Padlá krása: 600-ročná sklárska tradícia v okrese Poltár je v troskách

Poltársky okres kedysi preslávila sklárska výroba, dnes v hladovej doline stoja zväčša spustošené fabriky. Domáci aj tí, ktorí k sklárstvu neprivoňali, nad prázdnymi vybrakovanými budovami len smutne krútia hlavou.

Ešte pred pár rokmi sa mohol poltársky okres pochváliť sklárskymi výrobkami známymi v celom svete. Kým utekáčskej sklárni Clara, v ktorej sa sklo tavilo presne 211 rokov, odzvonilo po rôznych peripetiách a po osudovej privatizácii 31. októbra 1998, štvorlístok Poltár, Zlatno, Katarínska Huta a Málinec to ťahali o trochu dlhšie.

„Nie preto, že odtiaľ pochádza Gašparovič. Jemu blízki ľudia veru sklárni v Poltári nepomohli,“ myslia si mnohí domáci. Ešte pred ekonomickou krízou v roku 2007 sa vychýrený poltársky Slovglass mohol pochváliť narastajúcou výrobou a odbytom. Položila sklárne práve spomínaná ekonomická kríza, lacný tovar z Číny alebo zlé šafárenie majiteľov?

Zlaté Zlatno

Najstaršia zo štvorlístka bola továreň v Zlatne. „Boli to ťažké časy, ale aj pekné. Len čo som skončila meštianku, hneď som nastúpila do sklární v Zlatne. Tu som sa narodila a v sklárňach pracovala celá moja rodina,“ spomína sedemdesiatšesťročná Mária Ostrihoňová.

Písal sa rok 1954 a mala len pätnásť rokov, keď sa upísala sklárskej práci. „Robila som na tri zmeny brusičku skla,“ dodáva. Obec Zlatno bola sklárskou výrobou nasiaknutá desaťročia. Prvú hutu v obci postavil v roku 1836 Johan George Zahn.

Svoju prevádzku začala výrobou tabuľového skla. Od malých fľaštičiek na lieky, petrolejových lámp, kalamárov či pohárov na masť postupne prešla na výrobu rôznych pohárikov a iného úžitkového skla.

Výroba v Zlatne patrila pod Stredoslovenské sklárne a od roku 1961 až do roku 1971 podnikové riaditeľstvo sídlilo práve v Zlatne. A domáci majstri sa mali čím pochváliť. Veď kto by nepoznal vychýrenú Zlatú Zuzanu? Táto súprava pohárov rôznych veľkostí so zlatou guľôčkou v stopke prišla na svet v Zlatne v roku 1956.

Vymyslel ju Jozef Staník, náš rodák. Odišiel do českého Harrachova, tam sa oženil a keď sa vrátil do našej obce, vyrobil tieto poháre. Prišiel nejaký obchodník z Kanady a ten dal pohárikom meno po svojej manželke,“ opisuje pani Mária.

Čítajte viac:

Z pýchy slovenského strojárstva zostali len trosky

Príliš drahá krása

„Otec“ Zlatej Zuzany Jozef Staník zomrel v Zlatne roku 1986. Dnes by iste smutne krútil hlavou, keby videl, v akom žalostnom stave sklárne zostali. Pece vychladli, múry chátrajú, sklári sa rozutekali do sveta alebo pomreli.

Ulice spustli a len zopár chlapov v krčme oproti vychýrenému závodu so symbolickým názvom Hostinec Zuzana si možno z času na čas zaspomína na obdobie najväčšej slávy obce.

„Veru, hutnícka práca pri horúcich peciach bola ťažká. Aj preto im vedenie dovolilo, aby sa občas zašli osviežiť do susednej krčmy. A keď prišiel fajront, všetci hutníci skončili v Zuzane na pive a štyri výčapníčky nestačili čapovať,“ spomína Mária Ostrihoňová.

Skláreň, ktorá patrila akciovej spoločnosti Slovglass Poltár, zatvorila svoje brány v auguste 2003. Zo sto zamestnancov pribudlo do evidencie Okresného úradu práce v Poltári okolo sedemdesiat. Zvyšku sa ušlo miesto vo fabrike v Poltári.

„Neprislúcha mi posudzovať, kde sa stala chyba,“ hovorí starostka Zlatna Margaréta Murínová. „Otvorením trhu sa na Slovensko i do celej Európy dostávali strojové výrobky. Lacnejšie. Aj ja som pracovala v sklárňach a viem, aká je ručná výroba nákladná a náročná. Ale nič nenahradí jej krásu - sklári do kalíškov vdychovali dušu, život,“hovorí.

Areál bývalých sklární od roku 2003 niekoľkokrát zmenil majiteľa. „Ani jeden správca nehovoril o otvorení nejakej prevádzky. Až terajší majiteľ - stavebná firma Verko, s. r. o. Pripravujú projekty, ale nie je to jednoduché. Haly sú už dlho opustené a schátrané. Ale keby tam len desať ľudí našlo prácu, potešilo by nás to,“ dodáva hlava obce.

Radosť jej robí aspoň sklárska firma Sonne Chrystal, ktorá v budove bývalej obecnej školy zušľachťuje sklo brúsením a maľovaním. „Majú prekrásne výrobky, ktoré sú určené na zahraničný trh, pre šejkov a podobne. A dávajú prácu zopár ľuďom od nás,“ pochvaľuje si starostka.

Čítajte viac:

Smrť soľného trpaslíka: Koniec fabiky, ktorú mali ľudia radi ako soľ

Poltársky kolos

Baštou sklárskeho priemyslu na juhu stredného Slovenska boli najmladšie sklárne v Poltári. Tamojší závod začal vyrábať v roku 1971. „Odišlo tam veľa šikovných sklárov zo Zlatna a náš závod začal trochu upadať,“ pripomenie Mária Ostrihoňová. V každom prípade však sklárne v Poltári prosperovali.

Závod Poltár v roku 1976 zamestnával už vyše osemsto pracovníkov, z toho bola viac než polovica žien. Hlavným výrobným programom Stredoslovenských sklární, n. p., Poltár sa stalo úžitkové sklo, sodnodraselné sklo a krištáľ. Export zabezpečoval Podnik zahraničného obchodu Skloexport Liberec, a to pod značkou Bohemia Crystal, ktorá bola spoločná pre české a slovenské sklárne.

Po Nežnej revolúcii sa však začal osud poltárskych sklární postupne napĺňať. V rokoch 1990 - 1994 vytvorili existujúce okolité závody Poltár, Katarínska Huta, Zlatno a Málinec spoločný podnik Sklárne Poltár, a. s., s vyše dvetisíc zamestnancami, aby pokračovali vo výrobe úžitkového skla na domáci trh.

Po rozdelení republiky sa sklárne museli zamerať na západný trh. Česi si ponechali svetovo preslávenú značku Bohemia a slovenské sklo bojovalo pod novými firemnými značkami.

Sláva i pád Slovglassu

Po privatizácii závodu Málinec a jeho osamostatnení k 1. 1. 1995 vznikol zo zostávajúcich závodov Poltár, Katarínska Huta a Zlatno nový podnik pod názvom Slovglass, a. s., Poltár.

Zamestnanecká akciová spoločnosť s 1 560 pracovníkmi nadviazala kontakty s renomovanými zahraničnými firmami a väčšinu svojej produkcie presadili na trhoch v zahraničí.

Výroba sa zvýšila a v roku 2000 patril Slovglass medzi renomované a prosperujúce firmy. Exportoval do Veľkej Británie, Talianska, Španielska, Nemecka, Grécka, Francúzska, USA a Kanady.

„Boli to dobré časy, sklárňam sa darilo. Aj výplaty nám chodili načas,“ spomína Marián Hazucha, ktorý robil v poltárskych sklárňach od roku 2000 do 2004. „Nie som vyučený sklár, ale pracovala tam mama, tak som sa zaučil a chytilo ma to,“ hovorí.

Na štyri roky odišiel pracovať do zahraničia a keď v roku 2008 opäť nastúpil do Slovglassu, čakalo ho nemilé prekvapenie. „Generálny riaditeľ akciovej spoločnosti Miroslav Andráš tam skončil, skláreň zobrala iná skupina. Výroba sa znižovala, výplaty meškali aj tri mesiace a vyplácali nám ich po malých častiach,“ spomína na ťažké časy Marián Hazucha, ktorého v roku 2010 zo Slovglassu, tak ako mnoho iných, prepustili.

Začiatkom roka 2007 zamestnávala firma približne tisíc ľudí. V tomto kritickom období prišli o prácu stovky z nich. „Nejde iba o zmenu technológie, musíme otvoriť nové trhy, na ktorých sme doteraz neboli alebo z ktorých táto spoločnosť odišla,“ povedal vtedy generálny riaditeľ sklární Juraj Vaďura.

Ekonomiku podniku čoraz viac zaťažoval nárast cien energií, drahá výroba, konkurencia, ba i posilnenie koruny voči doláru a libre. O rok neskôr už šiel závod do konkurzu a v marci 2009 ho kúpila spoločnosť Emel Bratislava.

Po neúspešnej reštruktualizácii sa sklárske závody Slovglass Poltár v roku 2011 opäť dostali do konkurzu, o prácu prišlo posledných 435 zamestnancov.

Čítajte viac:

Z vychýrenej sklárne v Utekáči sú ruiny. Zničila ju privatizácia

Záchráni ich Poór?

V septembri 2012 ho z konkurzu vykúpila spoločnosť Convey, za ktorou je veľkopodnikateľ Vladimír Poór. Vedenie sklární, ktorých názov sa zmenil na Poltár Crystal & Steel, sľubovalo, že firma by do dvoch rokov mohla zamestnať asi štyristo ľudí.

Sústrediť sa však mala aj na strojársku výrobu. Ako premiér vysvetlil, že dotácie sľúbil človeku spájanému práve so stranou Smer-SD? Tvrdil, že vláda je pripravená pomôcť len veľkému investorovi, ktorý pôsobí v oblasti výroby skla a má záujem obnoviť výrobu v Poltári.

„Nie tak, že príde ďalší nový vlastník, zoberie pomoc a o pol roka budú sklárne tam, kde teraz. Nebudeme dávať peniaze novým vlastníkom Poltára, ktorí sa objavia odnikadiaľ,“ povedal pred rokmi Robert Fico po zasadnutí vlády v Poltári.

V máji 2014 odklepla vláda Roberta Fica Poórovej firme Poltár Crystal & Steel dotáciu vo výške dvanásť miliónov eur na obnovu sklárskej výroby.

Spoločnosť mala na revanš vytvoriť sľubovaných štyristo pracovných miest, sklárne sa chceli zamerať na strojovo fúkané a lisované výrobky. Poór v Poltári dodnes sklársku výrobu neobnovil.

Firma však spustila strojársku výrobu komponentov pre lokomotívy, vagóny a vysokozdvižné vozíky, v ktorej pracuje asi päť desiatok ľudí. Požiadali sme o rozhovor výkonného riaditeľa spoločnosti Poltár Crystal & Steel Petra Rešetára, ale po dňovom zvažovaní nám do telefónu len stručne oznámil, že nesúhlasí.

O osude poltárskych sklární sa s nami nechcel zhovárať ani primátor mesta Poltár Pavel Gavalec. „Až po voľbách,“ odbil nás bývalý sklár. V telefonáte nám však stihol oznámiť, že Poór žiadnych dvanásť miliónov od vlády nedostal, lebo aj keď mu ich odsúhlasila, boli určené na sklársku techniku a tú neobstaral.

Pozrite si kompletnú FOTOGALÉRIU>>>

Malí spasitelia

Zatiaľ sa zdá, že sklári sa darmo tešili a verili veľkopodnikateľovým sľubom. Budúcnosť sklárstva v Poltári je stále neistá. „Privítali by sme, keby sa výroba rozbehla,“ hovorí Andrej Trčan, riaditeľ importu a exportu firmy Sonne Chrystal, ktorá má približne šesťdesiat zamestnancov a spolupracuje s ďalšími štyridsiatimi živnostníkmi.

Sídli v Poltári, ale malú pobočku má aj v Zlatne. Jej brúsené a bohato zdobené sklárske skvosty poznajú na mnohých miestach v zahraničí. Najväčším odberateľom je Rusko, ale veľa výrobkov ide do moslimských krajín, najmä do Saudskej Arábie.

„Keby spustili poltárske sklárne výrobu, nemuseli by sme surovinu kupovať v Česku. Aj zahraniční klienti by mali väčšiu motiváciu zavítať do Poltára, keby tu toho bolo viac. My robíme krištáľ, poltárske sklárne sa chceli zamerať na hrubé draselné sklo,“ opisuje.

A ako vidí Andrej Trčan sklársku budúcnosť firmy Poltár Crystal & Steel? „Všetci sme skeptickí. Riaditeľ Peter Rešetár je veľmi šikovný a snaží sa robiť všetko pre to, aby tu sklárstvo fungovalo. Zháňajú klientov, chodia na výstavy. Ale vo svete je veľká konkurencia, veď len susední Česi majú desiatky sklární,“ zamýšľa sa.

Spúšť a ticho

V zákrute smerujúcej ku sklárni v Málinci sa vyníma veľká tabuľa s oznamom o predaji bývalého závodu. Nuž, keď k nej dorazíme, ani sa nečudujeme, že ešte nik neprejavil záujem. Plot obrastený burinou, porozbíjané okná, nebezpečné jamy. Všade ticho. Hneď v susedstve je však nenápadná predajňa rozličného tovaru.

„Veru, smutno mi je z tohto výhľadu na bývalé sklárne. Ešte si pamätám, ako sem chodili kamióny po tovar. Aj to, ako prišli nejakí Maďari a celé ich vyrabovali,“ povzdychne si predavačka.

Skláreň Samoterč v Málinci založil Štefan Kuchynka z Utekáča v roku 1852. V roku 1924 sa dostala do konkurzu, o desať rokov však vo veľkej družstevnej sklárni opäť začali s výrobou. Po Nežnej revolúcii bojovala o prežitie. Koncom deväťdesiatych rokov bol už jej osud spečatený.

Posledná zo štvorlístka - Katarínska Huta - v roku 2008 vyrobila posledné kusy preslávenej Zlatej Zuzany. Rozlúčkových tisíc kusov. „S ručnou výrobou skla sme prestali najmä pre jej neefektívnosť,“ povedal vtedajší riaditeľ závodu Pavol Imre.

Sklársky sen spľasol. Šikovní majstri brusiči, leštiči a iní sa zamestnali napríklad v sklárni Rona na Považí, v Česku či v maďarskom Salgótarjáne. A niektorí odišli do dôchodku. S nostalgickými spomienkami na staré dobré časy.

Závod v Katarínskej Hute, ktorá je súčasťou obce Cinobaňa, po krachu poltárskych sklární kúpila pred viac ako troma rokmi v konkurze spoločnosť R-Glass Trade a v blízkej budúcnosti by chcela spustiť sklársku výrobu. Prípravy sú vraj v plnom prúde. Žeby predsa sklárstvu na juhu stredného Slovenska definitívne neodzvonilo?