál. Keď ho obec od železníc v roku 2010 odkúpila, bola to dokonalá ruina. A dnes? Nádhera! Taký pekný určite nebol ani v časoch, keď tu „slovenský herec 20. storočia“ spolu so svojimi šiestimi súrodencami vyrastal. Napokon, napovedajú to aj dobové fotografie. Strážny domček sa stal múzejnou expozíciou a Spolok rodákov Jozefa Kronera vybudoval Železničiarske múzeum „Ako to videl Jozef Kroner“aj v staškovskej stanici oproti cez koľajnice. Tam, kde je na dverách napísané, že tu už lístky nepredávajú a máte si ich kúpiť cez internet alebo od vlakvedúceho.

A sme zasa doma. Proti lesku a biede slovenských železníc, na ktorých v rámci projektu transformácie a reštrukturalizácie 2. februára 2003 zastavili osobnú dopravu na dvadsiatich štyroch tratiach. Nemé stanice o tom vedia rozprávať najlepšie.


VIDEO Plus 7 Dní