Mníšanský viadukt: Odnikadiaľ nikam. Ale je z neho nádherný výhľad na okolitú krajinu.

Nezmyselný unikát: Obce spájajú dva nedokončené tunely a viadukt

Obchádzka, tunely alebo viadukt? Dostať sa zo Slavošoviec do Magnezitoviec vôbec nie je jednoduché, hoci obce sú k sebe celkom blízko.

Máte na výber - buď po ceste zo Slavošoviec tridsaťjeden kilometrov naokolo do Magnezitoviec, alebo skratkou, dvetisícštyristo metrov cez železničný tunel. Po ňom nasleduje ešte jeden, má iba čosi vyše dvesto metrov, a nakoniec prebehnete do dediny stodvadsaťmetrovým viaduktom.

Posledné, čoho by ste sa mali báť, je vlak. Nikdy tadiaľto nepremával a nikdy tu neboli ani koľajnice. Zato, ako hlása tabuľa pri vstupnom portáli, čaká na vás atrakcia: „Zaujímavosťou prechodu tunelom je úplná tma.“

Zo Slovenska na Slovensko cez Maďarsko

„Po Štítnik sa dalo cestovať normálne, ale tam už do vagónov nastúpili colníci a pasováci, lebo tam sa začínalo Maďarsko. Cestujúci síce smeli zostať vo vlaku, ale na zastávkach z neho nemohli vystúpiť. To bola súčasť dohody po anexii južných území v roku 1938. A tak tam sedeli, až kým vlak neprešiel hranicu znova pri Betliari a neocitol sa opäť na Slovensku,“ rozpráva Milan Sajenko.

A presne takto sa vozil aj tovar a Maďari za svoje služby, teda za prevážanie tovaru po svojom území, po trati, ktorá bola kedysi celá naša, chceli čoraz viac peňazí. Navyše, Slavošovce neboli hocijaká dedina, boli tu najväčšie papierne. „Vyrábali až päťdesiat druhov papiera,“ dodáva.

„Do roku 1938 sídlom okresu bola Rožňava, tá skončila za hranicami, a tak sa okresným sídlom stala Dobšiná. Najskôr vybudovali cestu z Roštára do Dobšinej, ale ani to nestačilo. Na rad prišli gemerské spojky.“

Prvá spojka mala viesť zo Slavošoviec cez Kopráš do Magnezitoviec, kde sa mala napojiť na trať z Plešivca do Revúcej a odtiaľ ďalej na Brezno a Banskú Bystricu. Druhá z Nižnej Slanej cez Petrovo a Roštár do Štítnika, kde by sa spojila s traťou Štítnik - Slavošovce.

Treťou plánovanou spojkou bola Dobšiná - Červená Skala. Tá posledná zostala iba na papieri, najviac sa urobilo na trati zo Slavošoviec do Magnezitoviec. Milan Sajenko mal vtedy 11 rokov.

Ruskí emigranti aj hluchonemí kamenári

„Dnes mám osemdesiatdva. Ale na tú stavbu si spomínam veľmi dobre, veď aj môj otec na nej robil. Patril medzi ruských projektantov a tých tu bolo veľa.“

Rozpráva, ako po veľkej ruskej revolúcii v roku 1917 otec utekal z Jekaterinoslavľa, dnešného Dnepropetrovska, cez viacero štátov, kým sa nedostal do Prahy, kde vyštudoval za chemického inžiniera. Tam sa oženil, vzal si Češku a tam sa narodil aj ich syn Milan. V roku 1938 prišiel na Slovensko, do Slavošoviec, za prácou. Tak ako mnoho iných Rusov s navlas podobným osudom.

„Viacerí inžinieri boli Rusi, robotníci barbieri. Na to slovo sa dnes už nikto nepamätá, ale boli to chlapi, ktorí doslova kočovali za prácou. Vždy prišli tam, kde sa niečo stavalo, a keď bolo dielo hotové, presunuli sa inam.

Aj medzi nimi boli Rusi, vojenskí zbehovia zo západného frontu. Postaral sa o nich posledný inžinier na stavbe a neskôr prvý porevolučný predseda Okresného národného výboru v Rožňave Nikolaj Širjov.“

Milan Sajenko nezabudne pripomenúť, že na stavbe sa zarábalo vynikajúco, aj 3 500 korún. O sedemsto až osemsto staviteľov teda bolo postarané dobre. Aj o hluchonemých kamenárov vyučených v Kremnici, ktorí ručne obrobili niekoľko tisíc kvádrov potrebných na stavbu tunela.

„Vozili sa autami k portálu tunela a odtiaľ po koľajničkách ďalej dovnútra. Ťahala ich lokomotíva. Volali ju gebuska a jazdil na nej Junger zo Štítnika.“ V Kopráši mali stavitelia jedno stredisko a na slavošovskej strane druhé.

Koncerty pod Homôlkou

„Presne tu stálo,“ ukáže na drevený prístrešok neďaleko vchodu do tunela. „Tu sa opravovali fúriky, rozdávalo náradie a hen žila rodina majstra a vedúceho údržby Gavoríka,“ rozpráva. Po starom stredisku nezostala ani stopa, na nových drevených hradách prístreška pribúdajú mená tých, čo sem zavítali. „Őczi Erzsó. Praha 2014. Dublin. Báró Pirike.“ Časy sa očividne zmenili.

„Raz som sa udivil, lebo z tunela vychádzal černoch,“ hovorí Rudolf Pažítka z Lesného družstva Slavošovce, na ktorého území dnes vstup do tunela stojí. Za posledné tri roky to tu zveľadili, ako vedeli, pribudli táboriská aj atrakcie pre ľudí, ktorí sa na unikátnu technickú pamiatku prídu pozrieť. Ako napríklad ten černoch.

„Chodievalo sem čoraz menej ľudí a my zasa až tak veľa lákadiel pre turistov nemáme, aby sme mohli zabudnúť na tunel. Pomaly už ani miestni nevedeli, kde má vstupný portál. Vyviezli sme z neho 250 tatroviek sutiny, čo tam naniesol potok za sedemdesiat rokov, vymurovali sme klenbu, ale stále tomu čosi chýbalo.“

O to „čosi“ sa postarala náhoda. Keď sa na tunel prišla pozrieť jedna pani moderátorka, potkla sa a pritom hlasno vykríkla. „Skvelá akustika,“ skonštatovala, keď sa spamätala. „To ma priviedlo na myšlienku - prečo tu neorganizovať koncerty v tuneli?

Na prvý ročník Koncertu v tuneli pod Homôlkou v roku 2012 prišlo vyše tisíc ľudí a my sme pripravili guláš a klobásy iba pre štyristo. Aj o ďalšie ročníky bol veľký záujem. A tak sa vlastne stalo to, čo v rozprávkach sľuboval tunajší rodák Pavol Dobšinský - prišiel rytier a odklial nielen dolinu, ale aj tunel.“

Slavošovský výbuch

Slavošovský tunel však zažil aj iné „koncerty“, na ktoré nikto v dobrom spomínať nemôže. Začali ho stavať v apríli 1941, prerazili ho v apríli 1944. „Keď sa začalo Slovenské národné povstanie, cez tunel prepravovali zdravotnícky materiál z Brezna do Dobšinej, kde bola vojenská nemocnica. Chodievali cezeň aj vojaci raz na jednu, potom na druhú stranu.

Od Jelšavy, ktorá však patrila už Maďarom, sa vozili zbrane a munícia. Logicky, vchod do tunela u nás v Slavošovciach strážili partizáni. A potom sa to stalo,“ rozpráva Milan Sajenko. Dvadsiateho tretieho októbra 1944 objekty pri tuneli vyleteli do vzduchu. Explózia na partizánskom štábe, tridsať obetí.

„Stalo sa to krátko po šiestej večer. Keby skôr, tak mŕtvych je oveľa viac, určite aj spomedzi chlapov, ktorí tunel stavali. Bývali sme vari iba pätnásť metrov od miesta výbuchu, vzal som nohy na plecia, utekal som, nič som necítil. Až keď som sa zastavil, pozerám, mám ruky od krvi. Na ľavé ucho odvtedy takmer nepočujem.“

Tunel stavali ďalej, ale keď nám Maďari po vojne museli vrátiť okupované územia, tunel už vlastne bol zbytočný. Opäť slúžila stará trať a opäť celá na Slovensku. A tak sa práce na jeho výstavbe definitívne zastavili v roku 1949, keď ešte nepoužitý stavebný materiál previezli na Trať mládeže Banská Štiavnica - Hronská Dúbrava.

„Stal som sa učiteľom dejepisu a zemepisu, celý život som učil a okrem toho aj poslancoval. Veru, už štyridsaťdva rokov som poslancom, najstarším na Gemeri a možno nielen na Gemeri. A som aj predsedom historicko-dokumentačnej komisie rožňavského Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Tak vám poviem, že podľa mňa tá slavošovská explózia bola sabotáž.“

Tma ako v tuneli

Aký bol osud tunela za socializmu? „Jednu jeho stranu zamrežovali. Mal z neho byť protiatómový kryt. Museli sme sa doň počas branných cvičení so žiakmi dostať do pol hodiny! A v tom malom tuneli vraj mali ruské jednotky z kasární v Jelšave uložené jadrové hlavice,“ hovorí Milan Sajenko.

„Dnes sa uprostred tunela vždy šiesteho decembra na Mikuláša stretávajú obyvatelia obcí a vinšujú si pekné sviatky,“ dodáva starosta Slavošoviec Štefan Bašták. „Popritom hovoríme aj o tom, čo ďalej s tunelom, kto ako môže pomôcť, aby sme ho zachránili. Hoci človek sa až čuduje, že vydržal sedemdesiat rokov v takom stave, v akom je. Vidno, že ho robili z poctivého betónu.“

„Zaujímavosťou prechodu tunelom je úplná tma.“ Človek si na tieto slová z turistickej tabule jednoducho musí spomenúť, keď doň vlezie. Neklamala. Tma ako v tuneli.

Predstava, že by ste cezeň mali prechádzať ako Milan Sajenko vo svojich chlapčenských časoch, s papekom v ruke, ktorým v tme škriabal o stenu, dnešného návštevníka zrejme nenadchne. Ale cyklistu, ktorý si naň zvnútra posvieti dynamom, áno.

Vedie tadiaľto cyklistický chodník! A keď sa zasa dostanete na svetlo, čaká vás úchvatný pohľad z viaduktu na okolitú prírodu. Nezmyselná, ale dokonalá technická pamiatka.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].