Vojnové Slovensko: Bolo zapletené aj do rozkrádania židovského majetku pre árijských Slovákov.

Obrazy patriace Židom skončili počas vojny aj v štátnych inštitúciách

Nepresné údaje v zoznamoch arizovaných diel sťažujú prípadnú identifikáciu.

Vzorom na rozkrádanie cudzieho majetku na Slovensku boli vojnové arizácie. Podobne ako komunisti „poštátnili“ súkromný majetok po februári 1948, došlo k okradnutiu občanov už v režime, ktorý sa oficiálne zaštiťoval kresťanskou vierou a mal nasledovať biblické - nepokradneš.

Okradnutie Židov bolo masívne - arizovalo sa všetko, od pôdy cez domy až po umenie. Osud mnohých umeleckých predmetov v hodnote státisícov eur je neznámy. Niektoré sa však podarilo vypátrať.

Na prehliadke, ktorá potrvá do 13. októbra, možno vidieť aj vzácne diela zo sedemnásteho a osemnásteho storočia. Foto: TIEŇ MINULOSTI, ŽIDOVSKÉ KOMUNITNÉ MÚZEUM

Preťahovačky

„Dozvedeli sme sa, že v Prešove pri zaistení židovských hnuteľností boli policajným riaditeľstvom vzaté dva obrazy, olejomaľby od Žida Bárkányiho. Úctivo prosíme v mene obecenstva mesta Gelnica pána predsedu, aby tieto obrazy pre mestské múzeum ako štátny dar venovať ráčil."

"Našu skromnú, ale oprávnenú žiadosť odôvodňujeme aj tým, že maľby zobrazujú banské témy a mesto Gelnica by rado umiestnilo tieto obrazy v mestskom múzeume. Na stráž!“ Tak žiadala Gelnica obrazy maliara Júliusa Szent-Istványa s cieľom obohatiť miestnu zbierku.

Ministerstvo vojnového slovenského štátu v odpovedi ubezpečilo, že vec zariadi. Na rovnaké obrazy si totiž brúsilo zuby aj Štátne banské riaditeľstvo z Banskej Štiavnice.

„Obrazy majú prísť po tieto dni na dražbu ako bývalý židovský majetok. Obrazy boli na výstave v Paríži a Drážďanoch odmenené prvou cenou, majú vysokú umeleckú hodnotu a dobre by sa hodili ako reprezentačné obrazy do prostredia nášho múzea,“ žiadala Štiavnica. Naťahovačku napokon štátne orgány rozhodli v prospech Gelnice. Prihlásila sa totiž prv.

Navonok bežná byrokracia, až na to, že sa tu handrkovalo o obrazy, ktorých sa majiteľ nevzdal dobrovoľne. Musel. Komunikácia medzi úradmi a múzeami prebiehala v máji 1942, keď Židov odvážali zo Slovenska do plynu. Režim zároveň vykonával arizácie. A „árijcami“ sa u nás stali Slováci.

Židovské obrazy

Jana Švantnerová zo Slovenskej národnej galérie a Židovského komunitného múzea v Bratislave pátrala po osudoch arizovaných obrazov vrátane toho od Júliusa Szent-Istványa. „Len čo na verejnosť prenikli správy o predaji židovského majetku, viaceré inštitúcie prejavili záujem a chceli ich získať ešte pred verejnou dražbou,“ približuje vtedajšie pomery.

V archíve Pamiatkového úradu našla aj ďalšie žiadosti o „židovské obrazy“, napríklad zo Slovenského krajinského zväzu či z Nemocenskej poisťovne verejných zamestnancov. Štátny inšpektor katolíckych cirkevných knižníc Vojtech Bucko zas upozorňoval na cenné židovské knihy a muzeálne predmety, ktoré by sa mali zhabať pre „dobro“ štátnych zbierok.

Všetko sa začalo so vznikom nacistického satelitu pod vedením katolíkov z Hlinkovej strany v podobe slovenského štátu. Antisemitské zákony sa množili, vtedajšie ministerstvo školstva a národnej osvety v novembri 1941 písalo: „Podľa správ Židia údajne v krátkom čase odovzdajú štátu celý svoj hnuteľný majetok, ktorý sa predá árijcom. Pretože je isté, že v majetku mnohých Židov boli i cenné predmety, obrazy, sochy, zlaté a strieborné náčinie, zbierky starých mincí alebo kníh a keramiky, dovoľujeme si na to upozorniť s tým, aby sa urobil výber pre štátne muzeálne a galerijné zbierky.“

Okrem toho, čo pobrali gardisti, pohlavári i radoví občania, putovali zhabané obrazy od Židov aj do štátnych zbierok. Zoznamy na zažltnutom papieri odhaľujú stovky diel.

Arizovaný Szent-Istványov obraz Smrť baníka zostal v Gelnici celé desaťročia. Dnes je súčasťou stálej expozície tunajšieho múzea. Jeho riaditeľka Darina Demková hovorí, že o zamotanom príbehu vedeli z bádaní predchodcov. „V roku 1942 mesto kúpilo pre múzeum dva veľmi vzácne obrazy, olejomaľby, so súhlasom Povereníctva financií po Bárkányim, židovskej národnosti.“

Dodáva, že ide zároveň o jediné dielo, pri ktorom sa podarilo identifikovať aj pôvodného židovského majiteľa. „Eugen Bárkányi bol známy prešovský zberateľ starožitností a milovník umenia, ktorý v Prešove založil aj Židovské múzeum. Zo štrnástich obrazov, ktoré koncom roka 1944 prešli do štátnej muzeálnej zbierky, bolo nájdených sedem.“

Medzi nimi romantické oleje nemeckých autorov či dielo flámskej školy, najmä však Rembrandtovo dielo Krst eunucha z roku 1641. „Obrazy sa dostali do zbierok Slovenskej národnej galérie v päťdesiatych rokoch prevodom zo Slovenského národného múzea. Pátranie sťažuje aj identifikácia obrazov na základe dostupných dobových zoznamov, ktoré boli v prípadoch desiatok arizovaných diel málo detailné.“

Zachránená

Druhý príbeh sa týka Medňanského obrazov z takzvanej Ringwaldovej zbierky. Jej nedávny objav v Anglicku, kde počas vojny doputovalo vyše dvesto obrazov, malieb a skíc, spôsobil takmer senzáciu. Osudy Ringwaldovej zbierky sú pritom rovnako prekvapivé ako jej nečakaný objav v roku 2009 na dražbe v anglickej aukčnej spoločnosti. Príbeh sa začal takmer pred storočím, keď v Trenčíne tamojší židovský advokát Leo Ringwald postupne zhromaždil rozsiahlu zbierku diel Ladislava Medňanského.

Keď sa nad Európou zatiahli mračná, v marci 1939 Ringwaldovci ušli zo Slovenska cez Grécko do Veľkej Británie. „Ringwald neskôr v spomienkach napísal, že na hraniciach mu zhabali niekoľko obrazov. Prišiel vraj o Rubensa a osem Medňanského olejov,“ uvádza historik umenia a súdny znalec Július Barczi z Aukčnej spoločnosti SOGA.

Ringwaldovci napokon previezli cez hranice zvyšok zbierky. Možno pololegálne, lebo niektoré obrazy nesú pečiatky dobových úradov. Žiadne dokumenty ani zmienky o udelení vývozného povolenia však bádatelia v archívoch nenašli. Ringwald zomrel v Anglicku v roku 1968. Na desiatky diel sa zabudlo, kým sa odrazu nezjavili v spomínanej dražbe.

Väčšina diel opäť skončila na Slovensku. „Ringwaldova zbierka je výnimočná a jej osud je akýmsi príznačným príkladom toho, ako sa na Slovensku diali veci v dvadsiatom storočí a vlastne sa dejú aj dnes. Od odmietnutia a nezáujmu po následné horúčkovité vyhládzanie hriechov minulosti,“ dodáva Barczi.

Na najvyššie miesta

Nie všetky hriechy sú však zahladené. V treťom príbehu opäť figurujú obete totality a krádež ich majetku, ibaže tentoraz siahajú nitky na najvyššie miesta. Symbolicky - do snemu vojnového slovenského štátu. Jeho poslanci síce označovali Židov za „odpad a pijavice, ktorých sa treba zbaviť“, no nemali problém obohatiť sa ich majetkom, sedieť v arizovaných kreslách, chodiť po nakradnutých kobercoch... V Slovenskom sneme skončili aj stoly, stoličky i knižnice.

Z dokumentov, ktoré objavila Katarína Zavacká zo Slovenskej akadémie vied, vyplýva, že vtedajší Slovenský snem ani nie mesiac po prijatí deportačného zákona prišiel na to, že nové miestnosti v budove chce zariadiť „reprezentačným“ nábytkom. Stačilo sa úradne odvolať na vyhlášku ministerstva financií, ktorá im umožňovala vybrať si zariadenie zhabané po Židoch.

Zavacká uvádza, že podobne sa zariaďovali aj ďalšie slovenské ministerstvá a úrady a do priestorov predsedníctva vlády vybrali „skutočne len ozaj akostný nábytok“. Keďže zachovaný zoznam prezrádza aj mená pôvodných majiteľov, vieme, že tam smerovali tiež koberce a behúne po Rosenbergovi a Moricovi Leuchterovi, koberec Akra po Rozálii Pesslovej, zelenkastý behúň po Berte Weisovej, kožená pohovka a fotelky po Šimonovi Felsnerovi, stôl, fotelky a pohovka po Dr. Ladislavovi Nathanovi.

A to uvádzame iba mená tých, ktorých sme našli v zoznamoch múzea obetí holokaustu Yad Vashem - ľudia s rovnakými menami a bratislavskou adresou boli povraždení.

Okrem pohlavárov si brali veci po deportovaných spoluobčanoch aj radoví občania. Mnohé z nich dodnes krášlia obývačky Slovákov. Má však vôbec zmysel vstupovať do svedomia ľuďom, keď ukradnuté veci sotva dokážeme identifikovať? Zavacká je presvedčená, že z morálneho hľadiska áno.

„Nikto nie je rád, keď príde domov a nájde vykradnutý byt. Ostáva aj pocit, že všetko, čoho sa zlodej dotkol, ostalo špinavé. Nadlho sa vytratí každodenná istota. Zlodeji sa predsa môžu vrátiť. Keď je beztrestné narušovať nedotknuteľnosť domova, susedia si zvyknú, že je normálne brať nestrážené veci či rozvláčať susedovi nábytok. To sa ukázalo aj o desať rokov neskôr, keď komunisti vysťahovávali ‚buržujov‘ v akcii B alebo vyháňali z dediny ‚kulakov‘,“ pripomína Zavacká.

Arizácia

Zhabané predmety po Židoch spravovali daňové úrady, odkiaľ putovali do verejných dražieb. Realita však bola taká, že gardisti a vyvolení sa o najvzácnejšie kúsky rozdelili už skôr. Ceny na dražbách boli podhodnotené, vládla korupcia a protekcia, nechýbali špekulanti a kšeftovanie. Predávalo sa všetko, od obrazov až po nočníky. V júli 1943 vykázalo ministerstvo financií z predaja židovských hnuteľností zisk 108 miliónov korún, z toho vyše 600-tisíc korún zarobili obrazy. Reálna hodnota však bola niekoľkonásobne vyššia.

Keďže arizované obrazy mohli skončiť ako súčasť štátnych zbierok, obrátili sme sa na galérie a múzeá so zoznamom vybraných diel poštátnených počas vojny. „Naša galéria nevlastní žiadne dielo zo zoznamu. Budeme pozorní pri dielach z privátneho majetku, s ktorými prichádzame do styku,“ uviedla riaditeľka Galérie umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch Magdaléna Klobučníková.

Podobne reagovali aj inde. Diela nemá v zbierkach ani Nitrianska galéria, Oravská galéria, Galéria Jána Koniarika v Trnave, Tatranská galéria, Kysucká galéria, Múzeum v Betliari, ani bratislavská Danubiana.

Soňa Novotná z Považskej galérie umenia v Žiline však podotkla, že napríklad Medňanského obraz zo zoznamu sa dá ťažko identifikovať, pretože autor má viac kresieb s rovnakým motívom. Aj podľa riaditeľky trenčianskej Galérie Miloša Alexandra Bazovského Danice Loviškovej je ťažké identifikovať arizované diela. „Viaceré Bazovského diela sme získali do zbierok bez názvu a pri ich evidencii sme sami vytvárali orientačné názvy, čiže nie sú pôvodné,“ dôvodí. Nepresné zoznamy môžu byť prekážkou aj v budúcnosti. Podľa Júliusa Barcziho predstava, že niekdajší arizátor bude musieť uprostred dražby vrátiť dielo pôvodným majiteľom, patrí skôr do sci-fi než do reality. „V praxi sa dá ťažko predstaviť identifikácia, že obraz pochádza z takých zdrojov. Navyše, od vojny mohlo dielo prejsť cez viacero majiteľov,“ upozorňuje.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].