Nie sme len výkonná sila: Zdravotné sestry si povedali dosť

Ak kompetentní neakceptujú požiadavky sestričiek, prešovská nemocnica môže zaniknúť.

Zdravotné sestry už nemienia tolerovať situáciu, ktorá ich ťaží niekoľko rokov. Sú totiž unavené z večných sľubov. Situácia sa vyhrotila najmä v prešovskej nemocnici. Tá je počtom lôžok či zamestnancov treťou najväčšou nemocnicou na Slovensku.

Aktuálne je tu viac ako 330 sestier vo výpovednej lehote. Mnohé z nich sú na péenke alebo očeerke, a tak chod nemocnice je na pokraji krachu. Niektoré oddelenia sú zatvorené, mnohých pacientov sanitky rozvážajú po iných nemocniciach v podstate po celom Slovensku. Odmietajú však zodpovednosť za kritický stav v nemocnici.

Sestričky apelujú na verejnosť: nepozerajte sa na nás ako na zradcov, chceme len zlepšenie podmienok, v akých pracujeme, a odmeňovanie, ktoré nám bude garantovať zákon, nie iba kolektívna zmluva. Žiadajú systémové zmeny nielen pre seba, ale pre všetky sestričky na Slovensku.

Prelomili mlčanie

„Ak sa ma niekto opýta, ako vnímam poslanie sestry, nenapadnú mi výstižnejšie slová ako tie, ktoré mi kedysi povedal môj bývalý pacient - Bílej andílek,“ pousmeje sa zdravotná sestra Monika Vojčíková z prešovskej nemocnice, ktorá tiež dala výpoveď.

„Som sestra, ktorá počas svojej 25-ročnej praxe pracovala na viacerých lôžkových oddeleniach, ale rozprávať budem ako bývalá onkologická sestra. Prečo? Hm. Veď to poznáte. Srdcové záležitosti. Je to ako s láskou. Ten pravý je len jeden.“

Poukazuje na to, že práca sestry je náročná, aj keď sa v poslednom čase často stretáva s negatívnymi názormi na ňu. „Verejnosť vníma sestry ako ‚výkonnú silu‘, ktorá len plní nariadenia vyššieho zdravotníckeho personálu. Uniká jej však dôležitý aspekt. Schopnosť premýšľať, vcítiť sa a schopnosť správne sa rozhodnúť.

A o tom to je. O bytosti, ktorá je pre pacienta dôležitá nielen vo chvíli, keď mu aplikuje liek, meria tlak či zavádza flexibilnú ihlu. Sestra musí vedieť počúvať, selektovať informácie a v neposlednom rade pohladiť či objať,“ opisuje poslanie sestry.

„Verte mi alebo nie, stále máme väčšinu sestier, ktoré si za svoju láskavosť a empatiu zaslúžia obdiv a úctu. Veľa sestier, ktoré pracujú na oddeleniach, kde sa uplatňuje aj takzvaná paliatívna liečba, teda starostlivosť o umierajúceho človeka, sa realizuje aj v oblasti psychológie.

Dievčatá, ktoré pracujú na oddeleniach ako onkológia či doliečovacie zložky, vedia, o čom hovorím. Nároky na sestry sú vysoké - sústavné vzdelávanie, flexibilita, emocionálna vyrovnanosť, schopnosť promptne reagovať, fyzická zdatnosť nevyhnutná na polohovanie pacientov...“

Sestrička priznáva, že počty pacientov, o ktorých sa musia na oddelení starať, sú vysoké. „Nuž, čo dodať - normatívy, normatívy, normatívy. Čas na pacienta? Zabudnite! Pár nezodpovedaných otázok medzi dvermi nemocničnej izby musí stačiť. Lenže, čo s pacientom, ktorého nájdete pod prikrývkou tichučko plakať do vankúša? Sú to ich slzy, ktoré vás zastavia a vy beriete úplne cudziu dlaň do tej svojej. Toto je sestra!“ opisuje Monika.

Ako dopadnú pacienti?: Sestry tvrdia, že prostredníctvom protestov sa snažia pomôcť aj im. Ilustračné foto: Martin Domok

Chýbajú sily

Snaží sa ukázať na fakt, že na liečbe pacienta sa podieľajú všetci - lekári, sestry, ošetrovatelia či asistenti. „Na oddelení, ako je napríklad onkológia, nie je nik menej či viac dôležitý. Všetci sú aktívni. Problém nastáva, keď nie je dostatok personálu a oddelenie si vyžaduje plné nasadenie.

Toto je však problém všetkých oddelení. Personál je prepracovaný, zdravotne začína trpieť a dostavuje sa pocit frustrácie. Mnohé oddelenia fungujú v starých zničených priestoroch, kde musí dvadsiatim pacientom slúžiť jedna sprcha, jedno WC, staré, takmer prehnité okná.

Depresívne prostredie nielen pre pacienta, ale aj pre personál. Vezmite si len starú budovu klinickej onkológie. Jediné, čo dokáže vykompenzovať jej nevľúdnosť, je špičkový personál, ktorý sa stará o pacientov. Je to škola pokory. Nie zbytočne sa hovorí, že najvľúdnejšie srdce zvyčajne prebýva v najchudobnejšom príbytku,“ prezrádza nespokojná sestrička.

Priznáva, že zdravotníctvo už roky systémovo zlyháva a pravda je, že žiadne „náplasti“ ho nezachránia. Iba ak by sme zmenili myslenie a začali používať malé sivé bunky zvané neuróny na prospech nás všetkých ako potenciálnych pacientov a nie na prospech určitých skupín.

„Momentálna situácia v zdravotníctve je kritická viac než kedykoľvek predtým, apriori však odmietam názor, že sestry sú za tento stav zodpovedné. Jednoducho, džbán sa rozbil. Na druhej strane však nemôžeme prehliadať postoj širokej verejnosti voči nám, zdravotníkom, ktorý - či sa nám to páči, alebo nie, je mnohokrát právom kritický. Napokon, všetky kauzy súvisiace s našou prácou hovoria samy za seba.“

Aj preto vníma neútešnú situáciu sestier aj ako zlyhanie zdravotníctva na celej čiare. Nik si vás nevšíma. Takže v konečnom dôsledku je jedno, či je váš postoj voči pacientovi ústretový, alebo arogantný, až hrubý. Odmenia vás rovnako. A ak máte správne kontakty, tak sa vám za váš štekot ujde niečo navyše,“ otvorene hovorí sestrička Monika.

Apeluje na to, že v prvom rade má naša spoločnosť riešiť práva a povinnosti pacientov. „Ako pacient mám právo na plnohodnotnú zdravotnú starostlivosť, ale mám zároveň povinnosť chrániť svoje zdravie, čo mnohým uniká.

V neposlednom rade je mojou „človečou“ povinnosťou byť slušný k ľuďom, ktorí mi túto starostlivosť poskytujú. A obligátne „štát nemá peniaze“ už skutočne spôsobuje tráviace ťažkosti. Nič z toho v našom zdravotníctve nefunguje, preto džbán nemohol vydržať,“ vysvetľuje sestrička.

Na strane pacienta

Za pravdu jej dávajú ďalšie nespokojné sestry. Uvedomujú si, že sa snažia pohnúť „horou“ a že vedenie prešovskej nemocnice ich požiadavky splniť nemôže. Tie sú adresované ministerstvu a vláde. No zároveň apelujú na to, že ak sa nepostavia teraz a cúvnu, tak prehrajú boj všetci.

„Málokto si uvedomuje, že aj my sestry máme svoje rodiny, chorých príbuzných a rôzne trápenia. Napriek tomu, keď nastupujeme do služby k našim pacientom, starosti ostávajú doma. Naše poslanie si vyžaduje pokoj, rozvahu, úsmev, lásku... V tomto proteste sa nám vytýka, že nemyslíme na pacientov. Ale práve naopak, keby nám aj niekto ponúkol rozprávkových dvetisíc eur za tých istých podmienok, v ktorých dnes pracujeme, odmietli by sme to!“ prekvapujú ďalšie dve zdravotné sestry, zhodou okolností manželia Maja a Fero, ktorí v nemocnici na týchto postoch pracujú viac ako pätnásť rokov.

„Nie je možné, aby jedna sestra zvládla kvalitne sa postarať o 25 pacientov, ktorí sú počas jej služby umiestnení na oddelení, ako to funguje dnes.

Cieľom našej iniciatívy je zlepšiť zdravotnú starostlivosť aj tým, že sa doplní chýbajúci personál a umožní sa sestrám pracovať v lepších podmienkach. Len tak môžeme vykonávať svoju prácu kvalitne a zodpovedne, za čo požadujeme spravodlivú odmenu.“

Vlastná skúsenosť

Aj ony samy vedia, ako sa cítia pacienti a príbuzní v nemocnici. Pred rokom a pol zrazilo ich dcéru auto na priechode pre chodcov. „Naša dcéra Majka mala mnohopočetné zlomeniny, poranenia a krvácanie do mozgu. Upadla na viac ako mesiac do kómy. Nevedeli sme, či sa preberie ani či úraz prežije. Dodnes nás pri spomienke na tieto udalosti mrazí.

Nikdy nezabudneme na vysokoprofesionálny prístup lekárov pri správnom a rýchlom nasadení liečby, na celodennú starostlivosť profesionálneho tímu sestier v košickej a prešovskej nemocnici. Napriek tomu, že sme sa nepoznali, boli k nám veľmi priateľské,“ prezrádzajú Maja a Fero. Tiež sú vďační kolegyniam, ktoré ich vedeli pochopiť.

„Starali sa o ňu, akoby bola ich vlastná. Z nemocnice odchádzala po troch mesiacoch bez dekubitov, so zhojenými ranami a s nádejou, že všetko bude lepšie.

Ďakujeme všetkým lekárom a sestrám, ktoré sa o našu Majku starali. Dnes sú mnohé z týchto vysokokvalifikovaných sestier vo výpovednej lehote, často odsudzované aj verejnosťou.

My si však uvedomujeme, že bez ich profesionality a obetavej práce by tento úraz neprežila. Je nášmu štátu naozaj jedno, že takéto sestry s praxou odchádzajú z nemocníc?“ pýtajú sa.

Akceptujte nás

Tak ako oni aj ďalší muž - zdravotný brat Stanislav Oršuľák - bojuje o práva sestier. Pracuje na oddelení psychiatrie, jeho manželka na oddelení v perinatologickom centre.

„Prosím, pochopte, my nechceme nezmyselné sociálne balíčky. Bojujeme len za to, čo nám patrí, a chceme, aby to bolo zakomponované do zákona. Aby naše práva nezaručovala len kolektívna zmluva, ktorá sa v mnohých prípadoch nemusí dodržiavať,“ vysvetľuje Stanislav.

Sestry si uvedomujú, že prešovská nemocnica kolabuje a že jednoducho bez sestier nebude vedieť zabezpečiť adekvátnu starostlivosť na jednotlivých oddeleniach. „Keby sme sa nepostavili, nik by si naše požiadavky ani len nevšimol. Dnešná situácia je vlastne výsledkom niekoľkomesačného vyjednávania, ktoré neviedlo k ničomu,“ dodáva Stanislav.

Tak ako zvyšné sestry odmieta zodpovednosť za kolabujúcu prešovskú nemocnicu. „Cítime rôzne tlaky. Chcú nás jednoducho zlomiť. No ak sa teraz poddáme, tak len ukážeme, ako sa dá Slovač zlomiť a už nikto nikdy tu nič nevybojuje,“ upresňuje Stanislav. Tiež má rodinu, tri deti a chce, aby tu žili.

„Obaja s manželkou sme sestry, ja som pracoval 4 roky v zahraničí. Vrátil som sa v nádeji, že sa situácia na Slovensku zmenila a dá sa tu žiť. Manželka chcela odísť, no napokon sme zostali. Veď kto tu zostane, ak všetci odídeme pracovať do zahraničia? Sestry z Ukrajiny či Rumunska? Toto chcú kompetentní?“ pýta sa zdravotný brat Stanislav Oršuľák.

Poukazuje tiež na fakt, že nie sú jediní zamestnanci nemocnice, ktorí bojujú. Veď aj v žilinskej nemocnici je vo výpovednej lehote 50 percent sestier.

Komplikácie

Čo na celú situáciu hovoria tí, ktorých sa to najviac týka, teda pacienti? Väčšina z nich sympatizuje so setričkami a chápe ich stanovisko. No zároveň ich trápia komplikácie spojené s výpadkom sestier v nemocnici. Jedným z pacientov, ktorí pocítili problémy nemocnici, je Imrich Girašek z Prešova.

„Mal som cystu nad kostrčou. V pondelok ma z nemocnice prepustili pre krízový stav. No v utorok som tam už bol zas, lebo sa mi to zhoršilo. Teraz musím chodiť každý deň pred prácou do nemocnice na prečistenie.“ Minulý týždeň boli znepokojení najmä kardiaci, pretože hrozilo, že s infarktom ich budú musieť prevážať do nemocnice v Košiciach.

Čo bude ďalej?

Fakultná nemocnica v Prešove má teda zatiaľ vo výpovedi 330 sestier. Mnohé z nich sú na péenke alebo ošetrujú člena rodiny. Ich absencia, či sa to niekomu páči, alebo nie, ovplyvňuje chod nemocnice. Kardiocentrum síce funguje, no personálu je tam pramálo. Detská JIS-ka, perinatologické centrum a traumatológia sú zatvorené. Funkčnosť akútnej starostlivosti pokrivkáva.

Ak teda sestry svoje výpovede nestiahnu a 1. februára definitívne odídu, absencia personálu bude značná. Podľa nášho zdroja bude musieť nemocnica vypísať konkurz na jednotlivé posty a zháňať sily na úrade práce.

Ako a či ochromí tento stav nemocnicu, či sa skutočne naplnia obavy, že nemocnica príde o štatút fakultná, o tom v súčasnosti nik nechce polemizovať ani predpovedať vývoj. Všetci veria, že k zatváraniu ďalších oddelení nedôjde a sestričky nakoniec nastúpia do práce s prísľubom riešenia ich požiadaviek.

Vianočné tipy na darček