Nosiči: Ochrankárov chránení papaláši berú skôr ako nosičov. Patria tak medzi najdrahších pikolíkov.

Ochrankári či lokaji? Elitní policajti musia robiť aj poskokov

Ochrankári sú viazaní mlčanlivosťou, nemôžu hovoriť o trestnej činnosti chránených papalášov. Často majú zviazené ruky a ak si takáto osoba zmyslí, že synovu frajerku treba vládnou limuzínou zaviezť k rodičom, musí tak bez rečí urobiť.

Musia byť ticho aj vtedy, ak sú svedkami nezákonného správania štátnych funkcionárov. Aj to je údel elitných príslušníkov z Úradu na ochranu ústavných činiteľov. Držať ústa zatvorené im totiž ukladá priamo zákon. Ako súčasť života našich papalášov sú neraz svedkami udalostí, ktoré prekračujú hranice zákonov.

Lokaji

Elitní policajti by mali vzbudzovať rešpekt. Od nich závisí bezpečnosť najvyšších predstaviteľov a očakáva sa ich maximálna ostražitosť. Zaregistrovať by mali každé ohrozenie, uniknúť by im nemal podozrivý pohyb v okolí. Na to sú trénovaní a presne tak by ich mala vnímať verejnosť, ale i chránené osoby.

Pri sledovaní práce slovenských ochrankárov má však človek pocit, že sa z nich stali obyčajní lokaji. Papalášom nosia tašky, ukladajú kabáty a nákupy do kufra limuzín či úslužne otvárajú vchodové dvere. Iní chodia dokonca na nákupy s manželkami alebo, ako sa naposledy ukázalo u exprezidenta Ivana Gašparoviča, pravidelne chodia von so psom.

Stíhajú takto „vyťažení“ ochrankári vôbec sledovať dianie okolo chránenej osoby? S úlohou úslužných poskokov sa policajní ochrankári museli chtiac-nechtiac vyrovnať.

Sú príliš malí páni na to, aby hovorili politikom, čo od nich môžu a čo nemôžu žiadať. A keď na to nemajú odvahu ani policajní šéfovia, neostáva im nič iné, len ticho znášať papalášske maniere.

Čítajte viac:

Ičov sluha: Gašparovič si spravil z ochrankára aupairku pre psa!

Zmena zákona?

Práve pre takéto papalášske správanie niektorých chránených osôb sa rozhodol poslanec za SaS Ľubomír Galko zmeniť zákon a pomôcť ochrankárom, aby z nich už neboli sluhovia. „Hoci policajti si často zaslúžia aj kritiku, v tomto prípade je nutné sa ich zastať, lebo v celej veci sú nevinne,“ hovorí Galko.

Ako dodáva, je dôležité jasne určiť, čo je povinnosťou ochrankára a čo už by robiť nemal. „Aký má zmysel, že bude nosiť tašky alebo kabát, či chodiť na nákupy s manželkou papaláša, keď sa potom nemôže venovať ozajstnej ochrane osoby?“ pýta sa Galko.

Už má preto pripravený zákon v paragrafovom znení, ktorý hovorí, že ochrankár nesmie robiť nič, čo by znižovalo jeho pozornosť a bránilo vykonávať mu službu. „Zároveň som chcel vyzvať aj chránené osoby, aby sa zdržali takého konania, ktoré znevažuje prácu elitných policajtov,“ dodáva Galko.

Čítajte viac:

Čo si myslia odborníci o ochranke pre Gašparovičovho psa?

Nič nevidia, nič nepočujú

Samotní policajti ochrankári majú často zviazané ruky. Polícia má slogan Pomáhať a chrániť. V praxi elitných ochrankárov to však znamená pomáhať len stráženým osobám a chrániť ich záujmy. Ak si totiž takáto osoba zmyslí, že synovu frajerku treba vládnou limuzínou zaviezť k rodičom na druhý koniec krajiny, musí tak bez rečí urobiť.

Chránenému funkcionárovi treba „vyvenčiť“ psa? Lepšej osoby ako vycvičeného policajného profesionála na to niet. Pani ministrová potrebuje ísť urýchlene nakúpiť? S majákom na kapote sa to určite stihne. A treba dúfať, že ctené manželky nepožadujú aj iné služby.

Zákon síce čosi také neumožňuje, ale ochrankári si už dávno zvykli, že upozorňovať na ich doslovné zneužívanie ako sluhov nemá význam. A čo v prípade, že by sa stali priamymi svedkami páchania trestnej činnosti zo strany ústavného činiteľa?

Odpoveď je možno prekvapujúca. Nič. Potvrdili nám to samotní ochrankári. O všetkom, čo sa počas služby dozvedia, musia jednoducho mlčať. To vraj, samozrejme, neznamená, že keby videli, ako chránená osoba niekoho, nedajbože, znásilňuje, tak nezasiahnu. Následne by síce o udalosti informovali svojho nadriadeného, tým by sa to však pre nich skončilo.

Hovoriť o trestnej činnosti nemôžu ani ako svedkovia. Teda, iba ak by ich minister vnútra zbavil zákonnej mlčanlivosti. No predstava, ako minister zbavuje mlčanlivosti ochrankára ohľadom nekalej činnosti straníckeho kolegu, je skôr úsmevná ako reálna.

A tak by pokojne mohla nastať situácia, že ochrankár by bol svedkom, ako chránená osoba omylom či z nepozornosti niekoho zastrelí poľovníckou puškou, no podarí sa to pred verejnosťou utajiť, pretože ochrankár by o tom vypovedať nesmel.

Výklad zákona

Ministerstvo vnútra „zjednodušený“ pohľad na vec odmieta. Andrea Dobiášová z tlačového odboru vysvetľuje, že ochrankári sú povinní postupovať podľa zákona o Policajnom zbore, ktorý hovorí, že policajt v službe je povinný vykonať zákrok, ak sa pácha trestný čin alebo aspoň je tu podozrenie z jeho páchania.

Podľa tohto policajt musí byť policajtom za každých okolností, či ide o bežného občana, alebo o chráneného papaláša. Možno však pani Dobiášová nevie, že zákon o Policajnom zbore má aj pokračovanie. A čo čert nechcel, pozná aj výnimky, keď policajt nie je povinný služobný zákrok vykonať. Napríklad vtedy, ak tomu bráni dôležitý záujem služby.

Dôležitým záujmom služby sa pritom rozumie aj to, ak „policajt vykonáva alebo zabezpečuje bezpečnosť určených osôb…“. Takže, ak chránim papaláša, nezasahujem.

„Nechce sa mi veriť, že by to takto mohlo fungovať, ale v tejto krajine ma už asi nič neprekvapí. V každom prípade budem ministra vnútra v rámci diskusie o policajnom zákone žiadať, nech vysvetlí, ako to s mlčanlivosťou je. Je tam až príliš veľa nejasností,“ krúti hlavou poslanec Galko.

Viacerí oslovení ochrankári pod zárukou anonymity priznali, že občas sa stretli s aktívnymi kolegami, ktorí nahlásili nejaký incident, no krátko nato ich presunuli na iný útvar.

Zbytočná ochranka

Otázne je, či drahú policajnú ochranku naozaj potrebuje toľko politikov. Vodičov a nosičov im úplne pokojne môžu robiť zamestnanci ministerstiev. Využívanie cvičených elitných policajtov ako poskokov je asi škoda, ak nie rovno ich dehonestácia.

Títo muži musia zvládať špeciálny výcvik, stresové situácie, mať špeciálne zručnosti. Samozrejmé je protokolárne vystupovanie a všeobecný spoločenský prehľad. Trochu vysoké nároky na vodičov najdrahšej slovenskej taxislužby či na podržtašky rozdrapených paničiek.

Aféry s ochrankármi

  • V roku 2007 vtedajšia ministerka práce Viera Tomanová poslala auto so šoférom z Bratislavy do Lisabonu (2 943 kilometrov), lebo vraj tam nemala naša ambasáda pre ňu adekvátne vozidlo. Tomanová, samozrejme, letela.
  • V roku 2011 naša redakcia odhalila, že služobné auto Štefana Harabina so šoférom rozváža celú jeho rodinu do školy či na nákupy aj v čase, keď Harabin nebol na Slovensku.
  • V lete 2014 poslal už exminister hospodárstva Tomáš Malatinský do Chorvátska prideleného ochrankára s autom, kým on na dovolenku letel. Ochrankár mal povinnosť voziť ho. Malatinský reagoval, že má na to nárok, tak prečo by to ľudí malo trápiť.
  • V septembri 2014 sme odhalili, že exprezidentovi Ivanovi Gašparovičovi ochrankár minimálne každé ráno „venčí“ psa. Denne tak najazdí desiatky kilometrov len kvôli stavačovi. Podľa našich informácií chodili s jeho psom, aj keď bol v úrade prezidenta.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].