Blokovaní: Výjazd k opilcovi, vyšetrenia , prevoz do nemocnice, odovzdanie pacienta na centrálnom príjme a vypísanie dokumentácie trvá zhruba hodinu. Za ten čas môžu rýchlu pomoc potrebovať skutočne chorí ľudia.

Opilci majú prednosť: Záchranky zneužívajú alkoholici aj tehotné ženy

Zo sanitiek rýchlej zdravotnej pomoci sa stali sociálne taxíky. Klientmi sú alkoholici.

Z vysielačky sa ozýva hlásenie o nehybne ležiacom mužovi na trávniku v sídliskovom parku. Spolu s posádkou rýchlej zdravotnej pomoci nasadáme do sanitky a vyrážame na miesto. Sme tam o necelé tri minúty. Dvojica statných mužov neskrýva pri pohľade na pomočeného chlapíka pod kamenným kvetináčom znechutenie.

Ferko. Známa firma. Ďalší zbytočný výjazd. „Niekedy sme ho odvážali opitého aj dvakrát denne,“ hovoria záchranári a vykonávajú potrebné úkony. Nepríjemný zápach ani neregistrujú. Pamätajú si totiž, že pred časom mu pri prenose do sanitky vypadávala z nohavíc stolica. Vedia, že jedinou chorobou tohto človeka je alkoholizmus, ale musia ho vyšetriť. Merajú hodnotu kyslíka v krvi, hladinu cukru, urobia zápis a odchádzame do nemocnice.

Pri prevoze sa chlap fixovaný na ležadle preberie a začne si vykladať sám pre seba, potom spustí ľudovky. Stíchne až v nemocnici. Sestrička na internom len prevráti oči. Nie div. Nedávno im Ferko očúral celú čakáreň. Následne prichádza lekár a „pacienta“ si preberá.

Čaká ho ešte pár vyšetrení a pravdepodobne noc na nemocničnom lôžku. Keď vytriezvie, môže sa ožrať znova, veď sa oňho má kto postarať. Pre záchranárov sa akcia končí. Všetko vrátane dezinfekcie vozidla trvalo približne hodinu. Hodinu, počas ktorej niekto skutočne mohol potrebovať rýchlu pomoc.

Frustrovaní

Roman a Tomáš sú ostrieľaní záchranári. Na uniforme sa im skvejú štyri hviezdičky. Maximálny počet. Označujú vysokoškolské vzdelanie a množstvo absolvovaných skúšok. Preto sa cítia frustrovaní, keď je ich profesia takto degradovaná. Pri návrate na stanicu RZP na košickom sídlisku počúvame z vysielačky hlásenia jednotiek o výjazdoch.

„Odhadom len dvadsať či tridsať percent z nich je indikovaných, teda takých, keď pacient skutočne potrebuje rýchlu pomoc,“ podotkne Tomáš. Zvyšok sú prípady, ktoré by počkali na štandardnú lekársku starostlivosť, alebo zásah lekárov vôbec nie je potrebný.

Hlavnými zákazníkmi sú práve opilci. Na stanici musia záchranári vypísať dokumentáciu. My sa zatiaľ dáme do rozhovoru so striedajúcou zmenou. Ivan nám potvrdzuje „užitočnosť“ väčšiny výjazdov.

„Po výplatách, ale najmä sociálkach, mávame až osem z desiatich výjazdov k opitým,“ hovorí. Špecialitou sú zásahy na Luníku IX, vo Veľkej Ide či v Čani. „Tam sú aj úrazy takmer vždy spojené s alkoholom. Bijú sa, režú sa, neraz preletia dvermi či oknom. Hoci záchrannú službu ako-tak rešpektujú, stalo sa, že nás napadli, vytiahli zbraň alebo po nás hádzali tehly.“

Nájdete ich na lavičkách, trávnikoch v parkoch, na zastávkach MHD. Niekedy by stačilo len ich zobudiť. Foto: Norbert Grosz

Doslova o hubu

Situácií, keď museli záchranári zachraňovať sami seba, nebolo málo. Neraz boli vystavení priamemu útoku či aspoň hrozbám fyzickou likvidáciou. Napríklad, keď podgurážený Róm sotil zdravotníčku tak, že si narazila hlavu a sama potrebovala ošetrenie. „Problémom je aj fakt, že v košickej nemocnici zrušili bezpečnostnú službu,“ pokračuje Ivan. „Takže personál je odkázaný na pomoc polície. A na tú si často treba počkať.“

Spomína na situáciu, keď prevážali relatívne pokojného chlapa. Vystrájať začal až po tom, čo ho zdravotníčka so študentom požiadali o kartičku poistenca. Nadávky a fyzické útoky pokračovali, až kým neprišli na nemocničnú chodbu. Bola polnoc, sestričky sa usilovali utíšiť ho. Muž však, naopak, agresivitu zvýšil a zaútočil na Jána. Ten ho spacifikoval, ale vyslúžil si kopanec do rozkroku.

„Skončil som s veľkými bolesťami na urológii,“ spomína. „Našťastie, bez následkov.“ Inokedy zas posádka mala takého nebezpečného „klienta“, že zutekali zo sanitky a vonku čakali na príchod polície. Opilec zatiaľ rozbíjal niekoľkomiliónové zariadenie vozidla.

Si slušný? Čakaj!

Ivan otvára knihu záznamov a ukazuje jednotlivé výjazdy, kde asistoval alkohol. „Pozrite, tu máme včerajší prípad. Hneď ráno. Pravidelný klient. Mladík z rodiny, kde pijú všetci. Opitý behal pomedzi autá, že sa ide zabiť. Odviezli sme ho na interné, odtiaľ sa potom išiel vyspať na psychiatriu, ráno bol voľný. O dva dni k nemu vyrazíme znova.“

Podobných „stálych zákazníkov“ majú viac. Napríklad istý bývalý univerzitný profesor, ktorého vždy nakladajú na zastávkach MHD, alebo staršia tetuška, ktorá prepije aj posledné euro. „Tá si nás volá sama a tvrdí, že jej je zle. Pritom z nej pravidelne cítiť alkohol. Vždy ju vyšetríme a všetko je v poriadku. Ona však odmieta pripustiť, že je len opitá, a raz dokonca z opitosti obvinila nás.“

O absurdite súčasného systému vypovedá ďalší príbeh - opilec povracal ambulantnú časť sanitky. Než ju stihli vyčistiť, muž si už vykračoval domov. Alebo na pohárik „na poprávku“. „Vezmite si, že napríklad na CT vyšetrenie sa musia bežní pacienti objednávať a čakať na voľný termín. Opitý človek, ktorého privezie záchranka, ho má ihneď. Stačí, ak povie, že si možno narazil hlavu.“

Rovnako je scestné, že pouliční „pozbieranci“ majú prednosť aj pred vážne chorými. „Stane sa, že sa na príjme v nemocnici stretnú tri-štyri sanitky s opitými. Lekári ich musia vybaviť prednostne, aby uvoľnili posádky. Sestričky nevedia, kam skôr skočiť, a do toho prichádzajú ľudia, ktorí naozaj potrebujú rýchlu pomoc.“

Prednostné vybavenie RZP má, pochopiteľne, zmysel. „Pamätám si, keď nám počas výjazdu k opitému volali z operačného strediska,že majú dieťa s rozbitou hlavou a niet voľnej sanitky. Pritom v tom druhom prípade mohli rozhodovať minúty. Neraz nám hlásia kolaps či dopravnú nehodu a my musíme čakať na prevzatie v podstate zdravého človeka lekárom…“

Po prvých poldecákoch sa stanú chlapmi, po posledných nehybnými atrapami... Foto: Norbert Grosz

Zneužívanie

Nielen alkoholici však brzdia činnosť záchrannej služby. Sú ľudia, čo ich volajú pre bolesti hlavy alebo chronické ťažkosti. Tehotné Rómky si z nich zase robia taxík a nájdu sa aj takí, ktorí sa len potrebujú previezť z periférie do centra. Zadarmo.

V minulosti operačné strediská prísnejšie selektovali, kam poslať RZP, kam prevozové sanitky a komu len poradiť. „Mali sme prípad, keď pani nevedela z návodu na lieku pochopiť dávkovanie. Volala dispečing a oni tam poslali kolegov. Tí jej prečítali letáčik a poradili. Inokedy zas na dedka na dedine vyprsklo pár horúcich kvapiek pri varení guláša. Prišli sme pripravení s chladiacimi obväzmi a dedko len zalamoval rukami: Vy tu s majákom, so sirénou! Veď ja tu mám len bodky! Volal som, aby mi poradili, akú masť v lekárni kúpiť.“

Takzvané prevozové sanitky majú pod palcom súkromníci, takže operačné stredisko na ne nemá dosah. Tak sa stalo, že aj na transport nemeckého transplantačného tímu z letiska do nemocnice vyslali RZP s vybavením, ktoré by možno v tej chvíli mohlo niekomu zachrániť život.

Alibizmus?

Opäť sadáme do vozidla a mierime s Tomášom a Romanom k nehode. Mladík na skútri skončil na zemi s otrasom mozgu. Tentoraz alkohol nezaznamenali. Kým čakáme na centrálnom príjme, vraciame sa k téme - opilci. Podľa Romana svoju rolu zohráva aj alibizmus ľudí. Niekedy by celkom stačilo, keby sa pri ležiacom človeku zastavili, potriasli ním, prehodili pár slov, zistili, či len spí, alebo skutočne pomoc potrebuje.

„V minulosti dokázali reálnejšie zhodnotiť situáciu,“ hovorí. „Na opitých nanajvýš zavolali policajtov a tí ich buď naviedli na cestu domov, alebo odviezli na záchytku. Teraz len chcú, aby sme ich niekam odpratali. Volajú z autobusov, z áut, bicyklov. Vraj sa ponáhľajú. Autolekárničku použiť nevedia a neurobia prakticky nič. Majú však pocit, že telefonátom si splnili občiansku povinnosť. A potom sa divia, že pri súrnych prípadoch nie sme vždy ihneď... “

Obaja záchranári si myslia, že záchytky s lekárskou službou by pomohli. Roboty by im zrejme neubudlo, ale v súčasnej situácii sa takto zo zdravotníctva odčerpávajú veľké financie. Keby existovala záchytka, opilca nasmerujú do nej, prezrie ho lekár, vyspí sa a zaplatí. A ak nemá peniaze, odrobí si to na verejnoprospešných prácach.

Myslia si, že je najvyšší čas zaoberať sa situáciou. „Alkoholikov pribúda. Aj detí, najmä dievčat. Výnimkou nie sú ani dvanásť- či trinásťročné,“ upozorňuje Tomáš.

Záchytky chýbajú!

Názory zástupcov nemocníc sa vo veľkej miere zhodujú. „Ak si zdravotný stav pacientov, ktorí požili alkohol, nevyžaduje hospitalizáciu na somatické ochorenie, sú umiestnení na psychiatrii a v rámci diferenciálnej diagnostiky tam často zostávajú do rána,“ hovorí námestník Lekárskej pohotovostnej služby Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Prešove Pavol Gazdič.

„Ráno, zvyčajne na vlastnú žiadosť, odchádzajú domov. Hospitalizáciu do 24 hodín poisťovne neuznávajú. Pre nemocnicu je teda takýto pobyt pacienta stratový a supluje to, čo by sa malo diať niekde v záchytke pod kuratelou mesta.“

Primár Centrálneho prijímacieho oddelenia Nemocnice svätého Cyrila a Metoda v Bratislave Dušan Holas hovorí bez obalu: „Pacienti pod vplyvom alkoholu majú zväčša nízky hygienický štandard a neadekvátne spôsoby správania. Často dehonestujú personál i ostatných pacientov. Ak nie sú hospitalizovaní, sledujeme ich na lôžkach štyri až päť hodín. Vyšetríme ich, dostávajú infúznu liečbu a vyžadujú si neustálu kontrolu."

V minulosti, po základnom vyšetrení, ich prevzali na sledovanie do záchytných izieb pre opilcov - ZIO - a tak sa uvoľnili priestory a čas pre ľudí, ktorí naozaj potrebujú neodkladnú zdravotnú starostlivosť. „Ošetrenie opilca - bez výjazdu RZP - stojí minimálne sto eur. Znovuzriadenie ZIO by bolo optimálnym riešením,“ uzatvára primár.

Na centrálnych príjmoch bratislavskej univerzitnej nemocnice sa stretávajú s opitými často. Podľa hovorkyne Petry Stano-Maťašovskej dochádza nielen k slovným, ale i k fyzickým incidentom. „Evidujeme aj vážnejšie útoky na našich zamestnancov. Nedávno opitý muž zaútočil na sestru. Spôsobil jej poranenie, ktoré si vyžiadalo operáciu a minimálne šesťtýždňové liečenie. V minulosti opitý a agresívny pacient zlomil lekárovi ruku. Medzi ľahké zranenia patria pomliaždeniny od kopancov, škrabance, odreniny od hodeného nábytku alebo pokusu o škrtenie.“

Milióny v lufte

Riešenie je, zdá sa, v nedohľadne. Ministerstvo zdravotníctva SR síce priznáva, že zriadenie záchytných izieb by umožnilo efektívnejšie využitie kapacít zdravotníckych zariadení, ale zároveň tvrdí, že v súčasnosti nemá v rozpočte na ich zriaďovanie peniaze. Podľa neho treba problematiku riešiť spolu s ministerstvom vnútra a so samosprávami. No a to je cesta zarúbaná.

Otázkou je, či nás pri súčasnom systéme opilci nestoja viac. Z oficiálnych zdrojov nie je možné získať presné čísla, ale stačí rátať. Mesačný paušál od štátu na jednu pojazdnú ambulanciu rýchlej zdravotnej pomoci je 16 343 eur a 28 426 eur na sanitku rýchlej lekárskej pomoci. K tomu si treba prirátať 0,79 eura na kilometer.

Na Slovensku máme dvestoosemdesiat staníc rýchlej zdravotnej služby a len jediná, tá, ktorú sme navštívili v Košiciach, absolvovala od začiatku roka už takmer 1 200 výjazdov! Ak by len polovica bola pre opilcov, výsledná suma by bola alarmujúca. A to nespomíname ich pobyt v nemocniciach - suma za rôzne typy vyšetrení môže dosiahnuť ďalších niekoľko stoviek.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní