PRÍBEH Odvážna bratislavská taxikárka zachránila mladíkovi život

Šoférovanie už dlho nie je len mužská profesia. Tento stále pomerne rozšírený stereotyp búrajú najmä bratislavské taxikárky. Tie nám vysvetlili, prečo svoju prácu milujú, ale i to, prečo ju nemôže robiť každý.

Domov

„Je to najmä o psychológii,“ začínajú svoju spoveď šoférky Zuzana a Beáta. Zákazníci sa im zverujú so svojimi problémami, starosťami, dokonca aj s chorobami, s ktorými bojujú. „Sme pre nich čosi ako psychologičky. Neviem, či takto pôsobia na zákazníkov aj muži taxikári, ale nám povedia ľudia všetko, niekedy sa ani nemusíme pýtať,“ hovoria.

Priznávajú však, že hoci žijeme v 21. storočí, zákazníci sú stále prekvapení, ak si sadnú do taxíka k žene. „Najčastejšia otázka, akú dostávame od zákazníkov a kamarátov je, či sa nebojíme pracovať ako taxikárky. Ja im vždy poviem – nie, nebojím sa. Ak sa mi má stať niečo zlé, môže to prísť hocikedy, aj teraz, keď sedíme v kaviarni. Príde terorista a všetkých nás tu postrieľa. To sú veci, ktoré jednoducho nedokážeme ovplyvniť,“ vraví Zuzana.

Silné osobnosti

Sú rázne a rozhodné, vedia zvýšiť hlas, ale zároveň berú život s nadhľadom a humorom. To sú podľa energických štyridsiatničiek tie najlepšie predpoklady na profesiu šoférok.

Rodiny sú vraj s ich prácou stotožnené. „Vždy nás podporovali, no je pravda, že keď sme robili nočné zmeny, báli sa o nás,“ zhodujú sa obe ženy, ktoré sú v taxikárskej branži už niekoľko rokov.

Nezriedka robievali aj celé víkendy, čo by nebol problém pre slobodných, no ich doma čakali malé deti. To bola najväčšia nevýhoda práce v noci i cez voľné dni. „Žena má robiť cez deň, aby sa mohla venovať rodine,“ hovorí Beáta. Našťastie, v taxislužbe, v ktorej pracujú teraz, nebol problém prejsť len na denné zmeny.

Ťažké začiatky

Prvé jazdy boli rozpačité. „Aj keď sme Bratislavu poznali, boli sme rozklepané. Niekoľkokrát som zle odbočila, celá spotená som napokon prišla do cieľa. No potom to už šlo samo. Základ bol zbaviť sa strachu a nervozity. Ako pri každej novej skúsenosti,“ usmievajú sa.

A či sú ženy horšie šoférky ako muži, ktorí to o nich s obľubou tvrdievajú? „Dáma je často lepšia šoférka ako pán. Veď už len to, že žena rodí, z nej robí silnejšiu osobnosť!“ smeje sa Zuzka.

Zlé zážitky

Našťastie, zlých zážitkov veľa ich nemajú. Iba občas niekto spoločensky unavený zaspí v aute. „Viezla som chlapa ako horu z jedného o pol štvrtej ráno. Bol taký opitý, že mi zaspal na zadnom sedadle. Políciu som volať nechcela, lebo veď ma nijako neohrozoval, tak som zastavila na cieľovej adrese, pootvárala všetky dvere a chlapovi vyhrnula košeľu,“ smeje sa Zuzana. Keď zákazník pocítil prievan na krížoch, prebral sa a domov už trafil sám.

No predsa len zažili aj dramatické chvíle. „Jeden večer som viezla chlapca, ktorý mi začal rozprávať, ako sa pohádal s priateľkou a rozišli sa. Bol zúfalý, vo veľmi zlom psychickom stave. Keď ma poprosil, aby som zastavila na moste SNP, že ide skočiť do Dunaja, nebolo mi všetko jedno,“ hovorí Zuzana.

Mladíka radšej vzala na benzínku, kde odstavila auto a kúpila mu niečo pod zub. Mladík sa upokojil a pozviechal.

Ohľaduplné

Keď sa spýtame na dôchodcov, ktorí využívajú taxislužby pomerne často, posmutnejú. „Mne je to ľúto. Pretože mnoho dôchodcov si musí platiť za to, aby sme ich odviezli do supermarketu, tam si nakúpia na niekoľko dní a potom s ťažkými taškami čakajú na ďalší taxík. Takých ľudí mi je naozaj ľúto, to nemajú rodiny alebo priateľov, ktorí by sa o nich na staré kolená postarali?“ čuduje sa Beáta.

Dôchodcom ochotne pomáhajú nastupovať i vystupovať do auta. „Vieme, že niektorí taxikári to nerobia. Dokonca mám skúsenosť, že keď ma z konkurencie videl šofér ako pomáham dedkovi vyberať tašky z kufra, kričal po mne, že takýmto ľudomilným prístupom ho pripravím o zákazníkov. O takýchto indivíduách si myslím svoje.“

Strach o život? Iba raz!

Pýtame sa na negatívne skúsenosti, na rôzne mýty, ktoré o „nebezpečnej“ profesii kolujú. O tom šoférky veľmi rozprávať nechcú, ale zhodujú sa, že veľa ich nebolo. „Ja som zažila raz pomerne krušnú chvíľu, kedy som z centra mesta viezla dvoch mužov. Jeden bol vysoký a veľký, chlap ako hora. Ten druhý nižší, ale o to komunikatívnejší. Začal sa ma pýtať, ako by som chcela zomrieť,“ vraví Zuzana.

Šoféri majú bezpečnostné tlačidlo, ktoré keď stlačia, vyšle podnet na dispečing, ktorý ich automaticky kontaktuje.

„Túto možnosť som nevyužila, ale keď mi začal ten chlap rozprávať, aká je smrť krásna, nebolo mi všetko jedno. Vtedy som sa bála o život, v duchu som sa lúčila so synom. Keď som ich doviezla do cieľovej stanice, chlap sa priznal, že jeho dobrého kamaráta taxikára zavraždili priamo v aute. Chcel si teda overiť moju reakciu. Vôbec mi to doteraz nedáva zmysel, ale dostala som najvyššie prepitné v živote,“ uzatvára Zuzana.

Domov