Smutná zmena: Po ničivých kalamitách slovenské hory tragicky zmenili svoju tvár.

Podľa ochranárov zásahy človeka do prírody zabíjajú živočíchy. Lesníci hovoria o zbytočnej hystérii

Najnovšia iniciatíva ochrancov prírody s názvom My sme les rozbúrila verejnú mienku.

Rozhnevaní ľudia reagujú hlavne na video šíriace sa internetom, ktoré naznačuje, že v našej prírode zúri neúmerná ťažba dreva a z pohorí, niekedy plných stromov, sa stávajú smutné holé planiny. Pravda. Rúbeme viac, hluk mechanizmov sa stal v lesoch takmer neodmysliteľnou kulisou, tisícky kamiónov odvážajú drevo zo Slovenska a hektáre porastov akoby sa vyparili.

Ťažiť či neťažiť?: Lesníci a ochranári sa na ideálnej koncepcii nevedia zhodnúť
Ťažiť či neťažiť?: Lesníci a ochranári sa na ideálnej koncepcii nevedia zhodnúť
Archív E.B

Napriek tomu lesníci tvrdia, že lesov každoročne pribúda a v spoločnosti vypukla zbytočná hystéria založená na neúplných či dokonca klamlivých informáciách. Samotní ochranári v rozhovoroch pripúšťajú, že lesov síce máme stále dosť, len nie takých, aké by mali byť. Sú presvedčení, že ťažba kalamitného dreva prírode škodí a po najhorších prírodných katastrofách či útokoch lykožrútov si hora dokáže pomôcť sama. Lepšie než človek. I keď na oboch frontoch stoja skúsení odborníci, ich vyjadrenia sa diametrálne odlišujú.

Emotívne video

Známe osobnosti burcujúce verejnosť z letargie, dramatické obrazy zdevastovanej krajiny, alarmujúce čísla, emotívna hudba... Filmári a herci odviedli dobrú prácu, vďaka ktorej kampaň podporilo vyše šesťdesiattisíc ľudí. A ich počet rastie. Veď kto by si želal, aby sa z malebného Slovenska stala mesačná krajina so zničenou prírodou, zmietaná povodňami a suchom? Je situácia skutočne taká zlá, ako ukazuje videofilm? Naozaj ťažba dreva aj v najchránenejších lokalitách našej krajiny prekročila únosnú hranicu?

Chcú, ale nemôžu: „Ministerstvo životného prostredia našim aktivitám síce vyjadrilo podporu, chýbajú mu však kompetencie,“ hovorí Erik Baláž.
Chcú, ale nemôžu: „Ministerstvo životného prostredia našim aktivitám síce vyjadrilo podporu, chýbajú mu však kompetencie,“ hovorí Erik Baláž.
Peter Galan

Filmár a ekológ Erik Baláž, ktorý spolu s umelcami a ochranármi za kampaňou stojí, tvrdí, že áno a je najvyšší čas upozorniť na to verejnosť. „Všetky ostatné kroky sme už urobili, podávali podnety na súd, vstupovali do správnych konaní. Stále to však bolo málo, bolo treba urobiť niečo veľké,“hovorí. Tento ochranár má za sebou viacero úspešných projektov. Tvorba filmov je pre neho spôsob, ako dostať dobré myšlienky medzi ľudí, ovplyvniť verejnú mienku a vyvíjať tlak na politikov. Pretože práve oni šafárenie s lesmi umožnili a oni ho musia zastaviť. „Politici vytvárajú pravidlá, ktoré chránia hlavne záujmy podnikateľov zarábajúcich na ťažbe dreva, poľovníkov, poberateľov štátnych dotácií na nezmyselné aktivity v prírode. Pritom štátna ochrana prírody je doslova paralyzovaná. Takmer o ničom nerozhoduje, nespravuje žiadne územie.“

Za najväčší úspech snaženia ochranárov pokladá Erik Baláž zastavenie hospodárskej činnosti v Tichej a Kôprovej doline. „Je to územie, ktoré má takmer sto štvorcových kilometrov a po dlhom boji sa podarilo zachrániť ho. Napriek štátu. Dnes máme v Tatrách jedno z najväčších divých území, aké v Európe existuje.“

Práve Tichá a Kôprová dolina sú podľa neho modelovým príkladom toho, že nezasahovať do prírody má zmysel. Iniciatíva My sme les je prirodzeným pokračovaním ich práce. Tentoraz ide o spoločný projekt ochranárov, nadšencov a umelcov, ktorí chcú prírodu chrániť. Bez finančnej podpory zo zahraničia, bez grantov. „Všetci na tom pracovali a naďalej pracujú zadarmo,“ pokračuje Erik Baláž. Videom a internetovou stránkou totiž nekončia. Už dnes musia reagovať na tisícky e-mailov a správ na sociálnych sieťach. Pre obrovský záujem chcú vytvoriť verejné diskusné fórum. Aby sa k problematike mohli vyjadriť všetci občania.

Zisťovanie stavu lesa: Na monitorovanie využívajú lesohospodári najmodernejšie technológie.
Zisťovanie stavu lesa: Na monitorovanie využívajú lesohospodári najmodernejšie technológie.
NLC

O čo im ide? „Lesy tu boli stovky miliónov rokov a nikdy nepotrebovali človeka, aby prežili,“vysvetľuje Baláž, podľa ktorého neexistuje dobrý ľudský zásah do prírody. Len menej zlý. „Tam, kde necháme prírodu, aby si poradila sama, je dokonca aj podkôrneho hmyzu menej! Dôkazom je práve Tichá dolina.“

Myslí si, že za rozdielne vnímanie problematiky môže presvedčenie lesníkov, že lesy sú na Slovensku vďaka nim. Je pravda, že oni ich skutočne pred desiatkami rokov sadili. Dobrí ľudia v dobrej viere, že pomáhajú. Baláž je však presvedčený, že by vyrástli aj bez nich. Spontánne a lepšie. „Naše slová vnímajú ako obviňovanie, že oni aj ich predkovia to robili zle. My však tvrdíme niečo iné. Že sú tu nové poznatky, nové očakávania. Lesníci poskytujú nejakú službu pre spoločnosť, ale zabudli sa spýtať, či to spoločnosť naozaj chce. To, čo robili pred sto rokmi, chcú robiť aj teraz. Lenže svet sa zmenil a oni by to mali prijať. Inak na to sami doplatia.“

Odmieta vyjadrenia, že lesov na Slovensku pribúda. „Nie je to pravda. Aj keby bola, štyristoročné stromy nie sú to isté ako jedno-dvojročné. Stromčeky po kolená nie sú les! Mne je úplne jedno, koľko máme smrekových monokultúr. Problém je, že prichádzame o staré lesy. Podľa satelitných snímok je to za posledných desať-pätnásť rokov zhruba 700 štvorcových kilometrov. To sú tie, kde sa mnoho storočí tvorila humusová vrstva zadržiavajúca vodu v prírode. Pre ich likvidáciu prichádzajú povodne i obdobia sucha.“

Pýta sa, načo sú nám národné parky, kde reálna ochrana prírody nefunguje. Je však realista a vie, že okamžitá náprava nie je možná. V prvom rade chcú dosiahnuť, aby sa hospodárska činnosť okamžite zastavila aspoň v najcennejších lokalitách, kde ešte stále máme zvyšky pralesov.

Vyhladované lesy

Vedecký pracovník a docent na Katedre aplikovanej ekológie Technickej univerzity vo Zvolene Michal Wiezik rovnako považuje za ústredný problém tak-zvané náhodné ťažby dreva v lokalitách postihnutých kalamitami. „Dôsledky prírodných katastrof riešia lesníci štandardným postupom - mŕtve a napadnuté drevo spracujú, zužitkujú a tak chcú zamedziť ďalšiemu šíreniu škodlivých činiteľov. To je prijateľný postup v hospodárskych lesoch, ale nie na územiach, kde je prioritná ochrana prírody,“ vysvetľuje. „Odvoz mŕtveho dreva z lesa má totiž negatívny dosah na ekosystém. Strácame lesné biotopy, živočíšne i rastlinné druhy. V prísne chránených lokalitách by sa žiadna hospodárska činnosť nemala robiť. Nakoniec, hovorí to aj zákon.“

Ako pokračuje, podstata lesa je založená na recyklácii hmoty počas stáročí. "Ak strom zomrie, je jedno, či následkom kalamity, sucha, alebo podkôrneho hmyzu, rozloží sa a tak vytvára predpoklady na existenciu ďalších organizmov. Je to prirodzený cyklus. Ak ho narušíme a drevo vyťažíme, nemá sa čo rozložiť a nemá sa ako vybudovať ďalšia štruktúra. V podstate les vyhladujeme. Nehovoriac o tom, že hospodársky les nielenže menej pohlcuje oxid uhličitý z ovzdušia, ale po ťažbe ho z pôdy sám uvoľňuje.“

Nefunkčné plantáže

Dôležité je, že na mŕtve drevo je viazaná tretina druhov v lese. Tisícky mikróbov, živočíchov, lišajníkov, húb... Všetky funkcie, ktoré zabezpečujú, sa stratia - návrat živín do pôdy, rozklad drevnej hmoty, potravné reťazce. Týmito druhmi sa živia ďalšie. Ak chýbajú, vzniká neprirodzený stav, extrémom je hospodárska monokultúra. Na Slovensku je bežný trend, že lesníci vyťažia drevo a plochy znovu zalesnia. To však z ochranárskeho hľadiska nestačí. Funkčný ekosystém sa redukuje na plantáž drevín. Tento typ lesa poznáme aj v Tatrách - husto nasadené smreky s vysokými vyvetvenými kmeňmi, v poraste chýba svetlo a zem pokrýva hrubá vrstva ihličia. Z takýchto miest sa stráca väčšina lesných druhov. Citlivo na to reaguje hlucháň, ale aj ďatle, niektoré druhy sov, motýle.

„V lese, ktorý sa vyvíja prirodzene, je oveľa viac priestoru, sú v ňom húštiny čučoriedok, pestrý rastlinný podrast. Pocitovo aj vizuálne je to priepastný rozdiel. To, čo sa u nás deje, je možné preto, lebo máme stabilnú pôdu. Keby sa podobné odlesnenia robili napríklad v Indonézii, v Latinskej Amerike, za dva-
-tri roky tam nebude pôda, na ktorej by dokázali rásť dreviny. U nás síce stromy znovu narastú, no je riziko, že o sto-dvesto rokov môže pôda skolabovať.“

Je presvedčený, že by sme nemali robiť chyby spred päťdesiatich rokov, keď sa do vyťaženej holiny umelo „vysádzali Tatry“, pretože sa ľahko môže zopakovať katastrofický scenár z rokov 2004 alebo 2014.

„Samovývoj lesa je nielen lepší, ale dokonca rýchlejší. Stačí porovnať Tichú a Kôprovú dolinu s úsekmi, kde sú umelo vysadené stromčeky, z ktorých mnohé vysychajú. To už nie sú len teórie, rozdiel vidíme na vlastné oči.“

Aj divočina zarába

Michal Wiezik zdôrazňuje, že nikto nemieni zastaviť lesnícku činnosť. To, na čom im záleží, sú chránené lokality. Päť percent celého územia Slovenska, niečo vyše desať percent lesov. „Máme deväť národných parkov, ale žiadny nespĺňa medzinárodné štandardy. V každom sa ťaží, hospodári, poľuje, budujú sa rekreačné strediská. Výsledkom je, že skutočný národný park vlastne nemáme ani jeden.“

Dodáva, že dnes vieme o ekológii viac ako pred päťdesiatimi rokmi. Môžeme sa teda vyhnúť nesprávnym rozhodnutiam.

„Skôr či neskôr budú musieť byť chránené územia na podstatnej časti svojej plochy vylúčené z hospodárskej činnosti. V jadrovej zóne sa bude chrániť divá príroda a les sa bude regenerovať sám. To, samozrejme, neznamená, že ich nebudeme využívať - na rekreácie, ľahkú turistiku."Príkladov je veľa v mnohých európskych krajinách i zámorí, kde divú prírodu ukazujú ľuďom. To nie je čierna diera, v ktorej sa strácajú peniaze. Naopak, stúpa návštevnosť a tá generuje obrovské príjmy. Príklady by sa našli aj u nás. Po tom, čo sa v Bavorskom lese zastavila ťažba a spracovanie dreva, prináša pre región vyšší zisk.

Z druhej strany

Lesníci vidia celú problematiku inak. Hovoria, že ochranári zavádzajú, ba dokonca klamú. „My nepracujeme s dojmami, ale s vedeckými poznatkami, reálnymi číslami a overiteľnými faktmi,“reaguje generálny riaditeľ Národného lesníckeho centra (NLC) vo Zvolene Ľuboš Halvoň. „Možno je to pre verejnosť menej príťažlivé ako emotívne video so známymi hercami. Pravda je, že máme vypracovaný systém hospodárskej úpravy lesa, ktorý nám závidia v celej Európe. Odborníci z vyspelých krajín k nám chodia po know-how. Dokonca strategické dokumenty Európskej únie hovoria, že by ho mali prijať všetky štáty Únie. Nič sa nerobí náhodne. Najmodernejšími technológiami, za ktoré získalo NLC ocenenie na medzinárodnej konferencii ITAPA, laserovým skenovaním a leteckým snímkovaním s vysokým rozlíšením, podrobne zisťujeme stav lesov, plánujeme, čo a ako tam robiť, aby sme zabezpečili trvalú udržateľnosť hospodárenia.“

Ako pokračuje, zatiaľ čo v niektorých štátoch lesy doslova zmizli, u nás ich výmera permanentne stúpa. V roku 1950 ich bolo 1,6 milióna hektárov, súčasný stav je 2,14 milióna. Nehovoriac o zhruba tristotisíc hektároch porastov, ktoré sú na poľnohospodárskej pôde.

Ľuboš Halvoň upozorňuje na nepravdivé tvrdenia ochranárov, ktorí kalamitné plochy vydávajú za lesnícku činnosť. „Všetky sú spôsobené veternou kalamitou, s ktorou sa lesníci snažia vyrovnať a minimalizovať škody. Zalesňujú ich, vyberajú najvhodnejšie dreviny na dané územie a spoločne hľadajú spôsoby obnovy blízke prírode. Takzvané holoruby sú už minulosť.“ Odmieta vyhlásenia o tom, že k ničivej kalamite v Tatrách prispelo v minulosti vysádzanie nevhodných stromov do nestabilnej pôdy. „Silný vietor vtedy ohýbal aj kovové rúry. Jednoducho stojíme proti klimatickej zmene a musíme rátať s takýmito extrémnymi vplyvmi počasia.“

Riaditeľ nerozumie, prečo sa lesníci stali cieľom útokov nielen ochranárov, ale aj verejnosti. „Veď vysoký počet chránených území je práve zásluha generácií lesníkov pred nami. Okrem toho máme na Slovensku jeden z najprísnejších zákonov o lesoch v celej Európe a naša činnosť je prísne kontrolovaná. Po každej ťažbe sa musí plocha zalesniť a zabezpečiť.“

Rôzne koncepcie

Halvoň nesúhlasí s tým, že mŕtve alebo vyschnuté stromy majú po kalamite zostať v lese. „Pozrite sa na Kysuce, tam práve preto dochádza k sekundárnej kalamite spôsobenej podkôrnym hmyzom. Tatry boli to isté. Keby sa vtedy drevo spracovalo, škody nemuseli byť také rozsiahle. Ochranári môžu hovoriť o tom, že príroda si pomôže sama. Tu sa jej to nepodarilo.“

Pripúšťa, že v súčasnosti ťažíme deväť miliónov kubíkov dreva ročne, dodáva však, že je to dočasný stav, ktorý to umožňuje. O pár rokov sa situácia zmení a ťažba výrazne poklesne. „Podstatné je, že lesohospodári nikdy neťažia viac, než narastie. Dokonca idú pod povolené limity v objeme niekoľkých miliónov kubických metrov!“

Neteší ho ani to, že slovenské drevo vyvážame do cudziny. „Je absurdné, že naši ľudia nevedia zohnať drevo na kúrenie a ja sám musím kupovať dánske vianočné stromčeky. Máme však otvorený trh, ktorý lesníci nemajú ako ovplyvniť. Je chyba našich podnikateľov, že drevo nevedia sami spracovať alebo že zaň nezaplatia.“

Pripomína, že takmer 40 percent územia Slovenska je zaradených do nejakého stupňa ochrany prírody. V západnej Európe sa nedostanú ani na 10 percent. „My preferujeme aktívnu ochranu, pretože sa ukázalo, že samovývoj nefunguje všade. Samozrejme, môžeme sa s ochranármi sporiť, ktorá koncepcia je efektívnejšia. To však nejde bez diskusie a práce s faktmi. Žiaľ, žijeme v období, keď verejnosť dá viac na emócie než na fakty. My s lesom žijeme dennodenne a chceme, aby rozkvital. Preto sme lesníci...“