Zlomený: Psy v osadách trú biedu. Väčšina z nich nezíska suverenitu ani po tom, keď sa dostanú do rúk novému majiteľovi.

Podvyživené, choré a zranené: Psy v osadách prežívajú v otrasných podmienkach

Zákon neurčuje, kto a ako sa má postarať o bezprizorné psy. Igor Tomko sa tým na východe Slovenska živí.

Do osady na Ulici duklianskych hrdinov pomaly vchádza auto označené psou tvárou. Hrajúce sa rómske deti mu rýchlo uhýbajú, dospelí už menej ochotne. Pomedzi nich pobiehajú psy. Nedefinovateľné plemená, miešance, oriešky, pouličné zmesky. Sme v jednej z troch rómskych osád v Medzilaborciach, v „revíri“ Igora Tomka. Šarhu tu všetci dobre poznajú.

„On berie psov,“ vysvetľuje asi osemročné dievčatko zo skupinky, ktorá sa zhŕkla okolo vozidla. Detváky sa potom ako na povel rozutekajú po sídlisku. „Tu je pes, tu je!“ hlásia a vyzbrojené palicami a kameňmi v rukách naháňajú fľakatého orieška, ktorý sa usiluje utiecť.

Lucy doslúžila

„Puntík hryzie, berte ho het!“ kričia deti. „Puntík nehryzie,“ obhajuje ho jeden z chlapcov a berie ho na ruky. „To tvoj? Ta ho sebe zavri,“ zapojí sa do dišputy Igor Tomko. Oficiálne je asanátor, vykonáva odchyt zabehnutých zvierat. Sám si však vraví šarha.

Napriek tomu, že toto pomenovanie, ako vraví, mnohí vnímajú negatívne - pokladajú ho za hulváta a vraha psov. A predsa má tento človek psy veľmi rád. Puntík mizne v jednom z domov a na Ulici duklianskych hrdinov zrazu niet ani psej nohy. Pri garáži stoja dvaja chlapci, strážnici, cez vybité okná počuť štekot najlepšieho priateľa človeka.

Kňučanie sa ozýva aj z pivnice. Dobre vedia, že do príbytkov šarha vstúpiť nesmie. A to ani vtedy, keby tam domáci skrývali nebezpečného psa. Nepomôže ani mestská polícia, ktorá ho zvyčajne sprevádza, Rómov nepresvedčí ani terénny pracovník, ktorý sa v rámci národného projektu Terénna sociálna práca v obciach pravidelne stretáva s problémami komunity.

„Je to jeden z problémov,“ priznáva. „Niekedy sa pri práci v teréne stretneme s agresívnym psom a dáme o ňom vedieť, ale niekedy ich odovzdajú aj sami,“ vysvetľuje.

Ako na zavolanie, šarhovi sa prihovorí jeden z miestnych. Vlastní psa, ktorého chce odovzdať. „Má dvanásť rokov a bojím sa, že mi tu umrie na starobu,“ vysvetľuje Miroslav Varecha. Čo s ním potom? Iba problémy. Ako vraví šarha, neraz takýchto psov nájdu ľudia len tak voľne pohodených.

„Lucy mi strážila drevo a káru. Bude mi chýbať,“ prehodí a ťahá psa za provizórny obojok z riadovej handry von ešte zo šopy. Lucy si očividne vytrpela svoje. Pod pravým uchom je rozďavená veľká rana, jedna z mnohých. Okolo očí steká hnis. „Deti vyliezajú na strechu garáže a hádžu do nej kamene,“ vysvetľuje majiteľ.

Psa vraj nikdy nebil. Igor Tomko vyťahuje z auta kosť s kúskami mäsa, Lucy sa do nej zahryzne, akoby takú ešte nevidela, a nechá sa odviesť do auta. „Tá je už spokojná,“ hovorí a zatvára za ňou dvere. Odteraz je na šarhovi, aby sa o psa postaral.

Veterinárna prehliadka a vstupná dvadsaťosemdňová karanténa. Potom sa začína tá najťažšia časť - pokus umiestniť ho. Ak sa to nepodarí… Takto končia nebezpečné, prestarnuté, ťažko ranené psy. Pri pohľade na Lucy si smutne vzdychne: „Kto si ju vezme?“

Pingo, Džano, Kelly

V druhej medzilaborskej osade na Zámočníckej ulici je scenár navlas rovnaký. Psy miznú krátko po tom, ako šarha vystúpi z auta. Niektoré deti sa rozhodnú udávať: „Rexi, Berny, Cica, Džano... Tí sú dobrí. Kelly je veľký, čierny a hryzie,“ hovorí chlapec a ukazuje, kadiaľ sa za štvornohým agresorom treba vybrať. Po Kellym však ani chýru. Na agresívne psy sa sťažuje aj starší muž, ktorému popri nohe kráča srnčí ratlík. „Keby som nedával pozor, zožrali by mi ho.“

Pred vlastnoručne postavenou chalupou stojí Valéria Grundzová a kúsok od nej leží pekný biely pes. Pobáda synov, aby ho vzali dnu. „Pingo nikomu nič nerobí,“ zakričí na Igora Tomka.

Psa dostala ešte ako šteňa od policajta. Udialo sa to pred tromi rokmi. Odvtedy Pingo žije s ňou a jej rodinou. Očkovaný nie je, no nikomu vraj neublíži. Na priedomí chatrčí takto polihujú aj ďalšie psy, viaceré priviazané alebo za ohrádkou. Dva vlčiaky sa vyvaľujú na balkóne prvého poschodia, pred svetom ich - alebo svet pred nimi - chráni iba opretá paleta.

Na večnom úteku

Túlavých a bezprizorných psov na východe ubúda, čo Igora Tomka teší. Víziu zaočkovať deväťdesiat percent psov však považuje za utópiu. „Úspech je už to, že občas nemám z osád čo brať, že psy nehryzú decká a dá sa tu chodiť,“ vysvetľuje.

Situácia je lepšia, ako keď v roku 2005 začínal. „Vtedy som v jednej osade naložil do Avie tridsaťsedem psov a do karantény vykladal štyridsaťjeden,“ spomína. Jedna suka cestou vrhla mladé.

Nebezpečenstvo však stále existuje. Psy v osadách formálne nikomu nepatria, na registráciu, dane či očkovania by ste sa tu pýtali márne. Čo žerú? „Rómovia im vždy niečo šmaria,“ vysvetľuje Marcela Cicková, vyklonená z okna prízemného bytu.

Nepohrdnú ani potkanmi, ktoré v množstve odpadkov našli raj. Aj táto päťnásobná matka mala ešte pred rokom psa, ale nakoniec ho dala šarhovi. „Nemala som ho čím kŕmiť,“ vysvetľuje.

Psy v osadách nerobievajú problémy, kým sa nepremnožia, nevytvoria agresívne svorky. Agresívneho psa nestretnete často. Väčšina tam žijúcich zvierat je uzavretá do seba - stiahnutý chvost, neisté pohyby, strach z ľudí, denne pred niekým musia utekať. Niekto týmto psom zlomil charakter. Prežívajú v otrasných podmienkach, podvyživené, choré, zranené.

Na to, že pes je najlepší priateľ človeka, si miestni často spomenú, až keď pricestuje Igor Tomko so svojím autom. Hoci podľa šarhu sa najhoršie darí psom v osadách, s otrasným správaním k zvieratám sa stretáva aj inde.

„Zavolali ma ku kontajneru, z ktorého sa ozýval štekot,“ spomína. Vytiahol z neho polomŕtvu čivavu, ktorej pri vyšetrení našli dve jazvy po cisárskom reze. „Použili ju ako továreň na šteňatá. Keď zostarla, zbavili sa jej,“ dodáva.

Psy z osád sa od tých mestských líšia aj tým, že sa za nimi nikto nezháňa. Mestskí zatúlanci sú na tom lepšie, majitelia ich hľadajú. Podľa Igora Tomka by veľmi pomohli čipy, ktoré vlani nariadili a vzápätí zrušili. „Cez veterinára by stačilo v databáze vyhľadať majiteľa. Ale asi by to bolo príliš jednoduché,“ hovorí.

Uspal býka, chytal hada

Asanátora si musí zabezpečiť každá obec. Igor Tomko je živnostník a s viacerými obcami na východnom Slovensku má podpísanú zmluvu. Odchyt túlavých zvierat, odvoz, karanténa, umiestnenie alebo eutanázia a - kafiléria. Ale to nie je všetko.

„Raz sa býk odtrhol z lana. Asi ho zle hnali späť do ohrady, bol riadne rozzúrený. Vbehol do dediny a tam dal dole chlapa z bicykla. Býka sa mi podarilo uspať, no naložiť tristopäťdesiat kilogramov na korbu nebola žiadna zábava."

"Sotva sme ho rozviazali, bol na nohách a my sme stihli len popreskakovať cez ohradu. Vtedy som sa za sekundu pomodlil Otčenáš. Druhého býka som ‚skolil‘ v priemyselnej zóne po tom, ako sa vybral nakupovať do supermarketu,“ smeje sa. Horšie spomienky ako na býky má na hada. „Neznášam ich, na rukách mám husiu kožu už len pri predstave plaza.“

A predsa jedného naháňal po reštauračnej kuchyni. Prípady mu nahlasujú obce, obyvatelia alebo mestská polícia. „Aj Rómovia nám volajú, že majú problémy so psami,“ hovorí Vladimír Kocan, zástupca náčelníka Mestskej polície v Humennom. Podľa jeho slov nie je nič neobvyklé, že ľudia sa psov boja. Potvrdzuje však, že psie útoky ešte neriešili, no to, že ľudia trápili psy, áno.

Prestupná stanica

Karanténna stanica Igora Tomka. Prestupná stanica medzi nebom a zemou. Nájde sa pre zviera nový majiteľ alebo nie? Táto je neďaleko Humenného, ale dosť ďaleko na to, aby štekot nikoho nerušil. Za mrežami sedí zo tridsať psov. Práve k nim pribudla Lucy z Medzilaboriec. „Je rozdiel, keď ujde sebavedomý pes a keď ujde toto,“ povie Igor Tomko a pozrie na zúboženú suku.

Jej osud ho mrzí. Aký bude? Tušíme - Lucin život sa skrátil na čas stanovený zákonom. Predstieranie milosrdenstva nepomôže. „V útulkoch na Slovensku je podľa neoficiálnych údajov asi desaťtisíc psov. Niektoré občianske združenia sa síce chvália, že žiadneho neutratia, no sotva útulok otvoria, je plný. Ani umiestňovať psy sa im veľmi nedarí,“ opisuje situáciu Igor Tomko.

Vraví, že nikdy by neposlal na smrť psa, o ktorého by dakto čo i len teoreticky mohol prejaviť záujem. Do rúk nového majiteľa by však ani vedome nevydal psa, ktorý by mohol niekomu ublížiť.

„Tiež som psičkár, mám psy rád. Riadim sa mottom - Človek psovi, pes človeku.“ Záujemcov o adopciu veľa nie je, ale nájdu sa. Igor Tomko im rád poradí, ktoré zviera je pre nich ideálne.

„Psa si môže osvojiť každý a ja veľmi rád odporučím takého, ktorý sa hodí najviac. Aj psy majú svoje povahy.“ Šarha. Keby platilo, čo v sebe ukrýva toto slovo, Igor Tomko by šarhom byť nemohol. Pred troma mesiacmi sa k nemu dostal tmavý ovčiak, ktorého pomenoval Neger. Nechal si ho a dnes mu pomáha strážiť útulok. Človek psovi, pes človeku…

Nie je jediný, ktorého sa Igor Tomko nedokázal vzdať. Vítajú ho ako svojho pána, oblizujú mu ruky. Neger sa mu obšmieta okolo nôh a s láskou hľadí na obrovský kotol, kde sa vyvára „denná dávka“. „Má dvesto litrov,“ hovorí. „Každý deň v ňom varím kosti aj mäso. Vyjde to lacnejšie než granuly. A isto je to lepšie aj pre psy,“ dodá, vyberie z kotla veľkú varechu a dá ju ochutnať Negrovi.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].