Staroba je zlá: Tieto slová by u nás nemuseli byť až také pravdivé, aké naozaj sú.

Odpísaní seniori: Až tristotisíc ich žije na hranici chudoby

Dvesto- až tristotisíc seniorov sa pohybuje na hranici alebo pod hranicou chudoby

Dievkam patrí do rúk varecha, - povedal otec Eve Petríkovej, keď mala šestnásť, a hoci bola jednotkárka, nastúpila k výrobnému pásu v Tesle v Rožnove pod Radhoštěm. Po dvoch rokoch ho vymenila za podobný v Piešťanoch. Vydala sa a s manželom odišla do Jihlavy, kde odrobila dva roky v družstve na spracovanie koží Snaha. Vrátili sa do Púchova, ona sa zamestnala na odbyte v Makyte a začala študovať ekonomickú školu.

„Robila som v sklade modelov, chodili k nám nakupovať vtedajšie celebrity, aj nekomunistické, a mňa to veľmi bavilo. Po dvadsiatich piatich rokoch som odtiaľ odchádzala s platom 2 300 korún, čo nebolo málo,“ spomína. Po revolúcii striedala jednu robotu za druhou.

„Pol roka predavačka v mäsiarstve, pol roka v potravinách, potom sme si so synom vzali úver a otvorili sme si bagetériu. Lenže, musela som začať opatrovať osemdesiatdvaročnú mamu a bagetériu sme predali. Vybavila som si opatrovateľské, tritisíc korún, z toho však tisícka mala padnúť na poistné a to by mi nevychádzalo. Štyri roky som teda neplatila, potom zmenili zákon a už poistné za opatrovníkov hradil štát. Keď mama zomrela, zostávali mi štyri mesiace do dôchodku,“ hovorí. „A tak som sa v rámci aktivačných prác starala o deti.“

Túžila cestovať

Prvého júla 2007 sa Eva Petríková dočkala dôchodku. Mala takmer päťdesiatsedem rokov, odrobila štyridsať rokov, vychovala dve deti a vymerali jej 5 846 slovenských korún. „Vtedy som si povedala - keď ma nezničili komunisti, nezničíte ma ani vy! Išla som do mesta a kúpila som si kabelku!“ Dnes dostáva o málo viac - 280,30 eura mesačne. Jej mesačné „povinné“ náklady sú 160 eur.

„Presťahovala som sa z dvojizbového bytu do jednoizbového, ale veľa som neušetrila. Vybavila som si živnosť, opatrovala som deti. Po roku už nebol záujem. Ako odvtedy žijem? S myšlienkou, že nesmiem pribrať, lebo by som potrebovala nové šaty, a na tie nemám. Ale zo stodvadsať eur mesačne, ktoré mi zostávajú na jedlo, sa ani pribrať nedá.

Stále sa bojím, aby sa mi niečo nepokazilo - bolo by to navždy. Minulý týždeň to však bol zub - a musela som presmerovať tridsať eur z potravín. Na potravinách škrtím aj kvôli liekom, dám na ne pätnásť eur mesačne. A to som si myslela, že raz budem cestovať po svete!“

Tridsaťsedem rokov doručovateľkou

Cesta od Evy Petríkovej z Považskej Bystrice k Helene Šomšákovej do Gelnice je ďaleká, ale osudy dvoch žien, ktoré sa navzájom nepoznajú, sú veľmi blízke. Spojila ich filozofia dôchodkov na Slovensku. Ak Eva rozpráva o bezútešnosti, o pocite menejcennosti, keď je odkázaná na pomoc detí, a o hneve, ktorý sa jej zmocní, ak počuje, že grécky dôchodca nedokáže vyžiť zo 720 eur, Helena sa porovnáva s Rómami, ktorým kedysi doručovala sociálne dávky.

„Roky som pracovala ako poštová doručovateľka,“ sú jej prvé slová. „V päťdesiatom siedmom som nastúpila k Spojom a bola som im celý život verná.“ Tridsaťjeden rokov mala na starosti rajón dlhý štyri a pol kilometra, posledných šesť dostala druhý, vyše sedemkilometrový, ku ktorému patrila aj rómska osada. Mala túto robotu rada a podnes o nej hovorí s hrdosťou. „Žila som pre ňu, keď ma muž po dvadsiatich štyroch rokoch opustil kvôli mladšej žene. Deti sme nemali. Súdila som sa s ním o dom a keď som ho vysúdila pre seba, musela som ho vyplatiť.

Roky som splácala pôžičku, čo som si vtedy zobrala, a naučila som sa skromnosti. Žila som zo sedemstokorunovej zálohy, ale vtedy sa to dalo. Nuž, ale keď som išla v roku 1995 do dôchodku a vymerali mi 1 095 korún, nielenže sa razom rozplynuli všetky moje sny o tom, čo budem robiť na penzii, ale premkla ma hrôza, ako vyžijem. Trinásť rokov som z týchto peňazí žila, varila som si polievky na tri dni, známi, tí, čo ma poznali ako poštárku, ma pozývali na obedy. Pred piatimi rokmi, som sa začala starať o sestru. Má rakovinu, ťažko sa jej chodí. Žiadosť o opatrovníctvo mi zamietli, neviem prečo. Teraz máme dva dôchodky, ja 306 a sestra 316 eur,“ rozpráva.

Z jej počtov sa človeku musí zakrútiť hlava. „Minule mi zo sestrinej päťdesiatky v lekárni vydali 5,30 eura a ešte som zaplatila sedemnásť za moje lieky,“ vraví - obe sú totiž cukrovkárky. „Za byt dáme 71 eur, za vodu 4,60, za elektrinu 7,80 eura mesačne, a to musíme mať kvôli sestre aj pevnú linku, keby bolo treba volať lekára. Nuž, a pravda je, obe rady jeme, potraviny nás stoja majland, občas si dožičíme aj jabĺčko. Sestra si z každého dôchodku odkladá päťdesiatku, na najhoršie...“

Rómovia si žijú

Keď sa jej spýtate, aký pocit má z dôchodcovského veku, mávne rukou. Vraj veľa od života nechce, vždy bola skromná, veľké sny nemala, rada spieva, je šéfkou Gelničanky, a to jej stačí. „Chodíme spievať po celom Slovensku a verte či nie, iba my ženy z Gelnice na sebe nemáme kroj. Predstavte si, že tunajšie ženy nikdy žiaden kroj nemali!“ usiluje sa zvrtnúť tému, ale nakoniec jej to predsa len nedá: „Pozrite, Rómka zo susedstva si občas chodí ku mne požičať raz uhorku, raz zemiaky a ja rozmýšľam, či je toto normálny svet. Keď som im doručovala sociálne dávky, v niektorých rodinách som nechala aj 22-tisíc korún a ešte sa ma pýtali - to je všetko?

V čase, keď som ja mala dôchodok 1 095 korún, o čosi mladšia Rómka dostávala 1 900 korún, a tá žena nemala deti, žila s matkou a nikdy nepracovala. Vraj bola chorá. Ja si nesiem v taštičke lieky, potácam sa v snehu a okolo mňa prehrmí taxík, ktorý si najali Rómovia po sociálnych dávkach, aby ľahšie domov odviezli veľký nákup,“ opisuje. „Nerozumiem tomu, ale je mi z toho smutno.“

Žobrácka palica?: Nielen zdravie, aj štát dôchodcov podrazil. Foto: Norbert Grosz

Nízkopríjmoví dôchodcovia

Helena išla do dôchodku v roku 1995, Eva v roku 2007. Tú prvú môžeme označiť ako starodôchodkyňu, druhú ako novodôchodkyňu, ale asi bude jednoduchšie používať pojem „nízkopríjmoví dôchodcovia“, ako hovorí Ján Lipiansky, predseda Jednoty dôchodcov na Slovensku.

Pre presnosť musíme uviesť, že iné dôchodky vymeriavali pred 1. januárom 2004 a iné po ňom, čo súvisí s „Kaníkovou reformou“. Tá vyššie ocenila počet odpracovaných rokov, čo bola reakcia na novú ekonomickú situáciu. Poistenci, ktorí platili odvody z vyššieho príjmu, dosiahli aj vyššie dôchodky, a tak poistenci s rovnakým vymeriavacím základom pri rovnakom počte odpracovaných rokov mali ako starodôchodcovia nižší dôchodok ako novodôchodcovia.

„Je to zrejmá diskriminácia časti občanov na základe veku,“ hovorí Ján Lipiansky. Čiže, ak šiel na dôchodok generálny riaditeľ v decembri 2003 a jeho sekretárka v januári 2004, pravdepodobne dostala vyššiu penziu než on. A obaja pritom mohli odpracovať rovnaký počet rokov. Treba zdôrazniť, že výpočet dôchodkov bol správny a že významným faktorom ovplyvňujúcim výšku dôchodkov napriek počtu odpracovaných rokov boli nízke mzdy.

Nakupujú s rozumom

„Tridsaťpäť rokov som učila v materskej škole, dnes robím cez zimu šatniarku v drahom hoteli a som celá šťastná, že si za mesiac privyrobím pár eur. Šatňa je zadarmo, to musím povedať každému, takže pár drobných mi nechá len ten, kto chce. Väčšinou starší ľudia, ale politici a celebrity, čo tam chodia, nedajú takmer nikdy nič,“ vraví jedna zo žien, čo prišli na stretnutie do Klubu dôchodcov učiteľov a školských pracovníkov v Bratislave.

Meno? „Radšej nie, je to hanba. Nie naša, ale nechceme robiť problémy deťom,“ znie odpoveď. Tri ďalšie bývalé učiteľky chodia upratovať - do majetnejších domácností. „Kedysi sa tomu hovorilo slúžka,“ skonštatujú.

„Máme vraj jesť veľa ovocia a zeleniny, lebo my starí máme oslabenú imunitu. Asi sa nám vysmievajú, lebo to je to najdrahšie,“ hnevajú sa ženy. „Keď si dám v meste kávu a nedajbože aj zákusok, ešte pár dní potom ma trápi, že som nemala hýriť,“ vraví jedna. „A to som skončila dve vysoké školy!“ Ako bývalé učiteľky priznávajú, nakupujú tam, kde je to najlacnejšie - a tak to aj chutí. „Viete, nás drží nad vodou iba vnútorná harmónia. Nezávidíme tým, čo dostávajú viac, ale pocit krivdy, samozrejme, máme,“ dodávajú.

Pod hranicou chudoby

Od roku 1990 neexistovala u nás žiadna vízia dlhodobo platného dôchodkového systému a v procese nejasnej transformácie sa ocitala čoraz väčšia skupina ľudí, - hovorí Ján Lipiansky.

„Ak niekomu vymerali v roku 1985 dôchodok tisíc korún, boli to slušné peniaze, nie však tá istá čiastka v roku 1993. Základ menila iba valorizácia a napríklad vlani v januári sa dôchodky zvyšovali iba o 1,8 percenta. Tento rok ich po prvý raz všetkým nezvyšovali o percentá, ale o pevnú čiastku 11,60 eura. Niekomu sa to môže zdať smiešne málo, ale dôchodcovia v Krupine, kde som nedávno bol, si to nesmierne vážili.“ Lipiansky zdôrazňuje, že pre Jednotu dôchodcov na Slovensku je riešenie deformácií v nízkopríjmových dôchodkoch naďalej prioritou.

Pár čísel? Tridsiateho novembra 2012 sme na Slovensku evidovali 979 290 ľudí poberajúcich starobný dôchodok. Jeho priemerná výška bola 375,78 eura. Muži poberali priemerne 427,83 eura, ženy 333,36 eura. „Ak je priemer necelých 376 eur, potom vyše polovice poberateľov má takýto alebo nižší dôchodok. A práve tí s nižším, čo je dvesto- až tristotisíc ľudí, sa pohybujú na hranici alebo pod hranicou chudoby, čo znamená, že majú menej než 315 eur na mesiac,“ vysvetľuje. Medzi tými, ktorých sa to týka, sú dnes už aj ľudia, ktorí si napríklad ako živnostníci od roku 1990 platili najnižšie sociálne dávky.

Najlepšie neprichádza nakoniec

Aktuálna spoločenská výzva, akou je predlžovanie ľudského veku a starnutie populácie, sa, žiaľ, stále prezentuje ako ‚osobný problém‘ so všetkými individuálnymi dôsledkami, akými sú pocity sklamania, zbytočnosti, „zatvorených dverí“.

Stereotypne, zo zotrvačnosti, byť starším akoby znamenalo pravdepodobnosť považovať sa za chudobného, chorého, osamoteného, - hovorí Sylvia Porubänová, riaditeľka Inštitútu pre výskum práce a rodiny. „Ľuďom vo vekovej skupine nad šesťdesiatpäť rokov chýba akákoľvek perspektíva na zlepšenie vlastnej životnej situácie, a to najmä so zreteľom na ich zlú finančnú situáciu.

Najlepšie neprichádza nakoniec, pričom je zásadný rozdiel, či k takémuto konštatovaniu dospejete v prvej tretine, polovici vlastného života, alebo v jeho finále, keď už na odsúvanie potrieb, túžob či plánov na neskôr niet ani času, ani možností. Je len veľmi slabou či skôr žiadnou útechou, že súčasná generácia dôchodcov doplatila na štrukturálne zmeny našej spoločnosti, na svoje predchádzajúce mizerné a v európskom meradle neporovnateľné platy a nemá ani len šancu na dôstojné porovnanie so svojimi rovesníkmi v bohatších krajinách.“ na mesiac,“ vysvetľuje. Medzi tými, ktorých sa to týka, sú dnes už aj ľudia, ktorí si napríklad ako živnostníci od roku 1990 platili najnižšie sociálne dávky.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].