Po revolúcii vzniklo u nás 600 kostolov. Vyzbierali sa na ne veriaci

Stavba nového kostola je pre architekta hodená rukavica: ukáž, čo vieš! Po páde komunizmu skúsenosti chýbali, nadšenie však nie.

Museli sme pod tú sklenú časť strechy dať plexisklo, aby pánovi farárovi pri omši do kalicha nepadali mŕtve muchy, - hovorí Marcela Huňadyová a ukazuje na svetlík v streche nad oltárom.

„Lenže ony sa potom začali kopiť na tom plexiskle, hrubá vrstva, takmer cez ne nebolo vidieť.“ A to má Kostol svätého Bartolomeja vo Vojkovciach symbolizovať Noemovu archu, kde si mala každá živá bytosť nájsť svoje miesto a prežiť potopu!

Muchy v kalichu

Potopa. Jej symbolom je stena v podobe vlnovky na pravej strane kostola, inak s oválnym pôdorysom. Vstupnú časť od oltárnej zasa oddeľuje strop pripomínajúci rotundu, čiže akýsi návrat k histórii.

Kým vám však na ňu padne pohľad, určite sa vaše oči zastavia na krikľavých farbách nad vlnovkovou stenou. Ktovie, čo naozaj symbolizuje, ale pripomína dúhu. Takú, akú vídať na dúhových pochodoch. Tým sa výtvarná výzdoba svätostánku končí.

„Došli nám peniaze,“ vysvetľuje žena. „A maliar Vladimír Popovič povedal, že sochy svätých dorobí na steny až potom, keď si ich obyvatelia obce kúpia. Každý svojho svätého, ale nikto taký sa nenašiel.“

Prekvapenia však stále nemajú koniec. Dozvedáme sa, že pôvodný čierny oltárny kríž praskol, tak ho „zapuzdrili“ do svetlých dosiek a keď už na tom robili, pridali aj Umučenie. Hoci jeho základný kameň vysvätili v roku 1990, už museli meniť podlahové kúrenie.

Z elektrického na plynové, lebo elektrina je veľmi drahá. Aj tak však bolo v kostole, ktorý, mimochodom, získal v roku 1994 prestížnu Cenu Dušana Jurkoviča, iba dvanásť stupňov Celzia. Nuž, a pokiaľ ide o návštevnosť, „Noemova archa“ vraj býva plná len v nedeľu.

Ukáž, čo vieš!“

Dopracovať sa k číslu, koľko nových kostolov sa na Slovensku postavilo po roku 1989, je zložité. Na konci roku 2013 sme mali 6 139 bohoslužobných objektov, teda chrámov, kostolov, modlitební či kaplniek. V rokoch 2000 až 2013 ich bolo dostavaných 413 a s tými, ktoré postavili od revolúcie do roku 2000, by ich malo byť okolo šesťsto.

„Výstavba kostolov a sakrálnych objektov je vnútornou záležitosťou cirkví, presné údaje majú iba cirkvi samotné,“ dozvedeli sme sa od Jozefa Bednára z Ministerstva kultúry SR. Šesťsto za dvadsaťpäť rokov nie je málo.

„Po druhej svetovej vojne sa na Slovensku kostoly vlastne nestavali. Nesmeli sa stavať. Budúci architekti sa o nich v škole učili iba v rámci dejín a celá história sa končila barokom.

Väčšinu takýchto objektov nahradili štátne, kde sa deti vítali namiesto krstu v kostole, kde sa konala rozlúčka so zosnulými, kde sa ľudia sobášili. Logicky teda ani architekti nemali so stavaním kostolov skúsenosti,“ hovorí architektka profesorka Janka Krivošová, ktorá sa cirkevným stavbám na Slovensku venovala aj v samostatnej publikácii.

Skúsenosti neboli, ale keď v deväťdesiatych rokoch prišiel na Slovensko Ján Pavol II., v Nitre pod šírym nebom vysvätili naraz tristo základných kameňov pre nové kostoly, ktoré sa dočkali svojho boomu.

„Keď už mali katolícke farnosti takéto základné kamene, pustili sa do práce. A nielen na tých nových. Veľa kostolov zostalo rozostavaných po roku 1968, po dubčekovskej ére, keď ich ďalší vývoj spoločnosti doslova zmrazil.

Po nežnej revolúcii teda dokončievali tie zo sedemdesiatych rokov, stavali nové, betónovali, pokrývali, venovali tomu veľa vlastnej práce i peňazí vyzbieraných od veriacich. Bolo to naozaj obdivuhodné, avšak výsledok mnoho ráz všetkému tomuto úsiliu vôbec nezodpovedá.“

Dodáva tiež, že stavba nového kostola je pre architekta hodená rukavica: ukáž, čo vieš!

„Skúsenosti chýbali, nadšenie nie. Kto by si dal vziať životnú šancu? Niekedy sa však na architekta či stavbyvedúceho dokonca celkom zabudlo, o to sú výsledky menej šťastné.“

A tak nám po celej krajine pribúdali čudá. Kostol so sklenou klenbou, ktorý akoby kopíroval tie, čo Nemci zakonzervovali po bombardovaní v druhej svetovej vojne. Evanjelický kostol podobný škatuli, kam sa svetlo vôbec nedostane, hoci práve evanjelici mávali na svojich svätostánkoch veľké okná.

Darmo Stvoriteľ povedal, že svetlo je dobré, architekt s ním nesúhlasil. Kostoly s kadejako poohýbanými vonkajšími múrmi. Kostol situovaný doslova na trhovisku, musíte ho viackrát obehnúť, kým objavíte vchod. Kostol, ktorého veža pripomína dokonca falický symbol!

„Všetci mali veľké oči, stavali veľké priestory náročné na energie i na upratovanie a s plochými strechami, vhodnými skôr pre Maroko ako pre Slovensko,“ dodáva Janka Krivošová.

Dar Bohu

Buďme konkrétni. Kostol dvoch sŕdc v Liptovských Sliačoch. „Dar Bohu do nového milénia...“ ako hlása nápis na skle. Vedľa cedule na tom istom skle: „Na budúcu nedeľu je zbierka na upratovanie kostola za mesiac december a január.“

Aby ste si to mohli prečítať, musíte sa vyštverať po zasneženom a šmykľavom chodníku hore. Ten vedie popod niečo ťažko identifikovateľné, čo by sa podľa nášho laického názoru skôr hodilo do Flintstonovcov než pred svätostánok - dve brvná a na nich - všetko od výmyslu sveta. Kamene i kov.

Pokiaľ ide o materiál, Kostol dvoch sŕdc naozaj na ničom nešetril a fantázii sa medze nekládli. Kov, sklo a mramor pri vstupe, akási polorotunda so slamenou strechou v pravej časti, drevená krytina na výbežku v ľavej časti a bledomodrá omietka zozadu.

Okrem kríža, ku ktorému vedú kovové schodíky pripomínajúce skokanský mostík na kúpalisku, kostolu dominuje tyč s kolesom vyrastajúca zo strechy.

Aby sme nehodnotili iba my, povedzme to slovami staršej ženy z dediny: „Nechodím tam. Mne to pripomína meteorologickú stanicu.“ „Bolo tu iba močarisko a kríž,“ hovorí správca farnosti Jaroslav Rusnák v Brezovici na Orave.

„Kedysi sa rozhodovalo, či tu bude nový kostol, alebo požiarna zbrojnica. Vyhral kostol, ale po roku 1970 ho už stavať nesmeli. Postavili ho až v roku 1993 vďaka finančným zbierkam farníkov.“

Keď si obzeráte Kostol svätého Cyrila a Metoda, určite si spomeniete na slová: menej je niekedy viac alebo krása spočíva v jednoduchosti! Dokonale zapadol do okolitého prostredia, oku nič neprekáža. Akoby tu stál vždy.

„Kapacita starého kostolíka z 18. storočia, ktorému dnes hovoríme modrý, nestačila. Preto v Brezovici postavili tento a v modrom bývajú omše iba v sobotu a len od mája do septembra.“ Nový kostol sa mu páči, podľa jeho slov bol problém iba s tým, kam umiestniť Boží hrob. Tak dostavali Kaplnku Panny Márie.

Horšie je to s vykurovaním: podlahové kúrenie má 54 blokov a každý z nich ťahá 1 400 wattov, čo sa na konci mesiaca vždy premení na faktúru vo výške 500 eur. Napriek tomu je v kostole, na ktorého streche leží sneh, chladno. A kým sa omša skončí, máte nohy ako kus ľadu.

Vnímanie priestoru

V Exercičnom dome svätého Ignáca pod kalváriou v Prešove sídli komunita jezuitov. K objektu patrí aj kostol z roku 1993 - skrúca sa ako ulita končiaca sa vežou. „Je to vec architekta,“ hovorí jeden z rehoľníkov, my dodávame - a majetok jezuitov.

Maľba svätého Ignáca z Loyoly na jeho vonkajšej stene trocha pripomína naivné umenie našich krajanov z Kovačice. Sečovce, gréckokatolícky Chrám presvätej Bohorodičky. Zachráň nás, hlása nápis na kostole s deravou vežou.

Kostol Božieho milosrdenstva v Košiciach, skrytý vo svojej kovovej streche takmer po zem, prekvapí ľahkosťou a krásou tvarov vnútri. Ľudský rozmer mu dodáva drevo, človek má pocit, že sa ocitol na lodi. Kostol v oravskej Hornej Lehote, naopak, šokuje betónom i čudesnými tvarmi.

Nezaostáva ani Bratislava. Kostol v Dúbravke pripomína Pamätník kozmonautiky pri Výstave úspechov národného hospodárstva v Moskve než svätostánok. Jedinému novému evanjelickému kostolu v Petržalke chýba svetlo a nový kostol na Teplickej ulici je v panelákovej džungli obložený drevom. Jeho architektom je Ľubomír Závodný.

„Práve betón všade okolo ma viedol k myšlienke dať mu mäkšie tvary i materiál. Stavbu treba vnímať v kontexte prostredia a niekedy aj tvrdý zásah môže byť prínosom. Pastoračnému centru, ktoré potrebuje spoločenskú i farskú časť, som dal tvar roztvorenej náruče. Spoločenská časť je čiastočne pod úrovňou terénu, tak som navrhol zelenú strechu. Bol to jeden z ôsmich návrhov, víťazný,“ hovorí.

Vysvetľuje tiež, že dnešné kostoly majú iný pôdorys než niekdajšie. „Ak sa kostoly kedysi stavali s pôdorysom do kríža a najdôležitejší bol kňaz, dnes je to najmä o spoločenstve veriacich. Zmenilo sa to po Druhom vatikánskom koncile v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Preto majú moderné kostoly zvyčajne oválny tvar, čo má svoju mystiku i poetiku.“

Ako hovorí, dobrý architekt dokáže naprojektovať akýkoľvek typ stavby, banku či chrám, ide len o vnímanie priestoru. Architekti nie sú prísne špecializovaní.

„Je to o invencii, kreativite, poetike. Doposiaľ som staval štyri kostoly, pričom vždy spolupracujem s farskou radou. Nie je to totiž architekt, kto robí kostol kostolom, ale spoločenstvo ľudí. A niektorým je jednoducho proti vôli ísť do moderného kostola.“

A jeho názor na súčasnú sakrálnu architektúru? „Situácia v architektúre je priamoúmerná situácii v spoločnosti. Myslím si však, že súčasné kostoly sú z hľadiska spoločenstva lepšie než tie, ktoré sa stavali pod diktátom cirkvi.“

Jeden vyvalili, druhý postavili

„Taký sme ho zrobili, kto by ho prerábal?!“ odpovedá starší muž pri Kostole Najsvätejšieho srdca Ježišovho v Lomnej na Orave na otázku, či sa mu ich nový kostol páči.

Tvrdí, že ho stavali dlho, lebo chýbali peniaze, a dávali naň aj ľudia zo susedných dedín. Ale podarilo sa, o čom svedčí aj pamätná doska: „Najsvätejšej Trojici a nepoškvrnenej matke cirkvi ďakujeme za zrod a rozvoj diela evanjelizácie a formácie pri príležitosti 30. výročia prvej oázy v Lomnej.“

Tvar veže človeka síce udiví, ale čo už. „Stojí na mieste starého kostola, ten sme vyvalili a postavili sme tento,“ hovorí pani poštárka a vysvetľuje, že kým ho stavali namiesto toho vyvaleného, modlili sa v kulturáku a ten museli nakrátko aj vysvätiť.

Ale teraz je všetko, ako má byť, kulturák je opäť kulturák aj kostol stojí. Veď to. Stojí. Šesťsto nových kostolov na Slovensku. Ani jeden z nich nefinancovalo ministerstvo kultúry, skladali sa na ne najmä veriaci.

Keď sme sa spýtali Martina Kramaru z Konferencie biskupov Slovenska, či sa farnosti obracajú na ich liturgickú radu, ak chcú stavať nový kostol, dozvedeli sme sa: „Jednotlivé diecézy majú zriadené komisie, v ktorých kompetencii je dohľad nad sakrálnymi stavbami.“ Možno by mali vo svojich požiadavkách trocha pritvrdiť.

Vianočné tipy na darček